8. máj by mal byť mementom
Pred 80 rokmi, 8. mája 1945, sa v Európe skončila druhá svetová vojna. 8. máj si u nás pripomíname ako Deň víťazstva nad fašizmom, na rozdiel napríklad od Česka či Francúzska, kde slávia len Deň víťazstva. O víťazstve sa nedá pochybovať − pred 80 rokmi sa naše územie ocitlo na strane víťazných štátov. Dá sa však hovoriť, že sme zvíťazili aj nad fašizmom ako ideológiou? Právne normy u nás už desaťročia fašizmus trestajú, v spoločnosti je však stále prítomný, hovorí historička práva Terézia Švedová z Katedry právny dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty UK.
Ako postihuje náš právny poriadok propagáciu fašizmu?
Zjednodušene povedané, trestný zákon obsahuje hneď niekoľko skutkových podstát, v zmysle ktorých je trestné verejne prejavovať podporu alebo propagovať fašizmus ako taký či fašistické hnutia. Tiež je trestné verejne prejavovať sympatie ideológii fašizmu či fašistickým hnutiam, napríklad používaním zástav, odznakov, rovnošiat či hesiel odkazujúcich na ne. Špecificky sú postihované tzv. verbálne trestné činy, ktorými by páchateľ verejne popieral, spochybňoval, schvaľoval či ospravedlňoval holokaust či iné zločiny niektorého z režimov vychádzajúcich z fašistickej ideológie. Zakázané sú tiež politické strany a hnutia, ktoré by sa explicitne hlásili k fašizmu alebo ktoré by svojou činnosťou či organizáciou napĺňali znaky fašistického hnutia.
Kedy sa tieto ustanovenia dostali do nášho právneho poriadku?
Odmietnutie fašizmu sa v našom právnom priadku objavilo ešte pred koncom druhej svetovej vojny, počas Slovenského národného povstania. Nariadenie povstaleckej Slovenskej Národnej Rady rozpúšťalo existujúce strany a organizácie, ako bola Hlinkova slovenská ľudová strana či Hlinkova garda. Toto nariadenie dodnes zostáva v platnosti, na jeho základe bola v 90. rokoch odmietnutá registrácia politickej strany, ktorá chcela niesť názov Hlinkova slovenská ľudová strana. Po vojne, v r. 1945, bol prijatý dekrét prezidenta Beneša a korešpondujúce nariadenie Slovenskej národnej rady o potrestaní fašistických zločincov a kolaborantov s fašistickým režimom. Na základe nariadenia bol súdený napríklad prezident Jozef Tiso v rámci tzv. retribučného súdnictva. V r. 1948 bol prijatý zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorý zavádzal trestný čin podpory a propagácie fašizmu a podobných hnutí. Tento trestný čin bol prevzatý aj trestným zákonom z r. 1950 či trestným zákonom z r. 1961.
Zmenili sa tieto právne predpisy po Nežnej revolúcii?
V tejto oblasti sa trestný zákon zásadne nemenil, v 90. rokoch sa rozšíril o zákaz podpory či propagácie aj hnutí založených na komunistickej ideológii smerujúcich k potláčaniu ľudských práv a slobôd. Textová podoba skutkových podstát týchto tzv. extrémistických trestných činov sa pomerne často menila, precizovala sa konkrétna štylistická podoba tak, aby bola zrozumiteľnejšia a jasnejšia a nevyvolávala žiadne pochybnosti o jej aplikácii a interpretácii.
Majú podobné zákony proti fašizmu aj v iných krajinách?
V rámci kontinentálnej Európy sú takéto právne predpisy skôr normou. Je bežnou praxou, že v trestných zákonoch je v nejakej forme zakotvený zákaz podpory či schvaľovania zločinov fašistických hnutí. Príkladom môže byť Nemecko, ktoré trestným zákonom veľmi precízne kriminalizuje propagáciu nacizmu, odkazy na nacistický režim či činnosť politických strán, ktoré by nadväzovali na myšlienku nacizmu. Podobne ako my sú na tom Česká republika, s ktorou sme koniec koncov polstoročie zdieľali trestné kódexy, či Poľsko.
Trestný zákon neobsahuje presnú definíciu fašizmu, to je skôr záležitosťou politológie a histórie. Na základe čoho súdy rozhodujú?
Právne predpisy pracujú s historickou skúsenosťou a odkazujú na ňu. Súdy potom rozhodujú na základe znaleckého dokazovania, existujú znalci, ktorí sa na tieto prípady špecializujú.
Fašizmus však zo spoločnosti nevymizol, opakovane sa objavujú hnutia a osoby, ktoré sa hlásia k režimom z čias vojny, propagujú fašistické symboly a vyzdvihujú predstaviteľov fašizmu. Podľa štatistiky ministerstva vnútra len medzi rokmi 2013 a 2023 u nás orgány činné v trestnom konaní riešili 950 prípadov zločinu extrémizmu, v niektorých rokoch aj vyše 150 prípadov ročne. Čím si to vysvetľujete?
Ako spoločnosť sme sa – v porovnaní napríklad so spomínanými Nemcami – nevyrovnali s režimom Slovenského štátu. V povojnových rokoch sme nedostali príležitosť, 40 rokov nebolo možné obdobie Slovenského štátu podrobne a objektívne skúmať, historické udalosti sa hodnotili v kontexte režimu. Po prevzatí moci komunistami v r. 1948 došlo k profanácii pojmu a zaobchádzalo sa s ním veľmi voľne. Napríklad pri politických monsterprocesoch v 50. rokoch sa prokurátori a vyšetrovatelia všemožne snažili nájsť u niektorých obžalovaných prepojenie na fašistický režim. Mnohí politici boli po februárovom prevrate obeťami očisty politického života pre svoje údajné kolaborantské správanie. Keď sa v 90. rokoch zase vrátili predstavitelia ľudáckeho režimu, ktorí dovtedy žili v exile, respektíve sa aktivizovali jeho dovtedy tichí podporovatelia, začali režim Slovenského štátu a jeho predstaviteľov ospravedlňovať, zmierňovať ich zločiny, šíriť klamlivé naratívy. Historik Anton Hruboň toto obdobie veľmi trefne označil vo svojej Ľudáckej čítanke ako návrat Mordoru.
Aká je situácia v súčasnosti? Postihuje náš právny poriadok dostatočne fašistické názory a prejavy?
Problém s konzekvenciami postihu prejavov fašizmu, či už v trestnoprávnej, alebo administratívnej rovine (ak berieme aj do úvahy možnosť rozpustiť politické strany a hnutia, ktoré by nadväzovali ideovo alebo organizačne na ideológiu fašizmu), je, že sa k nim pristupuje veľmi opatrne. Existuje totiž obava z vyvažovania slobody prejavu na jednej strane a ochrany demokracie a spoločnosti pred extrémizmom na strane druhej. Samozrejme, sú aj prípady, keď súdy rozhodnú o vine, to bolo napríklad odsúdenie Mariana Kotlebu v prípade šeku v hodnote 1488 eur alebo odsúdenie bývalého poslanca Milana Mazureka za jeho extrémistické výroky. Obaja v dôsledku právoplatného odsúdenia stratili poslanecké mandáty.
Momentálne však – čo vo mne vyvoláva značné obavy – od časti súčasných vládnych predstaviteľov zaznievajú názory, že by extrémistické trestné činy nemali byť postihované. To je však v kontraste s platnou legislatívou, vrátane významných spomienkových zákonov, ako sú zákon o pamäti národa, na základe ktorého bol zriadený Ústav pamäti národa, či zákon o protifašistickom odboji, ktoré odsudzujú fašizmus a režim Slovenského štátu.
Bipolarita je citeľná napríklad aj z reformy zákona o obecnom zriadení z r. 2020, v zmysle ktorej sa zakazuje pomenúvať ulice a verejné priestranstvá po predstaviteľoch fašistického a komunistického režimu. Nesmeruje však spätne do minulosti, takže existujúce ulice a verejné priestranstvá nie je potrebné premenovávať. Zdá sa teda, že v hodnotovom nastavení máme značný chaos.
Máme teda dôvod oslavovať okrem víťazstva aj víťazstvo nad fašizmom?
Určite je dôvod oslavovať, vojnu sme vyhrali, pred 80 rokmi bola porazená akútna fáza fašizmu, ktorá ničila Európu niekoľko rokov. Ale ako vidíme, fašizmus v spoločnosti stále prežíva. Je stále naliehavejšou otázkou, či náš právny poriadok dostatočne flexibilne reaguje na hrozby, ktoré dnes fašizmus predstavuje pre spoločnosť i pre demokratické štáty.
Radosť z konečného víťazstva nad fašizmom ešte nie je namieste, myslí si znalec
Max Steuer z Katedry politológie Filozofickej fakulty UK sa vedecky zaoberá demokraciou, ústavným právom a tiež slobodou prejavu. Pôsobil tiež ako súdny znalec v prípade extrémistických trestných činov. Ako vníma 8. máj a jeho pripomínanie si ako Dňa víťazstva nad fašizmom?
Pre spoločnosť je dôležité pripomínať si historické okamihy, v ktorých odvaha postaviť sa za ústavné hodnoty poskytla príležitosť pre ich rozšírenie a rozvoj. Porážka niektorých autokratických režimov v roku 1945 je pre Slovensko dôležitá aj dnes, osobitne vzhľadom na to, že na tomto území existoval počas druhej svetovej vojny režim, ktorý autokratické idey podporoval, dokonca sa nimi sám riadil.
Obrana a rozvoj ústavných hodnôt je však časovo neohraničený proces, pretože (staro)nové formy autokracie v spoločnostiach pretrvávajú, a pravidelne sa môžu dostať na povrch, ako to dokazuje (až na výnimky) celosvetový trend úpadku demokracie. Nemyslím si preto, že radosť z akéhosi „konečného víťazstva“ nad oponentmi ústavných hodnôt, medzi ktorých patria i fašisti, by bola namieste. Naopak, aj 8. máj by mal byť mementom potreby neustále sa zasadzovať nielen o ochranu, ale aj o obnovu a rozvoj ústavných hodnôt, ich priblíženie nasledujúcim generáciám a ich zvnútornenie zoči-voči novým spoločenským výzvam.
Barbora Tancerová