Študentský projekt Nehuč učí, ako si užiť koncert aj pri veľkom hluku
Ísť na koncert alebo na festival môže byť pekným, no zároveň nebezpečným zážitkom. Ak po koncerte počujete hučanie, pískanie, šumenie, zvonenie, bzučanie či pukanie v ušiach, ktoré po čase neodznie, pravdepodobne máte tinitus. Tento nepríjemný zvukový vnem postihuje 15 až 20 % svetovej populácie. Osobnú skúsenosť s ním má aj Kristína Slivková, ktorá študuje psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. S projektom Nehuč chodí po festivaloch a koncertoch a rozpráva o rizikách a ochrane pred silným hlukom.
Ako ste sa dozvedeli o problémoch so sluchom?
Keď sa sestra raz vrátila z letného festivalu, začalo jej nepretržite pískať v ušiach a išla k lekárovi. Bolo to veľmi psychicky náročné a celý čas rozmýšľala, či si to nevymýšľa alebo či je s ňou niečo zle, pretože pískanie môže byť príznakom rôznych ochorení, aj nádoru na mozgu. Bolo to dosť nepríjemné a stresové obdobie nielen pre ňu, ale aj pre celú rodinu. Napokon jej lekári diagnostikovali tinitus. Keď sa aj u mňa objavili podobné symptómy, bola som už pokojnejšia a vedela som, o čo ide a ako na to reagovať. Na liečbu neexistuje zatiaľ spoľahlivá metóda, tinitus je však možné mnohými spôsobmi zmierniť.
Ako sa tinitus prejavuje?
Zjednodušene povedané: veľký hluk zabíja sluchové bunky a mozog sa snaží zvuk, ktorý už menej kvalitne počujeme, doplniť pískaním, hučaním či šumením. Každý si asi pamätá, ako mu po koncerte alebo diskotéke ešte chvíľu píska v ušiach a potom to prestane. To je dočasná forma tinitu. Sluch sa prispôsobuje hluku, a keď už je ticho, bunky sa znova obnovia. Ale keď sa to opakuje viackrát a nič s tým nerobíte, napríklad chodíte často na koncerty a nenosíte štuple do uší, tak sa z toho potom môže vyvinúť permanentný tinitus. Do toho vstupuje ešte viacero spúšťačov a rizikových faktorov, od genetiky, cez stres až po ďalšie civilizačné choroby, ktoré poškodeniam sluchu neprospievajú.
Aký vplyv má poškodenie sluchu na kvalitu života?
V prvom rade má veľký vplyv na psychiku. Tinitus môže napríklad viesť k problémom so sústredením, spánkom, prípadne môže vyvolávať úzkosť. Keď horšie počujete, komplikuje to konverzáciu a vyvoláva nepríjemné situácie, čo môže viesť až k sociálnej izolácii. Okrem straty sluchu existujú aj iné ochorenia, napríklad zvýšená citlivosť na normálne zvuky, tzv. hyperakúzia. Ľudia, ktorí ňou trpia, často pociťujú frustráciu alebo hnev, vyhýbajú sa spoločenským udalostiam a stretnutiam v hlučnejšom prostredí, čo narušuje ich socializáciu. Všetky spomínané ochorenia aj všetky poškodenia sluchu vo všeobecnosti spôsobujú chronický stres, úzkosť, stratu radosti z bežných aktivít a všetky sú rizikovými faktormi depresie. Sú tu potom aj dôsledky ovplyvňujúce fyzické zdravie, či už v súvislosti so spomínaným nedostatkom spánku, alebo v zmysle výskumov, ktoré označujú problémy so sluchom ako výrazný rizikový faktor demencie.
Stretli ste sa s týmto problémom aj vo svojom okolí, napr. v partii kamarátov?
Sama som o ňom dlho vôbec nehovorila, a keď som spočiatku používala štuple, nosila som ich veľmi nenápadne, tak aby si to ľudia nevšimli. Keď som začala otvárať túto tému s druhými, prekvapilo ma, koľko ľudí v mojom okolí s tým má problém, ale nerozpráva o tom. Aj z tohto dôvodu som založila projekt Nehuč. Bola by som rada, keby sme o poruchách sluchu hovorili úplne normálne, a keď je napríklad niekto citlivý na hlasnú hudbu, aby sa cítil slobodne, keď to bude zdieľať s druhými. Ostatní tak môžu nadobudnúť pocit, že v tom nie sú sami, aj si môžu navzájom radiť a posilňuje to solidaritu.
Ako reagujú ľudia, ktorým hovoríte o rizikách vystavovaniu sa veľkému hluku?
Závisí to od toho, či už o tej téme počuli. Ak sa s ňou stretávajú prvýkrát, zvyčajne sú zaskočení alebo o nej vtipkujú. Ak sa rozprávame dlhšie, tak to väčšinou pochopia, ale napokon si štuple, ktoré rozdávame, nevezmú. Niektorí však áno, čo ma veľmi poteší. To už je na ich rozhodnutí. Ľudia, ku ktorým sa táto téma už dostala, bývajú použitiu štupľov už oveľa otvorenejší. Podľa mňa je dôležité, aby návštevníci koncertov vedeli, akému riziku sa vystavujú pri silnom hluku, a keď sa budú chcieť chrániť, budú mať poruke ochranné prostriedky. Bolo by super, keby si ľudia v kluboch a na festivaloch mali možnosť štuple kúpiť, ak si ich zabudnú alebo ich nemajú, a keby sa to stalo bežnou službou pre návštevníkov, na ktorú by organizátori mysleli.
Kontaktovali ste aj nejaké kluby, či festivaly s návrhom na spoluprácu?
Na začiatku som mala obavy, že by projekt mohol na tomto kroku zlyhať, lebo nikto nebude chcieť túto tému zaviesť do svojho priestoru. Vytipovala som si niekoľko kultúrnych priestorov a poslala im email s ponukou na spoluprácu. Asi do piatich minút mi zavolal Ľubo Šoška z nezávislého hudobného klubu Pink Whale v Bratislave, ktorému sa náš nápad páčil a hneď sme sa dohodli. Začali sme tam chodiť na väčšie koncerty, kde sme návštevníkom vysvetľovali, ako by si mohli chrániť sluch. Pán Šoška bol s touto iniciatívou veľmi spokojný a dokonca sám začal nosiť štuple. Spoluprácu máme aj s festivalom Atmosféra a boli sme aj na festivale 66 hodín v Smolníku.
S akými štupľami v rámci ochrany pracujete?
Najprv sme štuple rozdávali, po novom ich ponúkame za dobrovoľný príspevok. Ide o veľmi jednoduché penové štuple, ktoré sú ľahko dostupné. Ľuďom vysvetľujeme, aby si ich vyskúšali a zistili, že si koncert užijú, menej ich bude bolieť hlava a na druhý deň im nebude pískať v ušiach. Myslíme si, že keď si štuple skúsia a priamo ich na koncerte použijú, uvidia, že je to s nimi príjemnejšie a začnú štuple používať pravidelne. Ideálne je, keď si človek kúpi vlastné, čo je ekologickejšie, lebo ich môže používať opakovane a sú aj pohodlnejšie a kvalitnejšie. Rozdiel je v tom, že tie kvalitnejšie všetky frekvencie púšťajú narovnako a neskresľujú zvuk ako penové. Ale ani pri penových to nie je dramatické skreslenie, hudbu budete stále cítiť. Ak na koncerty nechodievate pravidelne, určite odporúčam si kúpiť aspoň obyčajné.
S akou výškou hluku sa bežne stretávame na koncertoch?
Je to niečo medzi 90 a 130 decibelmi. Keď sa pravidelne pohybujete alebo pracujete v 70 decibeloch, hrozí vám poškodenie sluchu. 90 decibelov je hranica, keď to už môže byť nebezpečné a 110 decibelov v priebehu dvoch minút dokáže poškodiť sluchové bunky. 130 decibelov možno prirovnať k hluku lietadla pri štarte. Niektoré koncerty sú naozaj prepálené, treba si dávať pozor.
Aké zásady platia pri ochrane sluchu?
Nepostaviť sa rovno pod reproduktor, robiť si prestávky, lebo nie je to len o decibeloch, ale aj o časovom intervale, ktorý strávime v silnom hluku. Môžeme sa ísť trochu prejsť mimo hlučnej zóny, kde sa uchu uľaví a potom sa vrátime na koncert. K tomu samozrejme patria ochranné prostriedky, alebo rozhodnutie sa veľkému hluku vôbec nevystavovať. Mladým ľuďom sa podľa viacerých štúdií zhoršuje sluch a je to jednak kvôli tomu, že často navštevujú kluby, koncerty, a na druhej strane počúvajú hlasnú hudbu v slúchadlách, pričom to znovu závisí od toho, ako dlho a ako často. Dnes už viaceré mobilné telefóny upozorňujú na vysokú hlasitosť. Celkovo odporúčam, keď ste v premávke alebo v hlučnom prostredí, radšej si čítajte alebo si kúpte slúchadlá s aktívnym potlačením hluku, ktoré dokážu odfiltrovať okolité zvuky prostredníctvom technológie aktívneho potlačenia hluku (Active Noise Cancelling, ANC).
V projekte nie ste sama. Kto s vami spolupracuje?
Nehuč oficiálne vzniklo minulý rok v rámci ročného programu na Sokratovom inštitúte. Od začiatku som chcela Nehuč tvoriť s ďalšími ľuďmi, tak som oslovila priateľov, vrátane svojich spolužiakov z univerzity. Z nich dnes spolupracujem s Ninou Valentovou a Vandou Valovičovou a pomáhal nám aj spolužiak Samuel Hajkovský.
Aké sú vaše ďalšie plány s projektom?
Nehuč je zatiaľ iniciatíva, nemáme formu občianskeho združenia, ale zakladáme jedno spoločné, pod ktorým bude zastrešených viacero projektov. Aktuálne rozmýšľame, kam by sme chceli projekt ešte posunúť a čím hlbšie sa do toho ponáram, tým viac objavujem, čo by sme mohli urobiť inak alebo lepšie. Najviac, podľa mňa, na šírenie osvety fungujú osobné svedectvá. Chceli by sme viac zapojiť ľudí, ktorí žijú s problémami so sluchom, a takisto v spolupráci s lekármi, ktorí sa na tieto poruchy špecializujú, tvoriť materiály, ktoré by im mohli v zvládaní týchto problémov pomôcť.
Eva Kopecká