Ruské tanky pred 55 rokmi umlčali aj Echo bratislavských vysokoškolákov
Počas Pražskej jari r. 1968 vysokoškoláci vydávali časopis Echo, ktorý otváral mnohé tabu. Iniciatívu mladých zadupali ruské tanky po okupácii 21. augusta 1968. Príbeh Echa sa skončil pred 55 rokmi.
V čase uvoľnenia pomerov v socialistickom Československu počas Pražskej jari r. 1968 bratislavskí vysokoškoláci, prevažne z Univerzity Komenského, vydávali časopis Echo. Písal o veciach, o ktorých sa predtým roky nesmelo hovoriť. Aj túto iniciatívu mladých však zadupali ruské tanky po okupácii 21. augusta 1968. Príbeh Echa sa skončil pred 55 rokmi.
„Echo bratislavských vysokoškolákov bolo o otváraní okien do slobody,“ povedal pre Našu univerzitu zakladajúci člen redakcie Echa Ladislav Volko. Pôvodne vzniklo na vtedajšej Katedre novinárstva (dnes žurnalistiky) Filozofickej fakulty UK ako tzv. cvičný časopis študentov novinárstva. Už prvými číslami z r. 1963 a 1964, ktoré si študenti sami vydali a distribuovali, boli vysokoškolskí študenti nadšení. Už menej však oficiálne orgány, ktoré Echu nedali povolenie na premenu na riadne periodikum, ani peniaze na redaktorov, tlač a distribúciu. Na takmer dva roky Echo prestalo vychádzať. Šéfredaktor Peter Zeman sa však myšlienky nevzdal a v r. 1966 sa zasadil o to, aby o povolenie na vydávanie novín požiadala vtedajšia oficiálna mládežnícka organizácia, Československý zväz mládeže (ČZM). Vytvoril sa redakčný kruh plný nadšených mladých ľudí – Martin Bútora, Michal Horský, Peter Herrmann, Eugen Seiler, Oľga Suchalová-Bednárová, Jana Madunická, Ivan Marko, Ivan Marton, Ladislav Volko, Milan Zemko a mnohí ďalší. Boli to študentky a študenti nielen žurnalistiky, ale aj filozofie, histórie, sociológie či hudobnej vedy alebo architektúry. „Pôvodne cvičný časopis vysokoškolských žurnalistov sa postupom času a zmenou atmosféry v krajine menil na takú drobnú študentskú opozičnú revoltu,“ spomínal na tieto časy Michal Horský. Po niekoľkých číslach v r. 1966 a 1967 však znova prišla pauza vynútená mocenskými zásahmi. Mestský výbor Komunistickej strany Slovenska v Bratislave Echo napríklad nazval „mentálnou žumpou všetkých bratislavských beatnikov, beatlesákov a iných vlasáčov.“
Profesionálne noviny mladých
Už sformovaný redakčný kolektív však naplno využil uvoľnenie pomerov v r. 1968. Echo začalo vychádzať pravidelne ako dvojtýždenník na ôsmich veľkých novinových stranách a mal na tú dobu výbornú grafickú úpravu. „Peniaze na tlač a redakciu boli od ČZM, distribúciu si však redakcia zabezpečovala sama, prostredníctvom kolportérov z radov študentov. Zostávala im polovica z ceny výtlačku, tak sa snažili, Echo ponúkali na internátoch, fakultách, v kluboch,“ spomína Ladislav Volko. Do redakcie či ako spolupracovníci pribudli napríklad fotografka Milota Havránková, výtvarník Ivan Popovič, pesničkár, výtvarník Juraj Bindzár, novinár Drahoslav Machala či divadelník Martin Porubjak a mnohí ďalší. Redaktormi a prispievateľmi boli väčšinou študenti, ale už aj viacerí, ktorí školy skončili alebo štúdium prerušili a venovali sa novinárčine naplno. Bola to „novinárska lovestory,“ ako prácu pre Echo neskôr označil Peter Zeman. Nadšenie, odvaha a zápal.
Prelamovanie tabu
Pri listovaní číslami Echa aj dnešný čitateľ žasne nad pestrosťou tém a profesionalitou jeho autorov. Okrem rôznych publicistických žánrov prinášal kvalitné vlastné fotografie a karikatúry. Už v prvom čísle z apríla 1968 bol komentár o demokracii, veľká téma o cenzúre či anketa so spisovateľmi Ivanom Klímom, Ludvíkom Vaculíkom a Pavlom Kohoutom, ktorí kritizovali pomery vo vtedajšom Československu. Nechýbali však ani správy zo študentského života či užitočné oznamy. V ďalších číslach autori otvárali roky tabuizované témy. Priniesli napríklad rozhovor s významným politikom medzivojnovej ČSR Ivanom Dérerom a Milan Zemko si dovolil písať pozitívne o prvej republike, ktorú komunisti dovtedy dve desaťročia zatracovali ako „buržoáznu.“
Echo publikovalo originálnu fotografiu z komunistického puču z februára 1948, na ktorej vedľa Klementa Gottwalda stojí Vladimír Clementis, neskôr komunistami popravený a na roky vyretušovaný aj z fotografie. Objavila sa v ňom aj fotografia sochy Stalina odstránená z Námestia SNP a uložená kdesi na hrade, obviazaná povrazmi. Čitatelia sa v dvojrozhovore so študentami katolíckej a evanjelickej teológie dozvedeli, ako žijú títo režimom dovtedy ledva tolerovaní mladí ľudia. Echo prinieslo reportáže o spontánnych študentských pochodoch na Bradlo a na Devín. Priestor v Echu mala aj kultúra, napríklad texty Lasicu a Satinského alebo vyznanie spisovateľovi Dominikovi Tatarkovi, či publikovanie „poézie“ básnickej skupiny Fiat (Stano Dančiak, Marián Labuda a Pavol Mikulík) s ich manifestom.
Echo publikovalo tiež príspevky o situácii v zahraničí, z Nemecka písal napríklad Peter Zajac. Ladislav Volko prispieval textami o dianí v Poľsku. „V r. 1968 som už priamo v Echu nebol, ako študent sociológie som sa dostal na študijný pobyt do Krakova na Jagelovskú univerzitu, kde to vtedy medzi študentami naozaj žilo. Populárne boli najmä študentské kluby, Juniales, kde študenti dostali od mesta kľúče na dva dni, divadlá, kabarety, filmové kluby a pod. O tomto pohybe som prostredníctvom Echa mohol informovať aj doma.“ Zažil tam napríklad vtedajšieho krakovského biskupa Karola Wojtylu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II., ktorý diskutoval so študentami, či premiéry západných filmov, ktoré u nás boli zakázané. Internet neexistoval, telefóny boli drahé, príspevky sa písali na písacom stroji a posielali klasickou poštou ako listy. Papiere s hotovým číslom nosil šéfredaktor v aktovke osobne do tlačiarne. „V tomto kritickom roku (1968), ale aj v predchádzajúcom období Echo vyniklo svojou odvahou, originalitou a bystrosťou analýzy,“ zhodnotil časopis historik Patrik Dubovský.
Namiesto dovidenia – Dunaj
30. júna 1968 sa redakcia s čitateľmi rozlúčila pred naplánovanou prázdninovou prestávkou. „Všetkým verným čitateľom prajeme na prázdniny veľa síl v boji proti konzervatívcom v ich rodných mestách a dedinách. Dovidenia v septembri.“ Dovidenia sa však nekonalo. 21. augusta 1968 Československo na príkaz z Moskvy obsadili okupačné vojská krajín Varšavskej zmluvy. Mnohí členovia redakcie boli vtedy na dovolenkách, brigádach či študijných pobytoch v zahraniční. Michal Horský a Martin Bútora však boli v Bratislave a v prvotnom šoku z okupácie pripravili dve mimoriadne čísla, ktoré nazvali Echo okupovaných vysokoškolákov a Echo „oslobodených“ vysokoškolákov. Nové vedenie krajiny, na čele s Gustávom Husákom, však už v septembri 1968 začalo plniť pokyny z Moskvy, medzi ktoré patrilo aj umlčanie kritických časopisov, ako boli na Slovensku napríklad Kultúrny život a ideovo príbuzné Echo. Echo dostalo zákaz distribúcie a frustrovaný Michal Horský v septembri 1968 spolu s predstaviteľom ČSM Baltazárom Dubeňom hodil celý vytlačený náklad v Karlovej Vsi do Dunaja. Paradoxné je, že práve Gustávovi Husákovi, vtedy rehabilitovanému „pokrokovému“ komunistovi dalo Echo ešte v r. 1966 priestor na úvodník...
Doba temna
„A nastala doba temna,“ zhodnotil Michal Horský v spomienkach nasledujúce obdobie normalizácie. Redaktori a niektorí spolupracovníci Echa mali problémy so zamestnaním, končili odsunutí na pozíciách, ktoré nezodpovedali ich talentu a vzdelaniu, boli sledovaní Štátnou bezpečnosťou. Viacerí pôsobili v slovenskom disente alebo v aktivitách tzv. sivej zóny, ako boli ochranárske aktivity či obnova pamiatok. Ladislav Volko dokončil štúdium sociológie v Krakove a pokračoval študijným pobytom na Varšavskej univerzite. Na Slovensko sa vrátil v r. 1975 a pracoval v Slovenskom filmovom ústave.
Echo – inšpirácia odvahy
Po Nežnej revolúcii sa všetci naplno zapojili do spoločenských aktivít, mnohí na významných postoch. Peter Zeman bol krátko riaditeľom Slovenskej televízie, Martin Bútora zakladateľom VPN, poslancom, poradcom prezidentov a veľvyslancom v USA. Michal Horský sa tiež angažoval vo VPN, písal do porevolučných novín Verejnosť, bol poslancom a neskôr pôsobil v akademickej sfére ako politológ. Oľga Suchalová-Bednárová (neskôr Keltošová) sa stala poslankyňou a ministerkou práce a sociálnych vecí, Milan Zemko sa stal po revolúcii poslancom, neskôr pôsobil na Historickom ústave SAV. Ladislav Volko odišiel do diplomacie, založil Slovenský inštitút vo Varšave, bol veľvyslancom v Indii. V r. 2008, po štyridsiatich rokoch, zorganizoval s manželkou stretnutie bývalých „echárov.“ Noviny, ktoré im všetkým zmenili život, si niekdajší študenti pripomenuli diskusiou a tiež výstavou originálnych čísel novín, dobovými karikatúrami a fotografiami. Pri tejto príležitosti vyšiel vďaka spolupráci s vydavateľstvom Petit Press reprit Echa z roku 1968 ako príloha denníka SME. „Jasné, že názorové cesty mnohých z nás sa neskôr rozišli, ale mnohé myšlienky z Echa zostali aj po desaťročiach inšpiratívne a nadčasové, naše stretnutie ukázalo, že napriek ideovým rôznostiam sme sa vedeli znova sa stretnúť a hovoriť spolu“, hovorí Ladislav Volko.
Dnes, po 55 rokoch, už viacerí z členov a spolupracovníkov redakcie nie sú medzi nami, zaslúžia si však, aby sme na nich nezabudli. „Myslím, že aj dnešným študentom môže byť príbeh Echa inšpiráciou – mali sme vtedy odvahu, nadšenie a chuť meniť veci, prinášať nové pravdivé informácie,“ uzatvára Ladislav Volko.
Barbora Tancerová
Zdroje:
DUBOVSKÝ, Patrik (2018). Echo bratislavských vysokoškolákov. Rozhovor s politológom Michalom Horským. In: Pamäť národa, XIV (12), 87-99.
ŠOÓŠ, Mikuláš (2014). Roky nádeje 1968 – 1969. Študentské politické aktivity. Bratislava: Hronka.
ŠTRASSER, Ján (2021). Martin Bútora. Rozhovory o časoch, ktoré sme žili a žijeme. Bratislava: Slovart.
ZEMAN, Peter (2008). Sloboda v neslobode. (Krátka história študentských novín) 1964 – 1968. In: SME, 16 (119), špeciálna príloha z 23. mája 2008.