Podcast Komunita – Juliana Gubišová: Vysoká citlivosť nie je diagnóza, ale skôr charakterová črta
Sú vnímaví na jemné zvuky, svetlo či vône v prostredí. Intenzívnejšie prežívajú svet okolo seba, majú hlboký vnútorný život a veľkú naladenosť na druhých. V rušných alebo stresujúcich situáciách sa rýchlejšie cítia zahltení alebo unavení. Ak ste sa našli v spomínaných charakteristikách, pravdepodobne patríte k vysoko citlivým ľuďom. O tom, ako sa s touto osobnostnou črtou žije, ako sa prejavuje a aké má výhody a úskalia, moderátorke Eve Kopeckej viac porozprávala absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Juliana Gubišová.
Patríš k zakladateľom projektu Odpútaj sa, ktorý pomáha citlivým ľuďom liečiť zranenia z detstva. Organizujete terapie a workshopy s expertami. Vychádzate z najnovších štúdií, výskumov a praxe popredných slovenských odborníkov. Bolo to vďaka práci, kde si sa po prvý raz stretla s touto témou?
Ako mnoho ľudí, ani ja som predtým netušila, že niečo ako vysoká citlivosť existuje. Práve môj kolega z projektu Odpútaj sa sa citlivosťou zaoberal už dlhšie a dal mi knihu Přecitlivělost není slabost. Vďaka nej som zistila, že aj ja som vysoko citlivá.
Pamätáš si, či si už v detstve citlivo reagovala na podnety okolo seba?
Áno, veľmi často som plakala. Bolo mi ľúto, čo sa vo svete deje. Plakala som nielen preto, že mne sa niečo stalo, ale aj kvôli takým udalostiam, ktoré sa ma netýkali. Mám troch súrodencov a vždy hovorili, že u nás za všetko plače Juliana. Teraz sa nad tým už smejem, ale pamätám si, že ma všetko veľmi a dlho trápilo. Keď sa niekomu niečo zlé dialo, tak som plakala, pretože som nevedela zniesť jeho trápenie.
Psychologička a psychoterapeutka Jana Ashford, ktorá o tejto téme hovorí vo verejnom diskurze, tvrdí, že je to schopnosť, typ osobnostnej črty, ktorá u človeka zostáva celý život. Vnímaš to tak aj ty?
Áno, mne to dlho trvalo, kým som si to uvedomila a len pred rokom som zistila, že ňou trpím a začala som s tým funkčne pracovať. Celý život som chcela byť odolnejšia a vyskúšala som viacero pracovných pozícií, pretože som si hľadala pracovné prostredie, v ktorom by som vedela fungovať. Uvedomila som si, že vysoko výkonové prostredie bolo pre mňa veľmi náročné, pretože ma zahlcovali všetky podnety a išla som na 120 %. Jana Ashford sama tvrdí, že vysoko citliví ľudia sú veľkí perfekcionisti. Práca ma zahlcovala, bolo jej až príliš veľa. Ide o niečo, s čím človek žije celý život a je na ňom, ako vysokú citlivosť prijme alebo ako sa mu bude dariť spoznávať silné alebo slabé stránky. Vo vysokej citlivosti existuje aj isté spektrum, čiže závisí, kto to ako má a môže to byť rôzne namiešané. Keďže som vyrastala vo veľkej rodine, tak som vysoko citlivá extrovertka. Nemám problém byť na koncertoch, avšak poznám ľudí, ktorí s tým problém majú.
Vysoko citliví ľudia sú často označovaní za precitlivených a radia im, aby sa obrnili. Stretla si sa aj ty s podobnou reakciou od svojho okolia?
Rozchod s bývalým priateľom som dlho v sebe spracovávala, potrebovala som tomu do hĺbky porozumieť. Pamätám si, ako mi ľudia vtedy hovorili, aby som to už neriešila. Bolo to to najhoršie, čo mi mohli vtedy povedať, pretože mi to vôbec nepomohlo. Ja som to nevedela urobiť inak. Rozchod som najprv potrebovala spracovať vo svojom vnútri. Sama som sa cítila zle, avšak nepomohlo mi, ak mi niekto druhý povedal, aby som sa obrnila alebo aby som bola odolnejšia. Oveľa viac mi pomohlo, keď som pochopila, čo vo mne vyvolávajú tieto pocity a začala som s nimi pracovať, či už na terapii, s kamarátmi alebo sama.
Čo ti teda najviac pomáha vyrovnať sa s takouto udalosťou?
Musím si dávať pozor na dennú rutinu, pretože sa venujem mnohým činnostiam, ktoré mám rada a niekedy ma zahlcujú. Najviac mi pomáha, keď sa večer vraciam k sebe, čo som v daný deň prežila. Včera, keď som unavená išla domov z práce, spadli mi kľúče do výťahovej šachty. Našťastie bol priateľ doma, ale veľmi som sa tým trápila. V noci som sa budila a rozmýšľala som nad tým, ako tie kľúče odtiaľ vyberiem. Na druhý deň prišli opravári a vybrali ich do pätnásť minút. Keď však prežívam silnú emóciu a nespracujem ju, tak sa v noci na to budím a musím sa jej v tej chvíli venovať. Snažím sa hovoriť si, že to vyriešim na druhý deň.
Súhlasím s tým, že pretlak emócií vie rozrušiť. Aj mne sa to stáva, priznávam, že aj ja pravdepodobne patrím k vysoko citlivým ľuďom, táto téma mnou rezonuje. Spomenula si, že toto zahltenie musíš v jednej chvíli ´vypustiť´, každý večer si reflektuješ, čo si zažila. Existujú aj nejaké iné nástroje, ktoré by nám, vysoko citlivým ľuďom, mohli pomôcť s touto zahltenosťou pracovať?
Veľmi záleží na každom z nás, ako to prežívame. Raz som bola na jednom workshope, kde sme pracovali s činnosťami, ktoré nám pomáhajú budovať odolnosť a robíme ich radi. U mňa je takouto činnosťou otužovanie, pretože môj mozog, po tom, čo sa ocitne v studenej vode, nevie myslieť na nič iné, iba na chlad. Preto pritom veľmi relaxujem. Upokojujú ma aj prechádzky so psom. Iným ľuďom môže pomôcť napríklad počúvanie hudby, hlboké rozhovory s blízkymi. Je dobré nájsť si niečo, čo vám pomôže prežiť dennú rutinu.
V novej epizóde podcastu Komunita sa tiež dozviete:
- ako prežívajú vysoko citliví ľudia Vianoce,
- čo je fenomén preberania emócií a či ho zažila aj Juliana Gubišová,
- ako by si mali vysoko citliví ľudia nastaviť jasné hranice,
- aké výhody prináša vysoká citlivosť, ako reaguje okolie na vysokú citlivosť,
- ako o vysokej citlivosti hovoria ľudia, ktorí ňou trpia,
- čo by mohli urobiť ľudia, ktorí sa s vysokou citlivosťou ešte nestretli.
Celú epizódu si môžete vypočuť na platforme Spotify.