Ako sme žili v rokoch normalizácie? Nenormálne
To boli zlaté časy, mlieko za dve koruny, štát dával byty, neboli bezdomovci a nezamestnaní, všade bol poriadok, nepchali sa tu kadejakí... Internetové diskusie, debaty v čakárňach či výlevy v autobusoch sú plné nostalgie. Normalizáciu – obdobie 70. a 80. rokov 20. storočia – si dnes mnohí idealizujú a toto vnímanie neraz živia aj politici. Oľga Gyárfášová z Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK nedávno napísala knihu "Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru." Ich pohľad na normalizáciu je diametrálne odlišný. Obavy zo straty zamestnania, domové prehliadky, vyhrážky Štátnej bezpečnosti, že ublížia ich deťom, väzenie za náboženské presvedčenie. Kniha prináša jedinečný pohľad na to, ako sa žilo desiatim ženám, ktoré sa nebáli moci. A neboja sa ani dnes – vyjsť na verejnosť so svojimi spomienkami, práve v dobe, keď sa historická pamäť u nás kriví.
Ako by ste vysvetlili mladým, ktorí toto obdobie už nezažili, čo to bola normalizácia a prečo to vôbec nebolo normálne obdobie?
Normalizáciou sa označuje obdobie medzi inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a Nežnou revolúciou v novembri 1989. Mala Československo vrátiť do „normálu“ totality, z ktorého vybočilo Pražskou jarou, teda obrodným procesom vychádzajúcim z predstavy o lepšom, slobodnejšom socializme s ľudskou tvárou. Režim chcel obnoviť poriadok, čiže prinavrátiť si plnú moc, potlačiť akékoľvek pokusy o vybočenie z nalinkovaného poriadku. Nástup normalizácie charakterizovali tzv. previerky po nástupe nového vedenia Komunistickej strany Československa (reformného Alexandra Dubčeka nahradil normalizátor Gustáv Husák) v apríli 1969. Pred komisie museli predstúpiť všetci členovia a členky strany v rámci výmeny straníckych legitimácií. Preverovaní boli aj nestraníci. Podmienkou preverenia bolo vyjadriť (aj podpísať) súhlas s vpádom vojsk a vyhlásiť ho za „bratskú pomoc“. Tí, ktorí neboli ochotní vyjadriť lojalitu nastupujúcej moci, boli vylúčení zo strany, mnohí ľudia prišli o kariéru, alebo emigrovali, aj keď vedeli, že nové začiatky budú ťažké a svojich blízkych možno už nikdy neuvidia, ale neboli ochotní skloniť hlavu.
Princíp „nenormálnej normalizácie“ spočíval v donucovaní ľudí, aby minimálne na verejnosti preukazovali poslušnosť režimu. Normalizáciu necharakterizovalo ideologické nadšenie, ale cynický a pohodlný oportunizmus. Už nešlo o presadzovanie veľkých ideálov, „svetlých komunistických zajtrajškov“, ale o veľmi praktické obnovenie moci. Komunistická strana mala monopol na všetko, čo sa vyskytovalo vo verejnom priestore a ňou nimi ovládaný štát veľmi starostlivo držal všetky páky moci vo svojich rukách. Mohol ovládať svojich občanov – odmeňovať za lojalitu a trestať za neposlušnosť. Spôsoby vymáhania poslušnosti boli postavené na tom, že ľudia boli v istom zmysle rukojemníkmi štátu: každý, kto chcel dôstojné zamestnanie, poslať deti na školu, občas niekam vycestovať, potreboval ich súhlas... Mechanizmy vymáhania poslušnosti najvýstižnejšie opísal Milan Šimečka v knihe Obnovenie poriadku, ktorá ako samizdat vyšla v 70.rokoch. Bolo to „znormalizovanie nenormálneho“, teda neslobody.
Vaša kniha prináša rozhovory s desiatimi ženami, ktoré sa v tejto nenormálnej dobe nejakým spôsobom snažili vzdorovať moci. Prečo ste sa rozhodli osloviť ich?
Jedným z dôvodov bolo, že som sama v tej dobe vyrastala. V druhej polovici 70. rokov som končila strednú školu, začínala na vysokej škole a vtedy som sa v prostredí alternatívnych spoločenstiev pohybovala. Do knihy som oslovila ženy, ktoré som osobne poznala, spolu sme sa snažili rôznymi formami vzdorovať, vytvárať v Bratislave priestor slobody. S niektorými som v kontakte dodnes. To, že sa poznáme, dávalo rozhovorom autentický rozmer. Som im vďačná, že boli ochotné ísť do tohto „dobrodružstva“ spomínania a prostredníctvom knihy sa podeliť o svoje životné príbehy a reflexie. Je to tak trochu skupinový portrét našej generácie žien, ktoré sa narodili plus/mínus v 50. rokoch a do dospelosti vstupovali v najbezútešnejšom období normalizácie. Nestihli sme zažiť politické a kultúrne uvoľnenie zlatých šesťdesiatych rokov.
Vaše respondentky sa pohybovali v tom, čo ste nazvali „spoločenstvo vzdoru“. O čo išlo?
Išlo o neformálne, „tekuté“ spoločenstvo, ktoré sa svojím spôsobom života odmietalo prispôsobiť tomu, čo bolo oficiálne posvätené. Vyhýbam sa pojmu disidentstvo, lebo disent už mal politické konotácie a ambície. Politickí disidenti boli v tých rokoch definovaní podpisom pod vyhlásenie Charta 77. Náš vzdor mal skôr občiansku a umeleckú podobu, prejavoval sa v spôsobe života, vo vytváraní alternatívnych spoločenstiev, v umeleckých aktivitách, súkromných koncertoch zakázaných hudobníkov, bytových výstavách neoficiálnych výtvarníkov, vydávali sme samizdaty, robili sme rôzne happeningy a performance na verejnosti. Tí, ktorí ich organizovali alebo sa ich zúčastňovali, boli často objektom záujmu Štátnej bezpečnosti a v rôznej miere aj perzekvovaní.
Vo vašej knihe zaznievajú spomienky iba žien.
To bol môj zámer. Myslím si, že o tejto dobe sa celkovo málo vie, a ak sa aj vie, tak z rozprávania mužov. Viacerí z nich potom boli „muži Novembra“. Ale takmer vôbec nie je známa ženská perspektíva; ako vzdor proti režimu a následnú represiu prežívali ženy. Súvisí to aj so všeobecnejšou tendenciou zneviditeľňovania žien vo verejnom a politickom priestore, ale aj v rámci historickej pamäti.
Ako teda žili za normalizácie ženy spoločenstva vzdoru?
Každý príbeh je – samozrejme – iný, úplne jedinečný. Viaceré napríklad rezignovali na svoju profesionálnu kariéru a robili prácu hlboko pod svoju kvalifikáciu. Hoci možno mali ambície, vedeli, že by sa pri ich napĺňaní vyžadovali prejavy lojality k režimu, tak na ne rezignovali. Veľmi náročný bol život manželiek a partneriek tých, ktorí na Slovensku boli významnými disidentmi, ako napr. signatár Charty 77 profesor Miroslav Kusý. Jeho manželka Jolana Kusá opisuje represie, ktoré zažíval on sám, ale aj ona s dvoma dcérami. Spomína dokonca pokusy o jeho fyzickú likvidáciu, opakovane ho vyhadzovali zo zamestnania, ona sama bola vystavená hrozbe straty zamestnania a existenčnému tlaku. Opisuje tiež zážitky z domovej prehliadky, ten pocit hnusu, ktorý máte, keď sa vám niekto cudzí hrabe vo veciach. Sú tam príbehy žien, ktoré sa rozhodli emigrovať, pretože nechceli žiť v neslobodnej krajine, ako napr. Marta Botta, ktorá za veľmi dobrodružných okolností ilegálne opustila Československo. Iný je emigrantský príbeh Júlie Sherwoodovej (rod. Kalinovej), ktorá sa 7-krát pokúšala dostať na vysokú školu, ale kvôli jej rodičom ju nikdy neprijali, hoci prijímačky vždy urobila na výbornú. Všetky príbehy spája zážitok spoločenstva, ktoré bolo späté väzbami dôvery a vzájomnej solidarity, pomáhania si. Platilo to napríklad v prípade výsluchov. Členovia a členky spoločenstva sa delili o skúsenosti, postupy, aby cítili, že nie sú sami s touto skúsenosťou, že majú oporu. A hoci na jednej strane bol ich život konfrontáciou s politickou mocou, na druhej strane sa aj v tej nenormálnej normalizácii žilo „normálne“ – vychovávali sa deti, vznikali a zanikali vzťahy, priateľstvá...
Každej z nich ste položili otázku, či nejako vnímali svoju špecificky ženskú pozíciu, alebo v čom sa „pamäť žien“ líši od „pamäti mužov“. Aké boli odpovede?
V Čechách o tomto období vyšla kniha Bytová revolta. Jak ženy dělali disent, mapovala príbehy žien signatárov Charty 77. Ukazuje, že v mnohých prostrediach prevládalo tradičné usporiadanie rol. Feministická perspektíva bola považovaná za príliš veľký luxus, pretože problémy, ktoré toto spoločenstvo riešilo, boli univerzálne, a ani aktérky rodovú perspektívu nijako nevnímali. Príbehy žien v mojej knihe sú veľmi diferencované, podmienené usporiadaním vzťahov rodine, v partnerstve. Inak to vnímali ženy, ktoré mali deti, inak bezdetné. Niektoré za svoju jedinú rolu považovali pomáhať, vytvárať zázemie partnerovi, ale aj to bolo mimoriadne dôležité a aj to je forma aktérstva. Ženy vytvárali priestor, kde sa konali alternatívne, neoficiálne akcie. Verejný priestor bol monopolizovaný mocou, veľa neoficiálnych aktivít sa dialo v súkromných bytoch, domácnostiach, čo je priestor tradične vnímaný ako ženský. Ženy tiež zažívali iné formy zraniteľnosti.
Bol pre vás niektorý príbeh mimoriadne intenzívny?
Spomeniem príbeh Doroty Šimekovej, koncom 60. rokov študentky Univerzity Komenského, jednej z účastníčok niekoľkodňovej protestnej hladovky študentov UK po upálení Jana Palacha v januári 1969. Začiatkom 70. rokov sa dostala do alternatívneho náboženského spoločenstva, ktoré režim vyhodnotil ako protištátne hnutie. Viacerí mladí ľudia boli odsúdení za „podvracanie republiky“, ona si „odsedela“ 3,5 roka, nejaký čas aj na samotke. Toto nebol prípad žiadnej inej z respondentiek. Človek si pri jej rozprávaní uvedomí, že byť obmedzený na najelementárnejšej slobode je ešte iný zážitok ako nemať slobodu vyjadrovania či umeleckej tvorby. Dorotu som poznala v čase, keď vyšla z väzenia, ale nikdy sme sa o tom, čo zažila, podrobnejšie nerozprávali. O to väčšmi ma zasiahlo počúvať jej rozprávanie po rokoch.
Viaceré z oslovených žien boli manželkami či partnerkami mužov, ktorí po revolúcii išli do politiky, verejného života. Ony však nie.
Svoju úlohu zohrávala aj rodinná situácia, ale aj vnímanie politiky ako oblasti sebarealizácie. A podobne ako mnohí muži aj väčšina žien pád režimu zobrala ako otvorenie príležitostí robiť svoju profesiu, ktorú dovtedy nemohli naplno realizovať. Ľuba Lesná, Júlia Sherwood, Gabriela Langošová, Jolana Kusá a ďalšie rozvinuli svojej schopnosti a dosiahli úspechy a naplnenie v oblastiach, ktorým sa venovali. Sem počítam aj seba, sociológiu som mohla naozaj autenticky robiť až po roku 1989.
Aj Univerzita Komenského bola hlboko znormalizovaná, aj v knihe sú spomenuté viaceré epizódy z tohto obdobia. Myslíte si, že sa univerzita dostatočne vyrovnala s týmto svojím dedičstvom?
Ťažká otázka. Vyrovnávanie sa s minulosťou je celospoločenský problém a univerzita je kvapkou, v ktorej sa zrkadlí celá spoločnosť. V samotnom Novembri '89 stála univerzita v prvej línii, jej študenti dokonca zorganizovali protestný pochod už 16. novembra 1989. Jadro študentstva a drvivá väčšina pedagógov stála na správnej strane, z prostredia UK vzišli mnohí výrazní lídri novembra, profesor Kusý bol v roku 1990 zvolený za prvého ponovembrového rektora UK, čo bolo veľké zadosťučinenie a katarzia.
Na normalizáciu sa dnes mnohí pozerajú ako na „zlaté časy“, keď ľudia dostali od štátu byty, nebola nezamestnanosť, jedli sme kvalitné potraviny, sledovali úžasné seriály v televízii, všade bol poriadok a rovnosť medzi ľuďmi. Ako to vy vnímate, aj na základe vlastnej skúsenosti, aj po zaznamenaní príbehov žien z vašej knihy?
A poznám to aj z výsledkov sociologických výskumov... Hnevá ma, keď sa na túto dobu nazerá s nostalgiou, ako na obdobie, keď naša spoločnosť zažívala svoje „hviezdne hodiny“. Tieto naratívy sú opreté viac o mýty ako realitu. Veď vtedy sa na byt čakalo aj 20 rokov, mladé rodiny proti svojej vôli žili roky s rodičmi, čakalo sa v poradovníku na auto, nábytok, aj na každodenné potraviny sa čakalo v radoch, nehovoriac o nedostatkových a „podpultových“ tovaroch. Každodennou skúsenosťou bolo rodinkárstvo, protekcia, konexie, korupcia a pod.
Jedna vec je prirodzený, psychologicky podmienený spomienkový optimizmus, v ktorom to, čo sme už prežili a zvládli, balíme do ružovej hmly spomienok. Na druhej strane naliehavé a bolestivé sú problémy, ktoré máme tu a teraz.
Ale druhá vec je politika pamäti, aká sa v našej spoločnosti vytvára. Idealizácia rokov normalizácie prichádza aj zo strany časti politickej reprezentácie, čím sa devalvuje význam Novembra 1989, relativizuje sa zlo, ktoré tu bolo, a tým aj základné demokratické hodnoty. Za všetky takéto kroky spomeniem jeden aktuálny – rozhodnutie ministerstva vnútra o uzavretie zmieru so žalobcom (Andrejom Babišom) vo veci agenta Bureša. Týmto rozhodnutím sa bagatelizuje celý represívny aparát Štátnej bezpečnosti, ale aj utrpenie ľudí, ktorí proti režimu vzdorovali a boli obeťou jeho zlovôle. Takže svoju knihu vnímam aj ako službu kolektívnej historickej pamäti našej spoločnosti.
Za veľkými činmi sú každodenné drobné formy vzdoru
Zuzana Maďarová je vedecká pracovníčka Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na FSEV UK a venuje sa výskumu rodových aspektov v histórii i súčasnosti a politickej komunikácii z rodovej perspektívy. Jej monografia Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti sa venovala historickej pamäti na Nežnú revolúciu z rodovej perspektívy. Do knihy Oľgy Gyárfášovej napísala štúdiu, ktorá zasadzuje príbehy týchto žien do kontextu súčasného diskurzu o spomínaní na normalizáciu a November 1989.
Čím je kniha Ako sme žili v rokoch normalizácie zaujímavá v kontexte skúmania našich moderných dejín?
Vo všeobecnosti si verejne pripomíname najmä veľké spektakulárne udalosti. Neviditeľné a zabudnuté zase zvykne zostať to, čo sa deje v ústraní, v súkromnej sfére a čo doteraz nebolo pomenované ako súčasť politického konania alebo vzdoru nielen proti normalizačnému režimu. História sa často rozpráva ako súhrn činov, ktoré vykonávali mužskí aktéri – panovníci, bojovníci, politici, ale aj disidenti a tribúni. Chápu sa ako individuálni aktéri, ktorí sa rozhodujú racionálne a výlučne na základe vlastného uváženia. Okolo ich činov sa sústreďujú výskumy, točia filmy, píšu knihy aj mediálne články. Osudy žien bývajú nepoznané alebo zabudnuté. Kniha Oľgy Gyárfášovej je významným príspevkom k tomu, ako vidieť dejiny nie len ako „his story“, ale aj „her story“. Ukazuje, čo sa stane, keď budeme pozornejšie načúvať aj iným skúsenostiam z čias normalizácie či Novembra 1989.
Čo z doteraz nepomenovaného sa z nej dozvieme?
Z desiatich rozhovorov, ktoré Oľga Gyárfášová realizovala, sa dozvieme napríklad o význame vzťahov a spoločenstva. Do popredia sa dostáva iný typ aktérstva a zrazu je zjavné, že politické konanie bolo možné iba vďaka iným ľuďom. Preto je v podnázve knihy spoločenstvo. Nabúrava sa obraz samostatných a nezávislých mužských hrdinov. Buduje sa obraz aktérstva, ktoré je ukotvené v sieti partnerských, priateľských a rodinných vzťahov alebo vzťahov na pracovisku. Krásne sa v knihe načrtávajú rôzne formy vzdoru v období normalizácie. Sú tu rozpovedané príbehy každodenného vzdorovania v práci alebo pri výchove detí. Príbeh pani Jolany Kusej napríklad ukazuje, ako sa prenasledovanie stalo bežnou súčasťou života rodiny a spôsob, akým sa s tým vyrovnávali. Eštebákov, ktorí ich sledovali a odpočúvali im byt, nazvali „počúvačmi“. Pomenovali ich, zviditeľnili. Aj to je prejav vzdoru, snaha nadobudnúť dôstojnosť a určitú kontrolu nad vlastným životom. Nejde o príbehy obetí, ale aktívnych subjektiek. Ako vidíme v celej publikácii, existovali rôzne formy politického konania a vzdorovania, nielen tie veľké, spektakulárne. Pretože na to, aby sa viditeľné a rozsiahle politické činy raz mohli udiať, sú nevyhnutné aj drobné a rozmanité formy často neviditeľného konania.
Napokon spomínanie aktérok spoločenstva vzdoru rozširuje priestory pamäti. Ukazuje, ako sa súkromná sféra stáva miestom politického konania. V príbehoch je zjavné, že verejný priestor bol obmedzený, nebezpečný a občianske a kultúrne aktivity sa prenášali do “alternatívnych priestorov” – v bytoch sa organizovali výstavy, pravidelné stretnutia aj odborné prednášky. Diali sa v súkromnom priestore, v domácnostiach, ktoré sú bežne chápané ako sféra žien.
Prečo je to dôležité uvedomiť si tieto iné priestory?
Keď sa presunieme z verejných priestorov do súkromných, nielen v kontexte normalizácie, otvorí sa nám spektrum iných aktivít a iných aktérov a aktérok než len tých, čo bežne z histórie poznáme. Sprostredkujú nám nové príbehy o období, ktoré skúmame, rozširujú sa aj priestory a možnosti spomínania. Toto bolo zaujímavé aj v mojom výskume Novembra '89. Účastníčky svojím rozprávaním rozširovali priestory spomínania na nežnú revolúciu. Z tribún, kde bolo žien minimum, sme sa dostali na pracoviská (napr. školy, fabriky, divadlá), kde sa revolúcia konala v menších kolektívoch. A tam už bolo žien oveľa viac. Koriguje sa tak naša predstava o výlučne mužských aktéroch. S každým ďalším príbehom hľadáme jazyk pre pomenovávanie iných skúseností a pomáhame vytvárať podmienky pre formulovanie spomienok aktérkam a aktérom, ktorých skúsenosti nie sú obsiahnuté v hlavnom prúde histórie.
Prečo tu máme nostalgiu za štátnym socializmom?
Z teórií pamäti vieme, že táto nostalgia môže odrážať aj súčasné problémy. Nemusí nevyhnutne ísť o túžbu po režime spred roku 1989 ako celku. Môže ísť o túžbu po niečom konkrétnom, čo v danej dobe zažívali, o vyjadrenie sklamania z nenaplnených očakávaní a politických sľubov po roku 1989 a o spôsob pomenovania problémov, ktoré dnes ľudia intenzívne pociťujú. To všetko formuje, ako na minulosť spomíname.
Obdobie normalizácie máme málo spracované – len málo vieme o tom, ako 70. a 80. roky 20. storočia prežívali ľudia v rôznych regiónoch, z rôznych sociálnych skupín. Verím, že našou povinnosťou ako vedkýň a vedcov je viac sa zamerať na rozmanitosť skúseností a snažiť sa porozumieť aj protichodným naratívom. Ukázať, že tak ako v súčasnosti zažívame komplexné situácie, tak to bolo aj v minulosti. O to sa nakoniec môžeme pokúsiť aj v každodennom živote, napríklad v rozhovoroch s rodinou a známymi. Namiesto moralizovania alebo presviedčania, sa môžeme viac pýtať. Ak má niekto idealizované predstavy o minulosti, na čom sú založené? Akej konkrétnej situácie sa týkajú? Aké je ich porovnanie so súčasnosťou? Napokon, čo vieme o tom, ako žili naši rodičia alebo starí rodičia? Aj takto sa môžeme snažiť porozumieť minulosti, ale aj sebe navzájom.
„Štátna bezpečnosť mala veľkú moc... Mali v rukách všetko – mohli vybaviť jasle, mohli ťa zbaviť zamestnania, dať ti zamestnanie, deti do školy prijať, vyhodiť.. Bola som pripravená, že ak ma z roboty vyhodia, budem upratovať. Tak som si dodávala guráž aj vtedy, keď manžel bol viac nezamestnaný ako zamestnaný.“
„Vtedy sme boli do tej miery sledovaní, že často stál pod bránou eštebák menom Kráľ. Aspoň tak sa predstavoval. A bol ťažký alkoholik. Ale tie pocity, že vchádzam do vchodu a je tam Kráľ, vychádzam z bytu a bude tam Kráľ a stále čakám, kedy zazvoní alebo kedy donesie Janovi predvolanie na výsluch na Februárku...“
„Každodenná rutina, máš dve malé deti, tak to proste musíš držať. Musíš vymýšľať, aby decká mali furt okolo toho nejakú zábavu. Keď sme našli odpočúvacie zariadenia, tak sme Sašu nechali do nich recitovať.“
„Jano prišiel z výsluchu a hovoril, ako mu povedali, že deti môže zraziť auto... Takéto veci ma vedeli totálne rozhodiť, mala som z toho úzkosti.“
„Celá tá spoločenská atmosféra bola taká, že primäli kopu ľudí, aby sa stali udavačmi.“
(zo spomienok respondentiek v knihe Ako sme žili v rokoch normalizácie)
Barbora Tancerová