Slovensko už viac než rok a pol ukazuje, že je pripravené na zmenu

Reflektovať 30. výročie Nežnej revolúcie, ktoré nás učí najmä tomu, že zápas o slobodu a demokraciu nestačí vyhrať raz, ale je úlohou každého dňa, a vyhnúť sa téme súčasného diania, ktoré je dôkazom toho, že sme na to počas uplynulých rokov na istý čas akosi zabudli, to by skrátka nešlo. Preto sme oslovili Karolínu Farskú z iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorá zmobilizovala krajinu po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo februári 2018. S mladučkou, no odhodlanou študentkou, ktorá v časoch najmasovejších protestov maturovala a dnes študuje európske štúdiá na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK, sme sa porozprávali o tom, ako uplynulých 21 mesiacov poznačilo jej osobný život, prečo je i dnes odvahou organizovať protestné zhromaždenia, ale i čím žijú politikmi zabudnuté slovenské regióny, ktoré niektorí z nich bezdôvodne a bez hanby strašia Sorosom.


06. 02. 2020 10.19 hod.
Od: Erika Hubčíková

Spoločensky angažovať ste sa začali ešte v roku 2017, keď ste spoluorganizovali veľké protikorupčné pochody. Koľko rokov ste vtedy vlastne mali?

Mala som 18, bola som tretiačka na strednej škole.

Využili ste tieto skúsenosti pri organizovaní protestov Za slušné Slovensko?

Áno, dá sa povedať, že skúsenosť z protikorupčných pochodov nám bola v niečom neskôr nápomocná – vedeli sme, komu sa v prípade organizácie protestného zhromaždenia treba ozvať, čo vybaviť, s kým komunikovať. Zároveň to však boli – vzhľadom na to, z čoho vychádzali a kvôli čomu sme sa do nich pustili – dve veľmi rozdielne iniciatívy. Protikorupčné pochody vyplývali z nespokojnosti nás, študentov, ktorým sa nepáčilo to, akým spôsobom je krajina spravovaná, že tu máme roky korupčné kauzy, ktoré sa nevyšetrujú, máme tu politikov, ktorí odmietajú odpovedať na otázky, a že to tu v mnohých oblastiach naozaj nevyzerá tak, ako by to malo vyzerať v rozvinutej stredoeurópskej krajine. Slovensko sme však v tom čase stále vnímali ako vyspelý demokratický štát. Vo februári 2018 tu však zavraždili investigatívneho novinára „len“ pre to, lebo si dobre robil svoju prácu. Práve preto vznikla iniciatíva Za slušné Slovensko – bola reakciou na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Protesty trvajú už viac než rok a pol. Predpokladali ste takýto vývoj?

Keď sme ako iniciatíva zorganizovali prvý protest na Námestí SNP dňa 9. marca 2018, na ktorý prišlo cca 50 000 ľudí, sami sme nevedeli, čo príde o pár dní, nieto ešte, čo vyjde na svetlo v nasledujúcich mesiacoch. Nemali sme nijaký konkrétny plán. Informácií bolo vtedy málo, nikto poriadne netušil, čo sa deje. Takže keby mi v tom čase niekto povedal, že to budeme robiť ďalších 21 mesiacov a pravdepodobne dlhšie, neviem, čo by som si o tejto smelej prognóze pomyslela. Treba však povedať, že naše dve ústredné požiadavky zostali od začiatku rovnaké, t. j. vyšetrenie vraždy Jána a Martiny a nová dôveryhodná vláda. Kým v prípade prvej požiadavky vidíme pokrok, ktorý, ako pevne veríme, vyústi do spravodlivého konca pre páchateľov i objednávateľov vraždy, v prípade druhej požiadavky vnímame ako kľúčové parlamentné voľby vo februári 2020. Tie sú obrovskou výzvou aj pre nás ako iniciatívu – chceme cestovať po Slovensku a mobilizovať ľudí, aby išli voliť demokratické strany. Aby sa to, čo priniesol február 2018 a nasledujúce mesiace, premietlo aj do výsledkov volieb. Ich úspech bude však závisieť nielen od občianskej spoločnosti – občania totiž už rok a pol ukazujú, že sú pripravení na zmenu. Je teraz úlohou demokratických politikov, aby boli zodpovední a začali spolupracovať.

K volebným urnám ste ľudí na celom Slovensku povzbudzovali aj pred komunálnymi a prezidentskými voľbami. Čo si odnášate z cesty po regiónoch?

Keď sme pred prezidentskými voľbami v marci 2019 robili mobilizačnú kampaň, s dodávkou, oblepenou sloganom „Poďme voliť Za slušné Slovensko“, sme navštívili 47 miest a obcí po celom Slovensku. Táto skúsenosť mi priniesla úplne iné poznanie našej krajiny. Na jednej strane sme sa každé ráno zobudili v inom regióne, medzi inými ľuďmi, na druhej strane sme medzi nimi videli množstvo podobností. V tých regiónoch celé roky nebol žiadny politik, vládne tam veľká nezamestnanosť, majú problémy s rasizmom, extrémizmom a podobne. A tamojší obyvatelia naozaj – a celkom pochopiteľne – čakajú, že za nimi niekto z tých „mocných“ konečne príde, vypočuje si ich a prejaví záujem o ich problémy, lebo veď aj oni tvoria túto krajinu. To, že má také veľké množstvo ľudí pocit, že tých hore nezaujímajú, vnímam ako absolútne zlyhanie našej politickej reprezentácie. Potom sa netreba diviť, že ich tá obrovská frustrácia vedie k tomu, že mnohí z nich budú voliť antisystémové strany, lebo systém na nich očividne zabudol. V tejto súvislosti mi napadli slová rakúskeho prezidenta Alexandra Van der Bellena, ktoré vyslovil v rámci jednej veľmi podnetnej diskusie, na ktorej som nedávno mohla byť. Povedal, že v podmienkach, v akých súčasný svet funguje, nestačí mať len dobrý „message“ – pokiaľ ho neviete odovzdať ľuďom, budú to len pekné slová na papieri...

Návšteva regiónov však priniesla i pozitívne zistenia – uvedomovala som si veľkú nádej a odhodlanie ľudí. V tom vidím veľkú podobnosť s rokom 1989 a potvrdzujú mi to aj tí, ktorí Nežnú revolúciu organizovali a novembrové udalosti si zažili na vlastnej koži. Ako bolo vtedy cítiť obrovskú jednotu v krajine, tak aj dnes ľudia ukazujú, že sa stále vedia spojiť pre spoločný cieľ, spoločnú víziu. Vieme, ako to nemá fungovať a čo sa už nikdy nesmie stať – na Slovensku už jednoducho nesmú zavraždiť novinára pre to, že pravdivo píše o tom, čo sa tu deje. A zároveň vieme, ako by naša krajina mala vyzerať. Vieme, že chceme byť modernou krajinou 21. storočia, ktorá je jasne proeurópska a jasne prodemokratická.

V príhovoroch vždy veľmi pohotovo reflektujete aktuálne dianie, čo pri kadencii odhalení posledných mesiacov musí byť aj z hľadiska prípravy dosť náročné... Ako a kedy vznikajú texty, ktoré na tribúne čítate?

Áno, iniciatíva Za slušné Slovensko funguje z veľkej časti reaktívne, t. j. vyjadrujeme sa k tomu, čo sa deje v súvislosti s vyšetrovaním vraždy a korupčných káuz, o ktorých Ján písal, ako i tých ostatných, ktoré za ten rok a pol vyplávali na povrch. Takže to naozaj znamená sledovať aktuálne dianie 24/7. Zvlášť v tomto informačne hutnom období. Okrem toho iniciatíva nie je len záležitosťou Bratislavy, tvoria ju desiatky ľudí z celého Slovenska, takže našim vyhláseniam a požiadavkám predchádza viacero diskusií a rozhovorov. Samozrejme, veľakrát sa to nezaobíde bez rôznych kompromisov. Vždy si hovoríme, že to budeme písať aspoň deň pred protestom či zhromaždením, ale to sa nám ešte nepodarilo. Píše sa to väčšinou priamo v ten deň.

To, že aj po 30 rokoch od Nežnej revolúcie treba odvahu na organizáciu protestov, nie je len prázdna fráza. Takto pred rokom vás vypočúvala Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru...

Áno, šiestim z nás prišlo v novembri 2018 predvolanie od NAKA, aby sme sa dostavili na výsluch vo veci „korupcia a iné“. To bolo dosť neurčité, takže sme vlastne nevedeli, o čo ide. Práve mňa, tú najmladšiu z nás, si na výsluch načasovali ako prvú. Tam mi vyšetrovateľ najprv prečítal trestné oznámenie, ktoré na nás podal anonym. Bol to pomerne chaotický zhluk slov, to ani nemalo normálnu syntax, chýbala interpunkcia. Ale hlavne tam nebol ani priamo pomenovaný žiadny trestný čin, vyzeralo to len ako nejaký nenávistný komentár o tom, ako „destabilizujeme túto krajinu, chceme zaviesť iný režim, sme riadení zo zahraničia“ a podobne. A môj právnik mi vtedy povedal, že jediný trestný čin, ktorý by sa z toho dal vybrať, je vlastizrada, za čo je na Slovensku 26 rokov alebo doživotie. Takže to naozaj nebolo príjemné. Veľmi tomu nepomohlo ani to, keď mi vyšetrovateľ povedal, že ak by to záviselo len od neho, tak to hodí do koša, ale šéf mu povedal, že má na tom pracovať. (Ten bol z funkcie riaditeľa NAKA neskôr odvolaný.) Navyše od nás chceli výpisy zo súkromných bankových účtov. Na to naozaj nebol dôvod, všetky aktivity sme totiž financovali prostredníctvom transparentného účtu, preto sme, samozrejme, odmietli. Vyšetrovateľ nás upozornil, že nám príde asi súdny príkaz. Najabsurdnejšie bolo to, ako celé toto nasadenie nekorešpondovalo s celkovou situáciou. Keď sa popri všetkých tých kauzách rozhodla NAKA intenzívne zaoberať práve nami, a to len na základe ničím nepodloženého anonymného trestného oznámenia.

Nevedeli sme, ako správne postupovať. Nechceli sme sa špeciálne viktimizovať, takže sme to neplánovali medializovať, nakoniec sa to však aj tak dostalo von. Bolo až neuveriteľné, koľko ľudí sa vtedy za nás postavilo a aká obrovská silná podpora od nich prišla. Za dva týždne nám na transparentný účet prišlo dokopy 98 000 eur, myslím. A ani tentokrát to nebol Soros, ale viac než 4000 samostatných darcov.

Apropo, aká bola vaša prvá reakcia na to, keď sa v súvislosti s vami, organizátormi protestov, vytiahla sorosovská karta?

Musím sa priznať, že nás to všetkých (a určite nielen nás) prekvapilo. Ešte dva týždne predtým sme z úst toho istého človeka počúvali slová o tom, ako má byť Slovensko v jadre EÚ. Tá rétorika sa však zo dňa na deň otočila o 180 stupňov a zrazu stál pred nami politik, stále v dôležitej vládnej funkcii, ktorý bez hanby šíril bludy o tom, ako na Slovensku zasahujú americké protivládne sily, a z nás išiel robiť vlastizradcov. Rozprávali sme sa o tom aj s jedným z organizátorov protestov v Maďarsku. Ten nám povedal celkom silnú vec: ak by niečo mohol zmeniť, tak to, že by sa hneď na začiatku ohradil proti tomuto orbánovskému naratívu o Sorosovi. Lebo ani oni tomu spočiatku nechceli pripisovať nijakú váhu ani na to špeciálne reagovať, lebo to bola – rovnako ako v našom prípade – absolútna hlúposť. Niektorí ľudia tomu však, žiaľ, aj tak uverili. I keď na druhej strane ja sa tomu vlastne ani nečudujem – keď takéto niečo tvrdí dlhoročný vrcholový vládny politik, ktorý by si predsa mal zvlášť dávať pozor na to, čo hovorí, tak je ten výtlak obrovský. Preto sme sa rozhodli ešte v júni 2018 podať na (dnes už) pána poslanca trestné oznámenie.

Ako tento váš občiansky aktivizmus vlastne vníma vaša rodina a okolie? Neodhovárali vás? Neprišli otázky typu: „Prečo práve ty? Je kopec iných ľudí, ktorí sa v tom môžu angažovať“?

Áno, takáto otázka prišla v úplných počiatkoch, keď som začala organizovať protikorupčné pochody, ale myslím si, že odvtedy si už ako-tak zvykli. Ja mám to šťastie, že ma moja rodina od začiatku veľmi podporuje. Akurát dnes mi mama písala, že i keď sme sa dlhšie nevideli, aspoň ma zazrela v ranných správach. Lebo hoci sa snažím chodiť domov čo najčastejšie, prakticky vždy, keď sa mi dá, väčšinou to ide len raz za štyri týždne.

Posledné mesiace určite veľmi ovplyvnili aj váš osobný život.

Nepochybne. Jednou z najväčších zmien bola strata súkromia. V takýchto situáciách je to však asi prirodzené, takže to beriem tak, ako to je.

Dočítala som sa, že vám na Facebooku prišla dokonca žiadosť o ruku.

Áno, niekto mi napísal: „Nemáš záujem o sobáš?“

A čo bol pre vás najsilnejší moment posledných mesiacov?

Je ťažké nájsť jeden moment, lebo tých uplynulých 21 mesiacov, to bol naozaj veľmi neprenosný čas. A hoci to pramenilo z hroznej veci, musím povedať, že keď začala vznikať naša iniciatíva a táto krajina začala konečne ožívať, pociťovala som veľkú vďaku za to, že pri tom môžem byť. Okrem iného som vďaka tomu mala možnosť stretnúť množstvo skvelých ľudí, oveľa starších, vzdelanejších, s ktorými mám tu česť spolupracovať a od ktorých sa môžem veľa učiť...

Všetko to znie veľmi pekne, no na konci dňa sa to stále vracia k tomu, pri čom sa to začalo, a preto nič nie je pre mňa také dôležité ako to, aby vražda Jána a Martiny bola vyšetrená a aby sme mali novú dôveryhodnú vládu.

Menili by ste niečo?

Za ten čas by sa našlo určite kopec vecí, ktoré by som dnes spravila inak. Beriem to však tak, že sa to proste stalo, pričom viem, za akých podmienok sa to stalo, že to mnohokrát bol krízový manažment. Z chýb sa snažíme poučiť a robíme to najlepšie, ako vieme. Nijaká príručka k tomu, ako robiť takéto veci, bohužiaľ, neexistuje a asi je to aj dobre.

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita