Rozhoduje o Zlatých glóbusoch: O rok budem v Hollywoode
Prestížne filmové ocenenia Zlatý glóbus sa udeľujú každoročne v januári v Hollywoode, pokladajú sa za barometer pred udeľovaním Oscarov. O tom, ktorý herec či film cenu získa, rozhodovala v tento rok aj filmová novinárka Kristína Kúdelová, absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Aj vďaka jej hlasom Zlatý glóbus získala napríklad herečka Demi Moore, herec Adrien Brody či muzikál Emilia Pérez. Ako sa dostala k rozhodovaniu o Zlatých glóbusoch? Koľko filmov a seriálov si musela pozrieť? S akými filmovým hviezdam sa ako členka poroty rozprávala? O Zlatých glóbusoch a o zákulisí práce filmovej novinárky porozprávala pre Našu univerzitu.
Zlaté glóbusy sa udeľovali tento rok 5. januára. Vy ste po prvý krát boli členkou poroty, ktorá vyberala víťazov. Boli nimi tí herci a snímky, za ktoré ste hlasovali?
Keď vyhlásili nominácie v každej kategórii, povedala som si, že naozaj došlo medzi porotcami k nejakému objektivizačnému procesu, pretože vybrali tie filmy a seriály, za ktoré som hlasovala. Konečné výsledky a výhercovia už neboli úplne podľa toho, ako som hlasovala ja. Mala som pocit, že tam už trošku zasiahla, nazvime to „pestrosť života“, teda že muselo byť napríklad zohľadnené, aby sa medzi víťazov dostali rozmanité príbehy a rôzne menšiny. Som ale veľmi rada, že v kategórii dráma vyhral film Brutalista, príbeh maďarského architekta, ktorý sa po 2. svetovej vojne snaží presadiť v Amerike. Aj Adrien Brody za jeho stvárnenie získal Zlatý glóbus, úplne zaslúžene.
Ako ste sa stali členkou poroty pre Zlaté glóbusy?
Filmovú novinárku robím už od skončenia vysokej školy v r. 2000. Vyše dvadsať rokov chodím pravidelne na filmové festivaly do Cannes, do Karlových Varov, do San Sebastiánu, Berlína a podobne. Takže mám veľkú sieť kontaktov medzi novinármi, distribútormi a tzv. publicists, ľuďmi, ktorí sú zodpovední za propagáciu filmov. Organizácia, ktorá stojí za Zlatými glóbusmi – Hollywoodska asociácia zahraničných novinárov, sa vlani rozhodla, že rozšíri svoju členskú základňu. Chceli, aby ju netvorili len zahraniční novinári, ktorí píšu o filme a žijú priamo v USA, ale aj novinári žijúci v iných krajinách. Na mňa dostali tip, zrejme od niekoho, kto zabezpečuje distribúciu u nás. Oslovili ma a súhlasila som. Celkovo je nás teraz v asociácii asi 300, každý z nás má právo hlasovať o Zlatých glóbusoch.
Ako prebieha hlasovanie? Koľko filmov ste si museli pozrieť?
Určite to bolo aspoň 500 titulov, nielen filmy, ale aj seriály (niektoré mali aj 10 častí), stand-up vystúpenia, animované snímky. Najskôr sme hlasovali za nominácie do jednotlivých kategórií. Tam sme každý mali niekoľko hlasov, filmy sme dávali do poradia „na stupne víťazov“ a podľa toho získavali body. Keď bolo vybraných 5 nominácií v každej kategórii, hlasovali sme za víťazov. Tam sme už mali každý len jeden hlas.
Ako sa to dalo stihnúť, pozrieť si toľko filmov a seriálov?
Úvodné stretnutie členov asociácie sme mali cez Zoom začiatkom júna, kde sme dostali prístup do špeciálnej platformy – niečo ako menší Netflix alebo HBO, na ktorej boli všetky nominované snímky. Požiadali nás, aby sme začali pozerať hneď, to, čo tam v júni bolo, lebo vraj ku koncu roka bude počet snímok pribúdať a nebudeme stíhať. A naozaj, od októbra som sa vždy ráno zobudila a na telefóne som mala minimálne 15 notifikácií na nové filmy alebo seriály, ktoré v Amerike, kým som spala, pridali na platformu. Musela som si brať dovolenku, aby som to stihla napozerať. A tiež mať na pamäti, že nehľadám len jednoducho dobrý film či seriál, ale taký, ktorý je niečím výnimočný a zaslúži si ocenenie.
Dostali ste za rozhodovanie aj nejakú odmenu?
Byť členkou asociácie je čestná funkcia, takže som nedostala nič. Vyslovene sme mali zákaz prijímať dary od produkčných a distribučných spoločností, musela som podpísať, že sa nenechám „korumpovať“, lebo by ma vylúčili z asociácie.
Pokúšal sa o to niekto?
Priamo nie, ale tak rafinovane. Chodili mi balíčky s propagačnými materiálmi o tituloch, alebo veľmi pekné maily, v ktorých mi opisovali zážitky z natáčania alebo rôzne zákulisné informácie, aby ma „navnadili“ pozrieť si práve tento film. Mali sme tiež ako porotcovia prednostnú možnosť rozhovorov s tvorcami filmov. Keď mi teda prišla ponuka na rozhovor s Ewanom McGregorom, ktorý hrá v seriáli Gentleman v Moskve, ktorý chceli dostať do nominácie na glóbusy, jasné, že som si tento seriál pozrela celý. Zistila som teda, že od tretej časti sa výrazne zlepšil. Často sa mi totiž stávalo, že som seriál po dvoch častiach vypla, lebo bol slabý. Tiež mi chodili maily s pozvánkami na premiéry filmov: „Vážená pani Kúdelová, slávnostná premiéra za účasti tvorcov bude v tom a v tom divadle na Sunset Boulevard v Hollywoode, zaparkovať môžete na tej a tej adrese za rohom.“ A dostala som tiež pozvánku na slávnostný ceremoniál odovzdávania Zlatých glóbusov.
Neláka vás ísť tam a zažiť to naživo?
Samozrejme, ale tento rok to nebolo možné fyzicky, ani finančne. Ale dohodla som sa v práci so šéfredaktorkou SME Beatou Balogovou, že na budúci rok by som si zobrala neplatené voľno na to najrušnejšie obdobie, aby som to mohla zažiť naživo. Nejde mi ani tak o hercov či režisérov, tých vídavam na festivaloch, ale skôr o celú tú americkú kultúru okolo filmu. Ak to vyjde, na budúci rok budem v zime v Hollywoode.
S akými hviezdam ste dostali možnosť robiť rozhovor vďaka svojmu členstvu v porote?
Medzi tými, s ktorými sme sa mohli rozprávať, boli napríklad Denzel Washington, Hugh Grant, Robbie Williams, Nicole Kidman alebo Colin Farrell. Rozhovory pre členov asociácie prebiehali zvyčajne online alebo hybridne. Pozvaná skupinka novinárov – či už tí naživo napríklad na tej premiére v Hollywoode alebo pripojení cez Zoom ako ja, mala možnosť sa pýtať.
Dostali ste aj k položeniu vlastnej otázky?
Áno. Mám istú výhodu, lebo nepíšem len filmové recenzie ako mnohí moji kolegovia v asociácii, ale som zvyknutá robiť rozhovory s tvorcami. Takže som vedela niekedy pohotovejšie reagovať. Niektorých som mala exkluzívne, napríklad Isabellu Rossellini.
Mgr. Kristína Kúdelová |
---|
je filmová novinárka, členka Asociácie hollywoodskych zahraničných novinárov (Hollywood Foreign Press Association), ktorá rozhoduje o ocenení Zlatý glóbus. Pochádza zo Šale, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala francúzštinu a žurnalistiku, ovláda tiež angličtinu, španielčinu, nórčinu, maďarčinu a taliančinu. Vyše 20 rokov pracuje na oddelení kultúry v denníku SME. Pravidelne sa zúčastňuje filmových festivalov v Cannes, Berlíne, San Sebastiáne či Karlových Varoch. Ako členka Medzinárodnej organizácie filmových kritikov FIPRESCI bola porotkyňou filmových festivalov San Sebastián, v Seville, Montreale a ďalších. Je autorkou dvoch dokumentárnych filmov, v r. 2021 vydala knihu Interview (s Janou Sundermanovou), v ktorej približuje zákulisie stretnutí s hercami, herečkami alebo filmovými režisérmi. |
Už vyše dvadsať rokov pracujete v denníku SME a píšete o filme. Vaša práca vyzerá zvonku ako práca snov – zarábať si pozeraním filmov a televíznych programov, občas odcestovať na filmový festival, kde je červený koberec a na ňom pózujú filmové hviezdy. Aká je realita?
Realita je taká, že nie každý film si zaslúži, aby o ňom čitateľ čítal. Ja ako filmová novinárka som zodpovedná za to, aby som čitateľovi vyhľadala práve také, ktoré za to stoja. A to mi chvíľu trvá. Pozerám teda omnoho viac filmov, ako by som chcela a robím to najmä vo svojom voľnom čase, po večeroch, cez víkendy. Sú dni, keď naozaj ráno vstanem a začnem doma pozerať filmy, ale musím si to zastavovať, robiť si poznámky... Ale zvyčajne som normálne v práci v redakcii, zháňam si materiály, píšem texty.
Ako to vyzerá na filmovom festivale z pohľadu novinárky? Väčšina ľudí vidí akurát fotografie hviezd a celebrít z červeného koberca a dozvie sa víťazov. Máte aj vy šancu prejsť sa po červenom koberci alebo ísť na festivalovú párty sponzorovanú luxusnou značkou šampanského alebo šperkov?
Festivaly sú pre mňa dva pracovné víkendy a celý týždeň bez oddychu medzi nimi. Projekcie sa napríklad v Cannes začínajú o 8.30, súťažný film býva o 22.00, a premieta sa aj o 24.00. Takže kmitám medzi kinosálami, stihnem tak štyri filmy za deň. Medzitým sú tlačovky, niekedy mi ponúknu niekoho na rozhovor, musím sa pripraviť. No a samozrejme medzi tým všetkým musím napísať minimálne jeden článok a poslať ho do redakcie. Sú dni, keď mojím jediným jedlom je obrovská zmrzlina. Na párty by som tiež mohla ísť, ale na druhý deň by som to oľutovala. Aj po červenom koberci by som sa mohla prejsť, ale nemám čas sa prezliekať.
Nestáva sa vám, že sa musíte do pozerania filmov nútiť?
Samozrejme. Cez dovolenku sa preto snažím nepozerať nič – alebo ak, tak len niečo také, k čomu by som sa ani nemala priznávať – nejakú blbosť na odreagovanie.
Môžete si vyberať, o akých filmoch chcete alebo naopak nebudete písať?
Čiastočne áno. Napríklad veľmi výnimočne hodnotím marvelovky, tam už nie som cieľovka a nemyslím si, že by som ich vedela zanalyzovať tak, ako by to potreboval fanúšik marveloviek. Málokedy si tiež trúfnem na horor, ani sci-fi nie je úplne moja parketa. Rozumiem týmto žánrom, ale necítim sa pri nich úplne kompetentná. Hlavne si vyberám filmy, pri ktorých z nejakého dôvodu tuším, že má zmysel o nich písať.
Ste pri hodnotení filmov kritická?
Keď som bola mladšia, bola som radikálnejšia, kritickejšia, to asi k mladosti patrí. Dnes som zhovievavejšia. Chcem o filme napísať tak, aby človek mal chuť ísť do kina. Často aj s kolegami novinármi máme na rovnaký film úplne odlišné názory, takže viem, že je legitímne keď sa niekomu jeden film páči a druhému nie. Zbytočne nechcem niekoho znechucovať alebo odradiť od filmu, ktorý má niekde svoje publikum. Vo filme si môže každý nájsť to, čo jeho osloví, s čím má osobnú skúsenosť.
Máte za sebou veľké množstvo rozhovorov s hercami, herečkami, režisérmi a ďalšími filmovými tvorcami z celého sveta, medzi nimi boli hviezdy ako Johnny Depp, Catherine Deneuve, Javier Bardem alebo režisér Pedro Almódovar. Akí sú títo ľudia, ktorých väčšina ľudí pozná len z filmového plátna, naživo? Majú veľké hviezdy aj hviezdne maniere?
Hviezdne maniere som veľmi nezažila. Práve naopak, stretnúť sa a porozprávať s „hviezdou“ býva väčšinou pekný zážitok. Myslím si, že z tých tisícov mladých ľudí, ktorí sa chcú stať hercami, sa presadia tí, ktorí sú nielen herecky talentovaní, ale aj inteligentní, pracovití, milí, majú spoločenské zručnosti. Hviezdou sa človek nestane zvyčajne len preto, že je pekný, ale musí za tým byť aj oveľa viac.
Spomeniete si na nejaký výnimočný zážitok?
Napríklad moment, keď som v Cannes sedela vedľa Brada Pitta a Leonarda di Capria a mala možnosť klásť otázky. Ešte potom prišli Quentin Tarantino a Margot Robbie, promovali film Vtedy v Hollywoode. Vtedy som si hovorila, že viac už asi ako filmová novinárka nemôžem chcieť.
Vlani na jeseň na filmovom festivale v San Sebastiáne ste sa stali súčasťou „štrajku“ filmových novinárov, ktorí demonštratívne odišli z rozhovoru s Johnnym Deppom. O čo išlo?
My filmoví novinári sme momentálne v ťažkej pozícii, lebo produkcie a distribútori začali vo veľkom využívať na propagáciu influencerov. Obmedzujú preto klasickým novinárom príležitosti na rozhovor. Takže namiesto 20 minút exkluzívneho rozhovoru jeden na jedného dostaneme 15 minút, sme tam štyria a herci traja. V San Sebastián sme mali mať skupina šiestich novinárov 25 minút na Johnnyho Deppa. Nakoniec z nás urobili skupinu 12 novinárov, dali nám 15 minút a k Johnnymu Deppovi pridali ešte dvoch ďalších hercov, o ktorých nikto z nás nemal záujem. Tak sme sa poradili a oznámili producentom, že všetci odchádzame a nemáme záujem. O tomto našom „štrajku“ o hodinu písali také filmové časopisy ako Variety a Hollywood Reporter a podporili nás. Na našu stranu sa postavili aj riaditelia filmových festivalov, niektorí režiséri aj herci. Ani oni nechcú, aby sa informovanie o filmoch zmenilo na polminútové video, ktoré si influencer natočí s hviezdou na červenom koberci. Tým by sa skončila akákoľvek debata o filme, a to ani samotní filmoví tvorcovia nechcú. Uvidíme, ako sa to vyvinie ďalej. Máme teraz niečo ako naše vlastné „odbory.“
Máte ešte nejaké zatiaľ nesplnené túžby, s kým by ste sa ešte chceli stretnúť a urobiť interview?
Mám veľmi rada Harrisona Forda, takže s ním. A vrchol mojej kariéry by bol Bruce Springsteen alebo Robert Redford. Vtedy by som si asi povedala, že už môžem skončiť. Ale nie je to niečo, čo by mi nedalo správať. Niekedy potrebujem ten pohľad zvonka, aby mi pripomenul, že to čo robím, je naozaj niečo pekné, výnimočné, aby som to nebrala len ako prácu, stres. Zastaviť sa a spomenúť si, že presne o tomto som snívala, keď som chodila do školy.
Začal sa váš záujem o film už v detstve? Pamätáte sa na svoj prvý film v kine?
Áno, už ako dieťa som bola citlivá na vnímanie filmu. Prvý film v kine si úplne nepamätám, pravdepodobne to bol Winnetou alebo nejaká francúzska komédia. Ale pamätám si na jeden z prvých hlbokých filmových zážitkov, bola to Misia s Jeremym Ironsom a Robertom de Nirom. Dva týždne som to spracúvala.
Vašou alma mater je Filozofická fakulta UK, kde ste študovali žurnalistku a francúzštinu. Prečo táto voľba?
Žurnalistika ma bavila, už na strednej škole som robila šéfredaktorku školského časopisu, vyhrala som aj Štúrovo pero s recenziou na film Martina Šulíka Neha. A aby som si zvýšila šance na prijatie, pridala som si francúzštinu, vtedy sa to dalo študovať ako dvojodbor. Francúzštine som sa venovala, moja mama bola učiteľka a prekladateľka z francúzštiny.
Venovali ste sa filmu aj počas štúdia?
Veľmi intenzívne. Naši pedagógovia našli takú správnu mieru medzi tým, koľko nám dať slobody a koľko na nás naložiť v zmysle štúdia. Dali nám veľa priestoru, aby sme aj sami rástli. Ja som si vo Filmovom ústave požičiavala filmy na videokazetách, vo Francúzskom inštitúte čítavala Cahiers du Cinéma, odborný filmový časopis, chodila som na Festival študentského filmu Áčko, vo štvrtom ročníku som sa dostala na stáž na letnú filmovú školu do Paríža. V škole boli veľmi ústretoví, dostala som príležitosť svoje záľuby spojiť so štúdiom. Napríklad na francúzštine som urobila seminárku o festivale v Cannes. Ako svoju diplomovú prácu som natočila dokumentárny film o Rudolfovi Slobodovi, mojom obľúbenom spisovateľovi ešte z gymnázia.
Ako spomínate na vaše roky na univerzite?
Boli to skvelé časy. Študovať na filozofickej fakulte bolo pre mňa niečo magické, veľmi som si to vážila. Milovala som budovu na Štúrovej, kde je katedra žurnalistiky, boli sme tam taká komunita. Budova na Gondovej a hlavná budova univerzity na Šafárikovom na mňa dýchali svojou výnimočnosťou. A už na škole som testovala svoje novinárske zručnosti. Ak som si na skúške nebola úplne istá, skúšala som to otočiť, byť ja tou, ktorá sa pýta. Niekoľkokrát mi to vyšlo, vyučujúcich to bavilo a rozrozprávali sa sami o tom, čomu sa venujú. Zažila som tiež internátny život, štyri roky som bola na Štúraku, bolo tam výborne. Z internátu a zo školy mám kamarátstva na celý život.
Barbora Tancerová