Nežná revolúcia bola inou formou Pohody

Po Nežnej revolúcii bol dva roky ministrom kultúry. I keď s istou hrdosťou v hlase tvrdí, že novembrové mítingy na našich námestiach položili základy ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti, uvedomuje si i to, že veľkou ponovembrovou chybou bolo, že sa nepodarilo úplne zrekonštruovať vzdelávací systém. Ten by revitalizoval etiku a základné morálne postuláty spoločnosti, zdevastované štyrmi desaťročiami komunistickej totality. Aj o tom sme sa porozprávali s naším známym absolventom Ladislavom Snopkom, aktivistom a zakladajúcim členom VPN, ktorý stál aj za pamätným pochodom z Bratislavy do Hainburgu pod heslom „Ahoj, Európa!“ v decembri 1989.


03. 02. 2020 11.28 hod.
Od: Barbora Tancerová

Vo VPN ste sa angažovali od prvých stretnutí. Na budove Filozofickej fakulty UK bola nedávno odhalená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že sa tam tlačilo prvé vyhlásenie VPN. Ako si na to spomínate?

Vyhlásenie Verejnosti proti násiliu sme pripravovali najprv vo foyeri Malej scény Slovenského národného divadla. Keď sme zistili, že nás monitoruje ŠtB, prešli sme do kupoly Filozofickej fakulty UK a tam sme ho dokončili, vytlačili a išli do Umelky, kde ho Martin Bútora prečítal ako prvé vyhlásenie VPN. Pamätám sa, že počas písania textu Peter Zajac odbehol do vedľajšej kancelárie telefonovať Alte (manželke), nech mu pre istotu pripraví pyžamo a zubnú kefku, keby nás zatkli. 

Zlatú medailu UK pri výročí Novembra spolu s vami dostal aj profesor Valér Mikula, ktorý sa od začiatku postavil za študentov. Boli ste aj vy v priebehu novembrových dní v aule na študentských zhromaždeniach?

Moja úloha bola trochu špecifická. Zabezpečoval som produkciu a hudobný program mítingov na Námestí SNP, mal som s tým skúsenosti z organizovania alternatívnej kultúrnej scény v Československu. Preto som veľmi nechodil na iné zhromaždenia. Ale komunikoval som s ľuďmi z univerzity, s Danom Bútorom, Sveťom Bombíkom...

Valér Mikula sa po Nežnej revolúcii neangažoval v politike, splnil si profesionálne sny, bol na stáži vo Francúzsku, stal sa profesorom, odborníkom vo svojej oblasti. Vy ste vyštudovali archeológiu, ale po Novembri ste sa rozhodli ísť do aktívnej politiky. Nechýba vám archeológia?

Z tej ma komunisti vyhnali už po Bratislave/nahlas, keď ma pre túto publikáciu prepustili zo zamestnania. Počas Nežnej revolúcie som už 16. decembra 1989 odišiel s Ladislavom Chudíkom na ministerstvo kultúry, kde som bol jeho prvým námestníkom. Po jeho odstúpení zo zdravotných dôvodov vo februári 1990 som sa v marci stal ministrom. Ako archeológ som kopal rímsku lokalitu Gerulata v Rusovciach a popritom som sa venoval umeleckej – interpretačnej nadstavbe archeologických nálezov. Bol to projekt Archeologické pamiatky a súčasnosť, v ktorom som nájdené historické a prehistorické fragmenty dával interpretovať autorom z rôznych oblastí tvorivosti – umelcom. Každé zadanie malo inú bázu. Hnuteľné a nehnuteľné pamiatky interpretovali výtvarníci, architekti či hudobní skladatelia. Mali iba dve podmienky. Nesmeli z črepu vytvoriť nádobu v pôvodnom tvare a nesmeli ho zničiť. Ale medzi týmito dvoma mantinelmi mala ich fantázia voľný priestor. Bolo to veľmi zaujímavé, zapojil som okolo 50 umelcov z celého Československa, najmä z neoficiálnej scény. Tento spôsob uchopenia historických a prehistorických fragmentov dal pohľadu na interpretáciu minulosti iný, nezvyčajný duchovný rozmer. Napríklad skladatelia rôznych žánrov zhudobnili rytmus, v akom sa opakovali ornamenty na pravekých nádobách. Alan Vitouš, významný jazzový perkusionista, vytvoril z rytmickej interpretácie výzdoby nádoby bukovohorskej kultúry minimalistickú kompozíciu, ktorej hudobný dej sa iba veľmi pomaly obmieňal. Princíp skladby bol v neustálom opakovaní čohosi prítomného. Prostredníctvom jeho skladby som začal chápať tú 7000 rokov starú kultúru v úplne inej dimenzii. Ako veľmi pomaly sa meniaci emotívne stabilizovaný civilizačný kód. Keď ma neskôr ako spoluautora Bratislavy/nahlas vyhodili zo zamestnania, začal som sa naplno venovať dramaturgii a organizovaniu takéhoto typu podujatí. A to vlastne robím dodnes.

Mnohí dnes hovoria, že revolúcia bola až „príliš nežná“, že nedošlo k dostatočnej výmene ľudí na dôležitých pozíciách. Vy ste boli vo výkonnej funkcii...

My sme naozaj verili, že ľudia sú v princípe dobrí, iba sú „zakliati“ totalitným režimom. Odklínanie bolo aj jedným z hlavných hesiel revolúcie. Lenže prirodzene dobrý nemôže byť niekto, koho desaťročia vychovávajú ako v polepšovni a kontrolujú, či nemá protištátne myšlienky. Systém, ktorý ľuďom zabraňuje slobodne myslieť, ich zbavuje svojprávnosti a mrzačí im duše! Reforma základných nástrojov pre fungovanie štátu, ktorými sú ekonomika a verejná správa, sa naozaj dá urobiť za pár rokov a my sme boli presvedčení, že to stačí. To dôležitejšie – revitalizácia etiky a základných morálnych postulátov spoločnosti – však trvá desaťročia a treba k nim úplne zrekonštruovať vzdelávací systém. To sme neurobili a teraz nesieme následky. Ďalšou dôležitou zložkou spoločnosti je justícia. Tá ostala v trestuhodne zanedbanom stave najmä z personálneho hľadiska. Komunistickí a komunistami ideologicky skorumpovaní sudcovia vymenili iba ideologickú korupciu za finančnú. Ostala im chuť podieľať sa na moci. Súčasný spôsob fungovania spoločnosti je neúnosný aj pre cynizmus vládnucich politických lídrov. Ako riešiť tento stav? Akými mechanizmami ho napraviť? Ja vidím riešenie najmä v úplnom prehodnotení vzdelávacieho systému, ktorého hlavnou osou sa popri faktickej výučbe praktických predmetov stane výchova k humanizmu a k základným princípom ľudského bytia vo všetkých jeho historicky doložených formách. K tomu však treba, aby si všetci, občania i politici, uvedomili, že bez vzdelania a etiky sa naša spoločnosť (a s ňou aj jej blahobyt) zrúti.

Za tých 30 rokov sa o novembrových udalostiach objavilo množstvo mýtov, hoaxov, konšpirácií. Čo je podľa vás najväčšia hlúposť, čo ste o Novembri počuli?

Na ňu môžem úplne zodpovedne odpovedať za seba a nás v Koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu, ako aj za všetky revolučné mítingy na Námestí SNP v Bratislave: vznikli sme spontánne na základe udalostí na Národní třídě v Prahe. Stali sme sa autentickými zástupcami verejnosti na Slovensku, presadili zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany v Československu, zrušenie železnej opony, odmietnutie dočasnej Adamcovej vlády a prvé slobodné voľby. To všetko bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu.

Lži sa objavili už pri prvom výročí Nežnej revolúcie, 17. novembra 1990. Od rána autobusmi zvážali nacionalistov z celého Slovenska do Bratislavy, tí sa postavili pod tribúnu, stáli tam a kričali svoje heslá a zároveň vykrikovali: „Totalita VPN!“ V ten deň boli zároveň veľké oslavy v Prahe, kam prišiel George Bush, Helmut Kohl, Margaret Thatcherová a Michail Gorbačov, z vedenia VPN sme zostali v Bratislave len Fedor Gál, Miro Kusý, Juraj Flamík a ja. Slovenská televízia už v tej dobe nebola na našej strane. Tých zhruba 1000 skandujúcich nacionalistov pod tribúnou vhodne nasnímaným spôsobom stačilo na vzbudenie dojmu, že VPN je v nepriazni ľudu. Vedeli sme, že televízne kamery dokážu zábery na tých 1000 ľudí pod pódiom podať tak, akoby bolo proti nám celé námestie. Na ňom bolo okrem tej revúcej tisícky okolo 50 000 oslavujúcich slušných ľudí. Tak sme hľadali spôsob, ako bojovať proti lži.

Našli ste ho?

S Jurajom Flamíkom sme dostali nápad. Dali sme rozmnožiť asi 50 000 letákov s veľkým nápisom: „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť.“ Aktivisti ich rozdávali na námestí. Keď som vystúpil na pódium s príhovorom, na jeho záver som režisérovi, ako aj kameramanom povedal, aby snímali celé námestie a nie iba ľudí pod pódiom. Potom som zvolal: „Kto je za ľudskosť, slušnosť a znášanlivosť, nech zamáva tým papierom nad hlavou!“ A celé námestie bolo biele. Televízia to snímala a vysielala do celého Slovenska. Étos víťazstva sa prejavil v plnej miere a komunálne voľby, ktoré sa konali asi o týždeň, dopadli dobre. Ale, bohužiaľ, toto bolo len jedno hrdinské vypätie, ktoré vybalansovalo nadchádzajúce komunálne voľby. Čo tým chcem povedať? Že cieľavedomé morálne nivočenie v princípe dobrých, ale naivných ľudí sa začalo už vtedy a pokračuje systematicky ďalej.

Ako sa dnes brániť voči nepravdám o Nežnej revolúcii?

Tí, ktorí nepravdy šíria, sú nepriatelia. Zlomyseľní, pomstychtiví protivníci slobody a demokracie. Tí, ktorí im uveria, sú často ubolení malomyseľní ľudia, bez individuálnych istôt a treba sa im venovať.

Ako by ste atmosféru novembrových dní priblížili mladým, ktorí ju nezažili?

Asi by som povedal, že Nežná revolúcia bola iný variant dobrého open-air festivalu, napríklad Pohody. Na Pohode sa viac hrá a menej hovorí, vtedy sa viac hovorilo a menej hralo. Ale atmosférou, posolstvami a pocitom nádeje z toho, že sme spolu a je nám dobre, to bolo podobné. Po bitke je každý generál, ale my sme do tej bitky nešli preto, aby sme boli generáli, ale preto, aby sa zmenil politický režim. Aby sa zmenil vzťah moci k občanovi. A to sa nám aj v rokoch 1989 – 1990 podarilo. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tak základy ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti sme položili na mítingoch na našich námestiach.

Dnes, po 30 rokoch od Nežnej revolúcie, je nazeranie na ňu rozkolísané. Bude to podľa vás o 10 rokov iné?

Myslím si, že budeme veľmi šťastní, keď to bude trvať ešte 25 rokov, kým dôjdeme do cieľa. Môj priateľ Jan Sokol, jeden z najväčších súčasných kresťanských filozofov, to vystihol v jednej svojej úvahe. Píše v nej, že nikdy v dejinách sa národ český a slovenský nemali tak dobre, nežili v takom blahobyte a takej slobode, ako posledných 30 rokov. A zároveň nikdy vo svojich dejinách nežili v takej depresii. Bože, čo s nami bude? Pýtame sa. To nie je starosť o to, kde budeme spať, ale to je otázka zblúdených myslí bez pastiera. Uverili sme, že výška HDP a platu nás urobia šťastnými. A zrazu cítime, že neurobia. Potrebujeme iný zdroj nádeje a zmyslu života. Možno každý sám za seba. Ale iný.

Ladislav Snopko

Archeológ, dramaturg a publicista. V r. 1976 ukončil Katedru všeobecných dejín a archeológie FiF UK. Už počas vysokoškolského štúdia organizoval rôzne kultúrne podujatia, ktoré mnohokrát nekorešpondovali s kultúrnou politikou režimu, preto boli kontrolované Štátnou bezpečnosťou. Viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach. V revolučných dňoch 1989 bol jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu. V r. 1990 – 1992 bol ministrom kultúry SR, zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia, ale aj poslancom Slovenskej národnej rady. Neskôr riaditeľom Kultúrnych zariadení Petržalky. V posledných rokoch bol riaditeľom pražskej Lucerny.

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita