Neprenechajme internet konšpirátorom a hejterom

Rok 2012 považuje za rok, keď sa pokazil internet. Sociálne siete sa vďaka tlačidlu „zdieľať“ premenili z kanála, kde si ľudia primárne vymieňali fotky z výletov, na hlavný zdroj spravodajstva pre obrovskú časť sveta. Na tom by nebolo nič zlé, keby nástroje, ktoré mali k dispozícii predtým len novinári a editori, automaticky nedostali do rúk miliardy ľudí na celom svete: zrazu mohli informácie tvoriť, vyberať a šíriť. Toto bol kľúčový moment, aby sa celosvetovo začalo viac hovoriť o hrozbe dezinformácií. To si myslí Jakub Goda, absolvent Fakulty managementu UK, ktorý sa do širšieho povedomia verejnosti dostal pred tromi rokmi po zverejnení článku, v ktorom opisuje, ako pod falošným menom publikoval na Hlavných správach hoaxy. Momentálne pracuje pre ministerstvo zdravotníctva, kde má na starosti boj s dezinformáciami. Prezradil nám, akou stratégiou sa riadi, ale i to, čo si myslí o regulácii sociálnych sietí.


18. 03. 2021 09.51 hod.
Od: Redakcia NU

Kedy a prečo ste sa vlastne rozhodli téme dezinformácií aktívnejšie venovať?

V tomto smere bol pre mňa kľúčový rok 2016. Jednak ma vydesil výsledok parlamentných volieb na Slovensku, keď sa do parlamentu dostala extrémistická strana. Jednak to bol výsledok referenda o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ. Oba výsledky totiž v rôznej miere súviseli aj s dezinformáciami šírenými prostredníctvom sociálnych sietí. Vtedy som si naplno uvedomil, ako dezinformácie dokážu ovplyvniť spoločenské procesy a v konečnom dôsledku až ohroziť demokraciu. Okrem spoločensko-politického rozmeru tu však svoju rolu zohral aj osobný rozmer. Začal som si totiž všímať, že na produkty dezinformačnej scény sa chytajú aj ľudia v mojom okolí, ponárajúc sa do toho čoraz hlbšie a hlbšie.

Váš záujem a skúsenosti vás v auguste minulého roka priviedli k práci pre ministerstvo zdravotníctva. Čo presne je vašou úlohou?

S kolegami zo sekcie reformnej agendy a v spolupráci s komunikačným odborom sa snažíme transformovať komunikáciu ministerstva tak, aby sa v oblasti informácií o zdraví stalo silným komunikačným hráčom v digitálnom priestore. Mojou úlohou je predovšetkým prichádzať s nápadmi a plánom, ako by ministerstvo čo najlepšie a najefektívnejšie malo reagovať na nebezpečné dezinformácie o zdraví, ktoré sa na internete šíria. Nie je to však len o vyvracaní konkrétnych dezinformácií. Okrem toho má totiž ministerstvo aj vlastné témy, ktoré chce verejnosti aktívnejšie komunikovať. V oboch prípadoch tak hľadáme spôsob, ako to robiť tak, aby to rezonovalo a dostalo sa čo najďalej.

Dezinformácií týkajúcich sa zdravia musíte denne nájsť obrovské množstvo. Podľa akých kritérií vyberáte, na čo budete reagovať?

Tie kritériá sú tri. Prvé je kvantitatívneho charakteru – ide o rýchlosť šírenia alebo virálnosť. Vyhodnocujeme teda zásah dezinformácie v danom čase. Číslo, od ktorého sa dá odraziť, je počet interakcií (zdieľaní, lajkov a komentárov), ktoré daný príspevok získal na sociálnej sieti. Okrem toho sa však snažíme odhadnúť i potenciál ďalšieho šírenia. Ide o niečo chytľavé, presvedčivo spracované, veľmi emotívne? Má dezinformácia vplyvných šíriteľov? Ak sa napríklad Rytmus rozhodne zdieľať niečo vo svojom príbehu, tak je to vážna vec, lebo je to silný hráč, ktorý má veľké publikum.

Druhé kritérium je kvalitatívne. Snažíme sa posúdiť možný vplyv nebezpečnosti danej dezinformácie, t. j. či má potenciál nejakým spôsobom ovplyvniť správanie ľudí a ohroziť verejné zdravie. To, že niekto verí na to, že je Zem plochá, je síce bizarné, ale pravdepodobnosť, že to narobí reálnu škodu a masovo ovplyvní správanie ľudí, je nízka. Iným prípadom sú mýty o škodlivosti rúšok v čase pandémie. Na to treba reagovať. Reakcia sa síce nemusí nevyhnutne dostať ku všetkým, ktorí videli pôvodnú dezinformáciu, ale môže zastaviť jej ďalšie šírenie. V neposlednom rade bude takáto reakcia predstavovať vygoogliteľný záznam užitočný pre každého, kto si bude chcieť informáciu overiť alebo upozorniť známych, ktorí ju šíria.

Tretím kritériom je náročnosť a presvedčivosť potenciálnej reakcie. Vieme vyvrátiť dezinformáciu dostatočne rýchlo a presvedčivo? Máme k dispozícii dôveryhodné zdroje, na ktoré sa vieme odvolať? Iba ak si na tieto otázky vieme odpovedať kladne, má pre nás zmysel sa do toho pustiť. Nie tak dávno sa napríklad objavila informácia, že pre nosenie rúšok odpadli dve deti v škole v Piešťanoch a musela ich odviezť sanitka. Zistiť, či ide o hoax, je v tomto prípade veľmi jednoduché. Zavolali sme do tamojšej nemocnice a zistili sme, že žiadny takýto prípad tam neevidujú. Inokedy sú však veci zložitejšie, dezinformácia má skôr charakter dezinterpretácie, mieša pravdy a polopravdy, nedá sa jednoducho a jednoznačne poprieť.

Skúste dať príklad.

To sú prípady globálnejších hoaxov, napríklad sporné vyjadrenia zahraničných odborníkov, kde sa miešajú nepodložené tvrdenia so špekuláciami, niekedy až konšpiračnými teóriami. Rozpliesť to tak, aby sme vedeli každé tvrdenie podložiť odkazom na dôveryhodný zdroj, by nás stálo množstvo energie. Áno, niekedy má zmysel sa tomu venovať, zvlášť, ak sú zvyšné dve kritériá na maxime. No na mieste je tiež otázka, či sme práve my tá správna entita, ktorá by na to mala reagovať, a či to vôbec vieme urobiť dostatočne dôsledne. Odfláknutá reakcia na dezinformáciu, ktorá bude pokrivkávať v argumentácii alebo, nebodaj, bude obsahovať faktické chyby, bude mať totiž úplne opačný efekt, než sme chceli dosiahnuť. 

Tým sme vyriešili, kedy reagovať. Teraz skúsme zodpovedať otázku, ako reagovať na hoax. Čo sa vám osvedčilo?

Vždy to závisí, samozrejme, od konkrétneho prípadu, ale platí niekoľko základných pravidiel. Čím kvalitnejšími zdrojmi podložená reakcia, tým presvedčivejšie pôsobí a tým väčší je predpoklad, že bude mať efekt. Preto intenzívne spolupracujeme s odborníkmi. Prednedávnom sme napríklad riešili úmrtie, ktoré nastalo po očkovaní. Internetom sa šíril hoax, že práve očkovanie bolo jeho príčinou. Preto sme sa spojili s patológom z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý nám potvrdil, že úmrtie s očkovaním nesúviselo, a zároveň vysvetlil, čo presne ho spôsobilo. Overovanie faktov je totiž efektívnejšie práve vtedy, keď nielen neguje dezinformáciu, ale zároveň ponúka i skutočný príbeh, ktorý „nahrádza“ ten pôvodný nepravdivý. Takáto reakcia pôsobí totiž silnejšie a dôveryhodnejšie, ľudia si ju skôr zapamätajú. Okrem toho sa vždy, keď to ide, snažíme doplniť i kontext: koľko mal hoax zdieľaní, prečo je dôležité reagovať, prípadne ako vznikol a kade sa šíril.

Okrem apelu na vedecké argumenty sa do reakcie na dezinformáciu snažíme dostať aj emóciu – napr. príbeh konkrétneho človeka. Len tak môžeme súperiť s virálnym potenciálom dezinformácií, ktoré sa nešíria tak rýchlo preto, lebo prinášajú originálne myšlienky či dôležité fakty, prehliadané mainstreamom, ale práve preto, že podnecujú nejaký typ silnej emócie. Často sú šokujúce alebo vzbudzujú hnev či pohoršenie. Z toho pre dezinformácie vyplývajú hneď dve výhody: emócia je silnejšia než fakty, preto sa na dezinformácie extrémne ťažko reaguje; okrem toho ich tak v šírení podporujú algoritmy sociálnych sietí, ktoré dávajú prioritu obsahu s polarizujúcim potenciálom, teda povzbudzujú ostré, vyhranené, emóciami nabité postoje.

Ďalším zlatým pravidlom je vyhýbať sa štipľavému alebo agresívnemu jazyku. Zosmiešňovať tých, ktorí hoaxu uverili, môže byť atraktívne vo vnútri vlastnej bubliny, ale bude pôsobiť odpudzujúco na ľudí, od ktorých chceme zmenu postoja.

Pokiaľ ide o formu, keďže na komunikáciu s verejnosťou využívame primárne facebookový a instagramový účet ministerstva, musíme dbať aj na vizuálnu stránku, aby naša reakcia bola v online prostredí životaschopná. Snažíme sa preto o invenčnejšiu formu podania – používame rôzne audiovizuálne formáty, videá, infografiky a podobne.

V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že je dôležité i to, aby sa k dezinformáciám nepristupovalo len reaktívne.

Áno, výskumy ukazujú, že keď ľudí preventívne upozorníte na to, že sa k danej téme budú šíriť dezinformácie, pričom vopred ponúknete i argumenty voči nim, dokáže to časť populácie „zaočkovať“ voči neskôr šíreným nezmyslom. Vezmete im tak tú pre mnohých príťažlivú auru tajomna a pocit, že odhaľujú niečo špeciálne. Istou malou výhodou v boji proti dezinformáciám totiž je, že sa v niektorých prípadoch dajú predvídať. Zvlášť pri veľkých udalostiach typu teroristický útok, veľký požiar, ako bol ten v Notre-Dame, alebo nebodaj ďalšia pandémia. Preto je dôležité, aby verejní činitelia v takýchto prípadoch už na začiatku spravili krok navyše – okrem upokojenia verejnosti a poskytnutia potrebných informácií by vopred mali upozorniť na hrozbu dezinformácií, ktoré sa v tejto súvislosti pravdepodobne vynoria. Preto sme už v novembri minulého roku, teda predtým, než sa u nás reálne začalo očkovať proti koronavírusu, avizovali, že sa hoaxy určite nevyhnú ani tejto téme. Zároveň sme vopred upozornili na možné vedľajšie účinky očkovania, ilustrujúc to aj na konkrétnych príkladoch zo zahraničia, kde sa s očkovaním začalo skôr. Verím, že to aspoň v očiach časti populácie zobralo antivakcinačným dezinformáciám vietor z plachiet.

Ďalším nereaktívnym prístupom z pozície ministerstva zdravotníctva by bolo ponúknuť obyvateľom komplexný zdroj dôveryhodných informácií o zdraví. Príde mi totiž pokrytecké nadávať na doktora Googla, keď verejnosť nechávame v rukách neoficiálnych článkov, diskusných fór alebo pochybných portálov. Vzorom nám môže byť web britského National Health Service, kde sa pod záložkou „Zdravie od A po Z“ nachádza prehľadný abecedný zoznam chorôb so zrozumiteľným vysvetlením, opisom príznakov a adekvátnej liečby. Na Slovensku máme síce Národný portál zdravia, ten však zatiaľ takýmto spôsobom nefunguje. Jeho prerobenie je ďalšou veľkou úlohou, do ktorej by sme sa radi pustili.

Pristavme sa pri sociálnych sieťach, ktoré pri momentálnych nastaveniach šíreniu hoaxov práve nebránia. Práve naopak. Hoci sú tu nejaké náznaky „dobrej vôle“ (napr. Twitter a Facebook po útoku na Kapitol na istý čas zablokovali Trumpovi účet, hoci mu ako volenému činiteľovi dovtedy šírenie ľahko vyvrátiteľných klamstiev tolerovali, len výnimočne pri nich uverejňujúc upozornenia), ako vidíte budúcnosť sociálnych sietí a ich úlohu – či už dobrovoľnú, alebo vynútenú reguláciou zo strany štátu – v boji proti dezinformáciám?

Vplyv sociálnych sietí je široký, preto je zrejmé, že aj to, čo si predstavujeme pod skratkou „boj proti dezinformáciám“, bude kombináciou rôznych vecí a iba časť z nich sa týka štátu a len časť z toho sa týka represie. Ale áno, o regulácii sociálnych sietí a technologických platforiem sa vedie intenzívna diskusia všade vo svete. I keď regulácia samotná vo vzťahu k šíreniu dezinformácií v širšom zmysle určite stačiť nebude. V Európskom parlamente sa momentálne pripravuje nový legislatívny balík, ktorý má vytvoriť nové právne mantinely pre moderovanie obsahu na sociálnych sieťach. Aby definícia toho, čo je už „za hranou“, nebola len na svojvôli daných platforiem, ale aby na to mal dosah aj štát. A aby sa vytvoril účinný mechanizmus, aby to, čo je nelegálne (a teda aj trestno-právne postihnuteľné) v offline prostredí, bolo nelegálne aj v online prostredí. Znie to jednoducho, pravdou však je, že vôbec nejde o triviálny problém. Základná otázka znie, ako efektívne obmedziť šírenie dezinformácií tak, aby sa zároveň výraznejšie nezasiahlo do slobody slova. Zvlášť pre naše končiny, ktoré zažili totalitu, je totiž sloboda prejavu nesmierne dôležitá. Je dobré, že ľudia môžu slobodne vravieť, čo chcú, no sloboda slova sa na sociálnych sieťach už dávno „utrhla z reťaze“ a je jasné, že to treba regulovať. Nastaviť to však citlivo je veľká úloha.

Z pohľadu Slovenska je však dôležité i to, aby tých pár vymožeností, ktoré „v boji proti dezinformáciám“ sociálne siete z vlastnej iniciatívy zavedú, fungovalo čo najskôr aj u nás. Lebo aj keď Facebook ohlási novinky ako nahlasovanie falošných správ alebo to, že nebude odporúčať extrémistické skupiny vo vyhľadávaní, k nám to zvykne prichádzať veľmi neskoro. Napríklad overovač faktov pre Slovensko bol priradený relatívne nedávno. A je jeden. Je práve na zástupcoch štátu, aby na Facebook v tomto smere vyvíjali politický a mediálny tlak. Je to veľmi dôležité, lebo práve Facebook je u nás absolútne dominujúcim kanálom na šírenie dezinformácií.

Aké ďalšie strategické prístupy by podľa vás mal štát vytasiť v boji proti dezinformáciám?

Rôzne rezorty majú rôzne úlohy, bolo by preto výborné, ak by sa každý z nich zapojil do tohto boja podobne, ako sa to snažíme robiť na ministerstve zdravotníctva my, aby sa nám tak spoločnými silami podarilo zlepšiť komunikáciu štátu na viacerých úrovniach, zvlášť tú v online prostredí. Výbornú prácu v tejto oblasti robí Polícia SR.

Samozrejme, aj tu z dlhodobého hľadiska zohráva kľúčovú úlohu vzdelávanie. Do škôl sa musí dostať moderná mediálna výchova s dôrazom na prax. Ďalšou výzvou je potom do vzdelávania v tejto oblasti zapojiť aj tých, ktorí sú už mimo školského prostredia. Veľmi dôležitá je preto aj mediálna komunikácia o dezinformáciách ako takých. Prial by som si, aby sa politickí lídri intenzívnejšie a častejšie venovali tejto téme. Pomôcť môže aj štátom financovaná mediálna kampaň upozorňujúca na nástrahy internetu.

Ďalšou dôležitou úlohou štátu v postfaktickej dobe je aktívne podporovať a budovať nezávislé a dôveryhodné verejnoprávne médiá, ktoré by dokázali v éteri pri dôležitých témach vyvažovať dezinformačné naratívy.

Pri odhaľovaní zahraničných vplyvov na šírenie dezinformácií by zas mali zohrávať aktívnejšiu úlohu tajné služby alebo špecializované štátne útvary.

Tiež je dôležité prepájanie a koordinovanie aktivít, ktoré už prebiehajú v občianskom a mimovládnom sektore. Je skvelé, že u nás už dlhšie existuje množstvo iniciatív a projektov, ktoré sa stali inšpiráciou aj v zahraničí, napr. konspiratori.sk alebo blbec.online.

Čo sa vám zdá na tejto práci najťažšie a čo vás dokáže stále prekvapiť?

Výzvou je udržať si nádej, že to má zmysel, aj keď človek len málokedy vidí okamžitý efekt v zmysle, že niekto, kto bol o niečom až dosiaľ hlboko presvedčený, na základe jedného nášho príspevku zrazu o 180 stupňov otočí. Hoci z príbehov konkrétnych ľudí, ako i dlhodobejších prieskumov verejnej mienky vieme, že názory ľudí sa dokážu meniť v čase, táto práca naozaj nie je instantných víťazstvách, čo si žiada nemalú dávku trpezlivosti.

A čo ma stále dokáže prekvapiť? Asi to, aké je i dnes banálne a jednoduché vytvoriť virálnu nepravdivú správu. V čase, keď sa vo veľkom diskutuje o nástrahách deepfake videí a rôznych veľmi sofistikovaných spôsobov manipulácie verejnej mienky, sa ešte stále dokáže stať virálnou správou obyčajný niekoľkoriadkový text bez autora, stojaci na vode. A to aj po rokoch snahy, čo sa téme dezinformácií intenzívne venujú novinári a rôzni aktivisti. Z toho jasne vyplýva, že táto téma sa očividne ešte stále nedotkla miliónov. A k tým miliónom sa dostaneme jedine cez verejnoprávnu televíziu a i v tomto smere uvedomelých politických lídrov. 

Čo môže podľa vás v tomto smere urobiť obyčajný človek?

V prvom rade sa na internete – a sociálnych sieťach obzvlášť – oplatí spomaliť. Nemusíme hneď zdieľať všetko, čo vidíme. Ak by sa touto veľmi jednoduchou radou riadila aspoň časť používateľov, tak by to veľmi pomohlo. Druhá vec je, že si treba dať pozor na zdroje. Zistiť si niečo o autorovi, médiu, odkiaľ to je, overiť si, na čo sa správa odvoláva, či to niekto ďalší potvrdil a či to píšu aj ďalšie médiá. Vo všeobecnosti platí, že ak žiadne zo známych médií – slovenských alebo zahraničných – o niečom nepíše, pravdepodobne to nie je preto, že by chceli niečo tajiť, ale preto, že sa to nestalo a je to hlúposť.

Tiež si myslím, že má zmysel neignorovať šíriacu sa hlúposť a nenávisť a neprenechať internet konšpirátorom a hejterom. Má zmysel zapojiť sa do diskusie s pozitívnym odkazom alebo vyvrátiť nezmysel. Treba mať na pamäti, že to nerobíte primárne pre fanúšikovské jadrá dezinformačných webov, ale pre otvorenejšie stredové publikum a pre to, aby sa bludy či nenávisť nešírili ďalej do mainstreamu. Ak je človek administrátorom stránky, oplatí sa dohliadať na diskusiu a čistiť ju od agresívnych komentárov. Ak sa šíri nejaký nezmysel, skúste na to upozorniť novinárov alebo to nahláste rovno Facebooku, pričom treba nahlasovať konkrétne príspevky, nie celé stránky. Tiež nemá zmysel organizovať masové nahlasovanie jednej konkrétnej veci (počet nahlásení na jeden konkrétny príspevok alebo stránku Facebook pri vyhodnocovaní neberie do úvahy), ale má zmysel vyzývať ľudí, aby nahlasovali čo najviac problémových príspevkov vo všeobecnosti. Čím viac príspevkov Facebook stiahne, tým väčšia je šanca, že pôjde dole celá stránka.

Zároveň treba podporovať seriózne médiá. Bolo by skvelé, ak by čoraz viac ľudí pochopilo, že sa oplatí platiť si nielen za Netflix alebo Spotify, ale aj za kvalitné a dôveryhodné informácie.

Mgr. Jakub Goda, MA

Publicista, oceňovaný bloger a dlhoročný aktivista v boji s dezinformáciami. V r. 2012 úspešne ukončil štúdium manažmentu na Fakulte managementu UK. Následne študoval filozofiu, politológiu a ekonómiu na Univerzite v Yorku v Spojenom kráľovstve. Za svoje blogy v r. 2016 získal Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti. Od augusta 2020 spolupracuje s ministerstvom zdravotníctva, kde má na starosti digitálnu komunikáciu a boj s dezinformáciami. Živí sa tiež tvorbou reklamných vizuálov, animácií a vizuálnych efektov.

Erika Hubčíková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita