Na Štúraku máme jedinečné umelecké dielo

Prebiehajúca rekonštrukcia ubytovacích častí internátu Štúrak nijako neohrozí jedinečné umelecké dielo vo vstupnej chodbe. Mozaika od výtvarníka Juraja Kréna patrí k najväčším na Slovensku, má takmer 120 metrov štvorcových.

28. 04. 2025 13.27 hod.
Od: Redakcia Našej univerzity

O jej vzniku nám porozprával akademický maliar František Pohorelec, ktorý pred 55 rokmi pomáhal autorovi lepiť tisícky drobných kúskov kameňa a kachličiek.

S dnes 75-ročným umelcom sme sa stretli priamo pred mozaikou, spolu s jeho kolegom, akademickým maliarom Stanislavom Harangozóom, autorom mozaík v budovách internátov Družba a Mladosť. Veľké umelecké dielo nemá oficiálny názov, v publikáciách o tvorbe Juraja Kréna sa uvádza len ako mozaika. Skladá sa z troch hlavných častí – napravo je veľké slnko, v strednej časti je hlavný panel s motívmi stromov a vtákov a naľavo veľký mesiac. Časti prepája tmavší pás. „Pokiaľ si spomínam, Juraj Krén mal na mysli Zrodenie. Zo slnka vychádza lúč, ktorý dáva život, rozžaruje záhradu, v ktorej rastú stromy a lietajú vtáky, a prechádza ďalej k mesiacu. Keďže išlo o dielo pre budovu určenú pre mladých, je plná symbolov voľnosti, mladosti, nádeje,“ hovorí František Pohorelec.

Veľké dielo pre veľkú stavbu

Juraj Krén bol v tom čase známy umelec, vystavoval v československom pavilóne na EXPO 1967 v Montreale a bol autorom gobelínov pre zrekonštruované reprezentačné priestory Bratislavského hradu. Vytvoril tiež viaceré monumentálne diela v architektúre, ktoré vznikali na základe tzv. hlavy 5 vtedajšieho stavebného zákona. „Podľa nej musela istá časť rozpočtu na verejnú stavbu ísť na umelecké dielo. Preto vznikali umelecké diela v budovách škôl, sobášnych siení, domov smútku a ďalších. Tento internát bol veľká stavba, teda aj rozpočet bol veľký, mohli zadať veľké dielo. Samozrejme, návrhy umelca muselo schváliť niekoľko komisií, od ideovej, cez umeleckú a realizačnú,“ vysvetľuje vtedajšie postupy Stanislav Harangozó.

Mozaika namiesto gobelínu

Krén sa v 60. rokoch zameriaval najmä na textilné diela, gobelíny a art protisy, aj pre tento priestor najskôr navrhol gobelín. S tým však podľa Františka Pohorelca architekt nesúhlasil. „Predsa len, malo sa tam pohybovať množstvo mladých ľudí, veľmi ľahko by sa mohlo stať, že by sa gobelín poškodil. Dohodli sa teda na mozaike, ale hlavný panel predsa len evokuje koberec či gobelín,“ hovorí. Lepeniu mozaiky na stenu s rozmermi 4,5 krát 26 metrov v lete a na jeseň roku 1969 predchádzali mesiace príprav. „Niekoľko mesiacov sme v jeho ateliéri v Novom Meste nad Váhom sekali rôzne druhy kameňa. Pieskovec pochádzal z lomu v Lúkach pod Makytou, po čierny andezit som bol až v Krupine,“ spomína František Pohorelec.

Tri druhy techniky

Umelecké dielo je jedinečné aj tým, že kombinuje niekoľko druhov techník. Hlavné motívy – slnko, mesiac a listy, korene a vtáky sú tzv. pravá mozaika, vytvorená z drobných kúskov kameňa rôzneho druhu. Motív sa lepil na kartón, ktorý sa potom priložil na stenu do čerstvej malty a kartón sa stiahol. Na oživenie sú v nej kúsky skla a niektoré časti sú zvýraznené lístkovým zlatom. Zlatisté časti okolo nich sú vytvorené technikou štukolustro, čo je stará, už v renesancii používaná technika leštenej sadry. A celá veľká plocha pozadia je vyskladaná z tisícov malých kúskov keramických kachličiek, ktoré sú vlepené do steny hranou, čo vytvára plastický vzhľad. „Sú to vlastne v tej dobe bežné kúpeľňové biele kachličky, ktoré sme kladivom lámali na malé kúsky a lepili priamo do omietky. Išlo to pomerne pomaly, za deň sme s kolegom Petrom Dobišom urobili tak jeden meter štvorcový, a to sme pracovali 10 – 12 hodín denne,“ hovorí František Pohorelec.

Fyzicky išlo o náročnú prácu, pracovalo sa v špine a prachu, cement vyžieral ruky, rozbité kachličky mali ostré okraje. Odmenou im však bol na tú dobu slušný honorár, a tiež šanca učiť sa od uznávaného umelca. Internát bol vtedy ešte len staveniskom, murári sa chodili pozerať, ako to umelcom ide. „Mozaikové lúče sme začali robiť zľava, z tej časti s mesiacom. Zo začiatku nám to s tou maltou veľmi nešlo, lebo aj majster Krén nejaký čas s mozaikou nerobil, odišiel mu ‚cit‘ pre správne zamiešanie malty. No a stalo sa, že sme nalepili kartón s mozaikou – a za chvíľu nám to spadlo. Ale potom sme zistili, čo je vo veci, že treba maltu trochu hustejšiu. A už nám to išlo.“

Posledné dielo

František Pohorelec sa k spolupráci s Jurajom Krénom dostal ešte ako študent Školy umeleckého priemyslu v r. 1966. „Potreboval natrieť bránu na garáži a hľadal niekoho, kto by mu to spravil. Jeho suseda bola moja učiteľka na ŠUPke a odporučila ma. V skutočnosti však už vtedy hľadal pomocníka na svoje monumentálne diela. Na tej bráne si ma vlastne otestoval, či viem poriadne pracovať,“ hovorí. Keďže sa osvedčil, Juraj Krén ho neskôr zapájal do spolupráce na umeleckých dielach – zväčšoval návrhy na kartóny, pomáhal pri zháňaní materiálu, lepení mozaík a konečnej realizácii diel. Spolupráca s ním bola príjemná. „Hoci som bol vtedy len tínedžer, bral ma ako mladšieho kolegu. Zaujímal sa o môj názor, vôbec sa nesprával nejako nadradene, hoci vtedy už bol naozaj uznávaný umelec. Bol veľmi srdečný, ľudský. Po umeleckej stránke bol aj mojím ‚duchovným otcom‘, pomáhal mi pri príprave na prijímačky na VŠVU.“

Svoje dielo na internáte už Juraj Krén dokončené nevidel, zomrel náhle v 9. septembra 1969 ako 45-ročný. Stihol dokončiť celú klasickú mozaiku a časť zo štukolustra. Ostatné časti dokončili Peter Dobiš a František Pohorelec, pomáhali im tiež spolužiaci z VŠVU Ján Lengyel a Dušan Nágel. Umeleckú dráhu si zvolil aj aj syn Juraja Kréna Matej, je autorom napríklad známej iluzívnej Pasáže z tisícok kníh v Galérii mesta Bratislavy.

Mozaika vo vestibule prežila v dobrom stave až do dnešných dní, nechýbajú na nej žiadne časti, zlatistý centrálny koberec rozjasňoval príchody tisíckam študentov a študentiek. Rekonštrukčné práce, ktoré aktuálne na oboch blokoch prebiehajú, sa jej nijako nedotknú.

A aký má František Pohorelec pocit pri pohľade na stenu s mozaikou dnes, po 55 rokoch? „Odviedli sme dobrú robotu. Som na to hrdý.“

Barbora Tancerová

Foto: Michal Valentin, archív Františka Pohorelca

Bývať na Šturáku? To bolo ako v hoteli Bývať na Šúraku? To bolo ako v hoteli Fantišek Pohorelec aj Stanislav Harangozó si počas našej návštevy pri mozaike Juraja Kréna zaspomínali aj na časy, keď oni sami ako študenti VŠVU bývali na Štúraku, na bloku B, ktorý bol začiatkom 70. rokov čerstvo otvorený. „Štúrak? To bolo hotelové bývanie,“ zhodujú sa. Pre oboch totiž znamenal obrovský skok v kvalite bývania. „Na Štúrak som prišiel tuším ako tretiak. Býval som predtým na Švédskych domkoch. Tam, keď sme si chceli zakúriť, museli sme si ísť požičať si sekeru, narúbať drevo, a zakúriť si v piecke na izbe. Potom som býval aj na Horskom parku, to už oproti tým ‚švédom‘ bol luxus. A Mlyny, to už bolo hotelové bývanie – sociálne zariadenie a sprcha len pre dve bunky, teda pre 10 ľudí! Akurát tam nechodil výťah a šliapali sme tuším na desiate poschodie. Ale nevadilo nám to, bolo to tam super,“ s úsmevom spomína na študentské časy Stanislav Harangozó. Infraštruktúra vtedy v Mlynskej doline nebola žiadna, najbližšia krčma bola až dole pri televízii. Tam František Pohorelec občas zašiel po práci na mozaike spláchnuť prach. Aj on na bývanie na Štúraku spomína len v dobrom. „Rok po maturite na ŠUPke, keď ma nevzali hneď na VŠVU, som pracoval u Kréna a pripravoval sa na ďalšie prijímačky. Býval som vtedy v starom poschodovom dome na Brnianskej ulici v pivničnej izbe, posteľ som mal vedľa naskladaného uhlia, kreslil a maľoval som pod pivničným okienkom. Štúrak bol po tomto pre mňa superluxus,“ hovorí.