Milan Novotný: Každý študent na proteste riskoval vyhodenie zo školy alebo väzenie
Keď v novembri 1989 padol totalitný režim v Československu, boli pri tom študenti Univerzity Komenského. V predvečer Medzinárodného dňa študentstva zorganizovali protest, ktorý nemal a ani nemohol mať vedomie o slede udalostí, ktorý sa spustil o niekoľko dní. Jedným z hlavných aktérov týchto udalostí v Bratislave bol Milan Novotný, vtedy študent žurnalistiky na Filozofickej fakulte. Pri príležitosti 35. výročia študentského protestu moderátorke Eve Kopeckej v podcaste Komunita porozprával, ako sa študenti UK zapojili do týchto dôležitých dejinných udalostí na Slovensku.
Ako si spomínate na začiatky štúdia na Filozofickej fakulte UK?
Na UK som nastúpil v roku 1986 na odbor žurnalistika. Pochádzam zo Spiša, zo Severného Zamaguria a už na strednej škole som pôsobil v školskom časopise. Neskôr som prispieval aj do okresných a celoslovenských novín a časopisov. Bavil ma najmä šport a kultúra. Do politiky som sa v tom období nemohol a ani nechcel miešať, pretože to nebolo možné. Býval som v Mlynskej doline, na internáte Ľudovíta Štúra. Stretávali sme sa s ďalšími študentami, venovali sa športu, kultúre a samozrejme štúdiu. Žili sme autentický študentský život a keďže Šturák je najväčší internát na Slovensku, tak sa tam aj dialo najviac akcií.
Akým aktivitám ste sa venovali?
Aj keď sme mali rôzne zamerania, napr. históriu, sociológiu alebo žurnalistiku, spájal nás spoločný záujem o to, čo sa deje alebo nedeje u nás, a čo sa deje vo svete, najmä okolo nás v socialistických krajinách. V rámci povinných predmetov tzv. spoločného základu, sme museli absolvovať skúšky z marxizmu, leninizmu, či medzinárodného robotníckeho hnutia. Na týchto hodinách sme začali byť čoraz aktívnejší a snažili sa debatovať s pedagógmi o udalostiach v okolitých krajinách. Nás chlapcov spájala aj účasť na povinných cvičeniach v rámci vojenskej katedry. Tam sa vyprofilovala skupina asi 15 až 20 študentov z rôznych odborov a plánovali sme založiť nejaký časopis, kde by sme publikovali informácie o tom, čo sa deje v Európe, vo svete aj u nás. Stretávali sme sa raz za týždeň buď na internáte alebo v byte jedného z našich bratislavských spolužiakov. Na týchto stretnutiach sme vymysleli heslá najprv o akademických a potom aj o politických slobodách. Čerpali sme z pašovanej literatúry náboženského alebo politického charakteru, ktorú sme dostávali na internát z Čiech a najmä z Poľska, a šírili medzi sebou. Chodievali sme aj na stretnutia veriacich študentov, ktoré sa vždy konali v inom konšpiračnom byte podzemnej cirkvi.
Bolo už v roku 1989 cítiť prichádzajúcu zmenu?
Určite. Blížilo sa 50. výročie Medzinárodného dňa študentstva, spomienka na 17. november 1939, kedy nemeckí okupanti zatvorili české školy, pozatvárali študentov a niektorých aj zastrelili. Hovorili sme si, že už musíme dať verejne najavo svoj postoj a nielen písať letáky a rozširovať ich medzi sebou, ale že musíme ísť aj von, na verejnosť. Poslednou takou kvapkou bol proces s tzv. Bratislavskou päťkou. Päť slovenských disidentov, o generáciu starších od nás, chcelo položiť kvety na schody pred našou univerzitou, kde boli zastrelení občania Bratislavy, vrátane študentky Danky Košanovej, v prvý deň okupácie v roku 1968. Len za to, že ohlásili, že položia kvety, ich vtedajšia moc uväznila a išla súdiť. My sme vtedy na prelome októbra a novembra utekali z prednášok na pojednávania ich morálne podporiť. Fotili nás tam samozrejme eštebáci.
Ale videli sme, že v Poľsku je už po prvých slobodných voľbách, že v Maďarsku sa už robia veľké zmeny, v NDR padal v tých dňoch berlínsky múr. A u nás idú súdiť ľudí za to, že chcú položiť kvety? To je nemysliteľné, hovorili sme si. Ideme von! Ale kedy? Nevedeli sme, že 17. novembra bude obrovská demonštrácia v Prahe. Bola organizovaná socialistickým zväzom mládeže ako spomienka na rok 1939, ktorý vyhovoval aj komunistickej ideológii, bola teda schválená režimom. My tu v Bratislave sme sa rozhodli zísť 16. novembra, lebo 17. bolo rektorské voľno a vedeli sme, že aj tú hŕstku, čo zoženieme, by sme ešte možno stratili tým, že by išli štvrtok večer domov, lebo tak sa to robilo a robí asi doteraz, keď je v piatok voľno. Nikde sme to nehlásili, nikto nám to neschválil a akcia bola teda nelegálna, pretože vtedy bolo nelegálne zhromaždiť sa bez toho, aby vám to úrady neschválili.
Ako ste sa dali dokopy?
Na internáte sme dali dokopy takú skupinu, ktorá to prezentovala na izbách a po krúžkoch, len dôveryhodným ľuďom. Zišlo sa nás podvečer pred piatou na dnešnom Hodžovom námestí, vtedy Mierovom, pri terajšom prezidentskom paláci, asi 150 až 200 študentov. Väčšinou z filozofickej fakulty, ale bolo tam aj pár matfyzákov, pár prírodovedcov a pár študentov dokonca z gymnázia zvaného GAMČA.
Ako to na námestí vyzeralo?
Keď sme z tých troch strán do podchodu vtedy vchádzali a vychádzali na námestie, už bola tma. A vidíte policajné autá. Lebo samozrejme, hoci sme to prezradili len dôveryhodným ľuďom, dostalo sa to von a oni nás čakali. Hovorilo sa, že vtedy na každej chodbe internátu bol ubytovaný minimálne jeden donášač. A teraz prichádzate na námestie a viete, že nejdete do 20-tisícovej anonymnej masy povolenej manifestácie, ale idete do neohlásenej. Vidíte policajné auta, eštébákov s fotoaparátmi, ktorí vás každého nafotia a snímajú kamerou z policajných áut. Boli aj študenti, čo sa vrátili a z podchodu nevyšli na námestie. Vôbec im to nevyčítam, lebo každý tam išiel s tým, že keď vyjde na námestie, minimálne končí so štúdiom, ak nebude rovno zatknutý a nepôjde do väzenia.
Zvyšok rozhovoru si môžete vypočuť v epizóde podcastu Komunita, kde sa tiež dozviete:
- ako prebiehal protestný pochod čo nasledovalo v najbližších dňoch,
- ako sa študenti zmocnili Auly UK a začali okupačný štrajk,
- ako sa zapojili do celospoločenského hnutia,
- aké zmeny dokázali presadiť na univerzite,
- a prečo si myslí, že boli šťastnou generáciou.
Celú epizódu si môžete vypočuť na platforme Spotify