Amosa vzal so sebou aj na Harvard
Doktor Štefan Lukáč je absolventom Lekárskej fakulty UK v Bratislave. V súčasnosti pracuje v Univerzitnej nemocnici v Ulme v Nemecku. Okrem klinickej práce gynekológa sa venuje výskumu, publikuje, školí medikov, získava skúsenosti na zahraničných stážach a konferenciách. A nezabúda na svoju alma mater. Svojho Amosa zo študentských čias vzal nedávno na Harvard.
Medicína v Bratislave nebola pre Štefana Lukáča prvou voľbou. Prihlášky si dal aj do Martina a Košíc a očakával, že skončí skôr na jednej z nich. Nakoniec ho vzali na všetky tri, no zhodou rôznych okolností sa rozhodol pre Bratislavu, čo dodnes hodnotí ako jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré mohol urobiť.
„Okrem samotného štúdia na najväčšej a najstaršej lekárskej fakulte na Slovensku sa mi otvorilo množstvo iných možností, ktoré škola ponúkala. Už v prvom ročníku som dostal miesto pomocnej vedeckej sily, začal som robiť výskum na biofyzike a zapojil som sa do ŠVOČ (Študentská vedecká odborná činnosť). Výsledky som mohol prezentovať na súťažiach, a tak som už počas štúdia získal skúsenosti z lokálnych i medzinárodných konferencií, sprevádzané aj istými oceneniami. Bol som tiež v akademickom senáte, zástupcom v Študentskej rade vysokých škôl, ale aj v študentskej rade na Družbe. Bratislava ako hlavné mesto ponúka mnohé ďalšie benefity, koncentráciu odborníkov a možnosti interdisciplinárnej spolupráce napríklad so Slovenskou akadémiou vied. Cez Erasmus som mohol absolvovať semester na Univerzite v Göttingene v Nemecku, či vďaka štipendiu stáž v Univerzitnej nemocnici vo Viedni. Boli to roky náročného štúdia, ale hlavne stretnutí s mnohými skvelými ľuďmi, ktorí naštartovali moju cestu. Za toto som lekárskej fakulte stále veľmi vďačný.“
Klinická prax, výskum aj výučba v Nemecku
Po skončení štúdia sa rozhodol získať skúsenosti v Bavorsku. „Chcel som sa venovať gynekológii, a po zahraničných skúsenostiach som zvažoval cudzinu i Slovensko. Žiadosti som si dal aj do slovenských nemocníc, aj do zahraničia. Z Nemecka som dostal niekoľko pozitívnych odpovedí, na Slovensku nebolo miesto. Tak bola voľba jasná a s manželkou sme sa rozhodli pre Nemecko. Odišiel som tam v r. 2016, najskôr do oblastnej nemocnice v Memmingene. Na nemecké pomery to je síce menšia nemocnica, ktorá však je veľkosťou porovnateľná s našimi Kramármi. Bola to výborná klinická prax, mali sme cez 2500 pôrodov ročne, starali sme sa o celú škálu pacientok, vykonali cez 2000 operácií kompletného gynekologického, urogynekologického i onkologického spektra. Boli to roky pestrej a intenzívnej klinickej praxe,“ opisuje Dr. Lukáč.
Keďže ho však vždy zaujímala aj práca vo výskume, po štyroch rokoch prešiel do Univerzitnej nemocnice v Ulme, stotisícovom meste v južnom Nemecku, ktoré je známe ako rodisko Alberta Einsteina a mesto s najvyššou kostolnou vežou na svete. V medicínskom svete patrí táto nemocnica medzi špičku v onkológii v Nemecku. Tu už okrem praxe robí aj klinický výskum, skúma najmä rakovinu prsníka a endometriózu. Vyučuje tiež študentov medicíny, pôrodné asistentky a iné medicínske odbory.
Rozdiely vo výučbe
V čom sa líši výučba medikov v Nemecku od tej, ktorú sám zažil v Bratislave? „Asi v tom, že sa v oboch krajinách kladie dôraz na iné veci. Z našej lekárskej fakulty som bol veľmi dobre pripravený hlavne po teoretickej stránke, aká je patofyziológia ochorení, možné diferenciálne diagnostiky, v čom som mal výhody oproti nemeckým kolegom. Nemecké lekárske fakulty kladú dôraz hlavne na praktické skúsenosti a výučbu v malých skupinách. Napríklad ak majú medici u nás blokový týždeň, tak má každý z nich svoj harmonogram, kde počas ktorého dňa bude – či je to pôrodnica, ambulancie, operačný trakt a podobne. Vždy pripadá jeden študent na jedného lekára, čo umožňuje učenie praktických zručností. V šiestom ročníku je povinná stáž na chirurgii, interne a tretí predmet si študenti vyberajú sami. Medici na predštátnicovej praxi v poslednom ročníku už praxujú ako polosekundárni lekári, je ich na oddelení menej a sú na jednom pracovisku aj 3-4 mesiace. Reálne pomáhajú v práci lekárom. Asistujú pri operáciách, pripravujú prepúšťacie správy, odoberajú krv, robia jednoduché vyšetrenia. Teda aktivity, ktoré u nás robia sekundárni lekári čerstvo po škole po nástupe na oddelenie.“
Harvard a pokazený semafor
Výskum, na ktorom pracuje v Ulme, ho zaviedol aj na stáž na Harvarde v USA. „O ambícii ísť do prsníkového centra na Harvarde som môjmu šéfovi hovoril už dávnejšie. Za to, že som sa tam aj dostal, môže milá zhoda okolností. Na najväčšom prsníkovom kongrese na svete v San Antoniu v USA som na semafore na červenú stál vedľa jedného profesora z Harvardu, ktorého prednášku som si predtým vypočul. Dali sme sa do reči, povedal som mu svoj názor na jeden problém, ktorý rozoberal vo svojej prednáške. Zaujal ho môj názor, a tak sme sa „zakecali“, že asi až po desiatich minútach debaty sme zistili, že ten semafor je pokazený,“ spomína na náhodu, ktorá mu priniesla pozvanie na Dana-Farber Cancer Institute na Harvard Medical School do centra pre nádory prsníka a centra pre endometriózu. „Dnes sme už dobrými priateľmi a ako som sa počas stáže v Bostone dozvedel, denne dostávajú stovky žiadostí o stáž z celého sveta, no ročne prijmú len niekoľkých a Slováka tam predo mnou nemali,“ dodáva Štefan Lukáč.
V USA to robia ináč
Počas leta minulého roka tak dostal príležitosť zažiť „americkú“ medicínu zvnútra, vidieť rozdiely medzi USA a Európou. „Nepovedal by som, že sú v porovnaní s Nemeckom lepší, ale robia to ináč. V Nemecku, keď príde ku mne pacientka s podozrením na rakovinu prsníka, urobím jej ultrazvuk aj biopsiu. Následne s ňou preberiem možnosti liečby, zoperujem ju, vrátane možnosti rekonštrukcie prsníkov implantátmi, a zároveň ako gynekológovia podávame našim onkologickým pacientkam aj chemoterapie. Teda pacientka je manažovaná pod jednou strechou jedným tímom, ale samozrejme že spolupracujeme aj s patológmi, rádiológmi, radiačnými onkológmi a inými odbormi, ktoré sa na diagnostike, prípadne terapii podieľajú. Ale vo väčšine prípadov je jediný lekár z iného odboru, ktorého pacientka stretne, radiačný onkológ, ktorý v prípade potreby ožaruje prsník. V USA bol na každý krok iný lekár – rádiológ na ultrazvuk a biopsiu, klinický onkológ s ňou prebral systémovú liečbu, prsníková chirurgička ju operovala, plastický chirurg riešil prípadnú rekonštrukciu prsníka, a samozrejme, ako aj v nemeckom prípade, nesmie chýbať radiačný onkológ. Pacientka teda stretla v rámci konzultácií aj päť lekárov v priebehu jedného dňa. U nás je teda pacientka manažovaná tak povediac jedným tímom, zatiaľ čo v USA musí prejsť spektrom lekárov s rizikom informačných šumov. No na druhej strane sa môžu ísť títo lekári viac do hĺbky v rámci svojej špecializácie,“ opisuje svoje dojmy z tamojšieho systému.
V USA sa tiež veľmi kladie dôraz na výzor lekárov počas konzultácií s pacientkou. Lekári a lekárky chodili v tých dňoch do práce v oblekoch či elegantných šatách, na ktoré si len prehodili biely plášť. Takmer všetky delegovateľné činnosti, ako odber krvi, ultrazvuk a podobne, vykonáva školený medicínsky personál. „Výzor tam predáva. Lekár aj celé prostredie musí robiť na pacienta dojem, získať jeho dôveru v to, že tu bude o neho a o jeho zdravie postarané na špičkovej úrovni. Samozrejme nesmie chýbať kvalita medicínskych vedomostí.“
Nebola to klasická stáž ako za študentských čias. „Musím povedať, že všetci boli veľmi kolegiálni, zaujímali sa aj o môj názor na konkrétne prípady, o naše postupy, neskôr aj o radu v jednom či dvoch prípadoch. Bolo to obojstranne veľmi obohacujúce. Sme stále v kontakte, spoločne sme napísali štúdiu o rakovine prsníka, občas sa spojíme a riešime zriedkavé prípady.“
Škola ako skvelý základ
Do USA Štefan Lukáč zobral so sebou svojho malého Amosa, odznačik do klopy saka, ktorý má ešte zo študentských čias, a odfotil sa s ním aj pred Harvard Medical School. „Keď som sa balil do USA, tak som si spomenul na tento odznačik a pribalil som si ho, aby mi pripomínal, odkiaľ som vyšiel.“
Netají sa tým, že je hrdým absolventom Lekárskej fakulty UK a v zahraničí sa snaží šíriť jej dobré meno. „Som vďačný za to, čo som dostal, aké možnosti mi univerzita poskytla. Neboli to ľahké roky štúdia, všeličo by sa dalo aj kriticky hodnotiť, ale koniec koncov to bol skvelý základ do môjho profesionálneho života. Pravidelne preto hľadám možnosti, ako jej to aspoň trochu vrátiť,“ hovorí.
Snaží sa pomáhať konkrétnymi aktivitami. Napríklad motivovaním študentov, aby sa zapájali do ŠVOČ. Ešte počas jeho pôsobenia v Memmingene mohli dvaja víťazi ŠVOČ z LF UK stážovať na vybraných klinikách, kde mali zabezpečené ubytovanie aj stravu. Tiež študenti z Bratislavy, ktorí sa rozhodnú pre Erasmus v Ulme, vedia, že tam počas pobytu budú mať niekoho, na koho sa môžu s dôverou obrátiť. Rovnako, ak majú niektorí kolegovia záujem o stáž na ich klinike, môžu sa mu ozvať.
Návrat na Slovensko nevylučuje, hoci zatiaľ zostáva s rodinou v Nemecku. „Baví ma veda, ktorú tu robím, mám tu dobré možnosti na rozvoj, čaká ma habilitácia. Uvidíme, čo bude potom.“
Na svojej krajine a na škole, ktorú vyštudoval, vidí množstvo pozitív, ktoré si kritici častokrát podľa neho neuvedomujú. „Slovensko má veľa kvalitných ľudí, aj kvalitné vzdelávanie, limitujúce sú však systémové faktory. Vzdelávanie má potrebu optimalizácie, ale ten základ obstojí aj vo svetovom porovnaní.“
Hlavné je podľa neho nesťažovať sa, ale začať od seba a pracovať hoci aj na drobných zlepšeniach. „Netreba skúšať hneď zmeniť celý systém. Podľa mňa je treba snažiť sa robiť dobro tam, kde práve sme. Zlepšovať podmienky nielen pre seba, ale s ohľadom na ostatných. A osoh z toho budú mať napokon všetci.“
Barbora Tancerová