Kto je skutočný populista? A prečo je hrozbou pre demokraciu?
Populizmus je moderný termín, využívaný najmä v súvislosti s voľbami a politikmi či politickými stranami a zvyčajne s negatívnou konotáciou. V niektorých prípadoch dokonca supluje sofistikovanú nadávku. To, že ide naozaj o módny termín, potvrdzuje aj jeho častý výskyt v médiách. Napríklad v poslednom polroku (júl 2019 – január 2020) nájdete výskyt prídavného mena populistický v mediálnej databáze registrujúcej slovenské a české verejnoprávne a komerčné médiá (TV, rádiá, tlač) v 11 432 mediálnych príspevkoch. Prídavné mená z podobnej kategórie, napr. konzervatívny či socialistický, sa vyskytujú ešte častejšie, avšak sú aj také, ako napr. sociálnodemokratický, ktoré nájdete približne 10-násobne menej často. Dôležitejší než samotný výskyt je však v tomto prípade obsah, resp. spôsob, akým médiá a aj ich bežný konzument využíva ideologické nálepky – liberálny, konzervatívny či populistický. Zatiaľ čo pri prvých dvoch negatívny náboj chýba alebo musí byť ešte dodatočne vyjadrený, populizmus tento hodnotový súd akoby už obsahoval priamo vo svojej definícii. To je aspoň spôsob, ako ho väčšinou v texte používame.
Poďme sa teda pozrieť, čo pomenúvame populizmom či populistickým v politológii a prečo so sebou tento termín nesie spomínaný negatívny biľag. Hneď v úvode však chcem upozorniť, že cieľom tohto článku nie je podať vyčerpávajúci akademický traktát o populizme. Pôjde skôr o pokus čitateľsky prijateľnejším spôsobom priblížiť problematiku, o ktorej sa tak často v súvislosti s voľbami hovorí.
Morálne čistý ľud verzus skazené elity
Akademici vedú o definícii populizmu debaty už niekoľko rokov. Definitívnu zhodu síce nenájdeme ani dnes, ale najčastejšie sa o populizme referuje ako o určitej forme politickej ideológie založenej na viacerých navzájom prepojených a posilňujúcich sa princípoch. V prvom rade populizmus zdôrazňuje rozdiel medzi „ľudom“ a „elitou“, pričom ľud považuje za morálne čistý a elitu za principiálne skazenú. V druhom rade hlása odcudzenie elít spôsobom, že nie sú schopné spoznať a riešiť problémy bežných obyvateľov. V zásade populisti vnímajú politickú elitu – podobne ako ľud – ako jednoliaty celok, čiže poukazujú na to, že všetci politici sú rovnako skazení a zlí a je ich potrebné vymeniť za nepolitikov, ktorí budú schopní zmeniť nevyhovujúci systém (preto sa tieto strany často označujú aj ako antiestablišment). Populisti sa tak pasujú do pozície „skutočných“ reprezentantov ľudu, ktorí na rozdiel od tých ostatných (zväčša označovaných za politikov s prívlastkom ako starí, mainstreamoví, skorumpovaní) rozumejú skutočným požiadavkám a potrebám spoločnosti a aj sa zaväzujú slúžiť v prospech ľudu (v protiklade k hájeniu záujmov investorov, korporácií či finančných elít).
Zastúpenie na oboch stranách politického spektra
Popri príkladoch z domácej politiky, ktoré si čitateľ určite ľahko stotožní s vyššie uvedenou definíciou, sa populistom dobre vodí aj v zahraničí a o niektorých už možno hovoriť ako o etablovaných politických elitách. Príkladom takých môžu byť pravicovo orientovaní populisti ako francúzska strana Marine Le Penovej Rassemblement national či Liga pod vedením Mattea Salviniho v Taliansku. Populizmus však nie je spájaný len s pravicovými (zvyčajne ultrapravicovými) stranami. V Európe máme príklady aj vplyvných populistických ľavicovo orientovaných strán ako Syriza Alexisa Tsiprasa v Grécku či španielsky Podemos. To, že populistickú ideológiu je možné kombinovať s krajne pravicovými alebo ľavicovými názormi, umožňuje jej vágny centrálny pojem – ľud. To, kto zosobňuje „ľud“, jeho charakteristické črty či „správne“ vlastnosti, to je predmetom definície populistických lídrov v danej krajine a danej dobe.
Ak však o populistoch hovoríme ako o tých, ktorí chcú realizovať politiku v prospech ľudu a kritizujú skorumpované elity, prečo sa pomenovanie populista používa ako nadávka, resp. prečo sú takéto politické sily často spájané s odsudzovaním?
Úspech postavený na polarizácii spoločnosti
Problém s touto ideológiou spočíva v dvoch rovinách.
Po prvé, niečo také ako idea jednotného, monolitného „ľudu“ s rovnakými problémami a preferenciami je zavádzajúca. Tak, ako majú rôzni ľudia radi rôzne hudobné žánre či jedlá, tak máme rôzne politické názory a preferencie. Iste, je možno veľa vecí, ktoré bude väčšina z nás chápať rovnako. Avšak ak sa bavíme o prioritách, ktoré problémy by sa napríklad v spoločnosti mali riešiť bezodkladne, ktoré počkajú a čo riešiť netreba, prirodzene sa v tomto budeme odlišovať vzhľadom na naše rozdielne životné situácie. Kým ja môžem považovať školstvo za neodkladný problém, niekto iný by určite mohol uprednostňovať napríklad zmeny v poskytovaní sociálnych služieb.
Po druhé, táto ideológia stavia na polarizácii spoločnosti. Na jej delení na dobrý, správny ľud a zlú, skazenú elitu. Avšak pri amorfne definovanom „ľude“ a „elite“ je veľmi jednoduché skĺznuť k označovaniu akéhokoľvek názorového oponenta za toho iného, zlého. Keďže populisti samých seba pasujú do roly jediných znalcov „ľudu“, práve ich názory sa stávajú tie správne, ktoré chcú presadiť v mene všetkých, a kto oponuje, je označovaný za zapredanca, slniečkára či inak onálepkovaného nepriateľa.
V skratke povedané, pri populizme hrozí obmedzovanie slobody názoru a šírenie nenávisti v spoločnosti. Ani jedno, ani druhé ohrozenie doposiaľ v histórii neprinieslo nič pozitívne. Aj to je možno dôvod, prečo sa k varovaniu pred populizmom stále znovu a znovu vraciame.
Aneta Világi, politologička, Filozofická fakulta UK
Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita