Sen sa stal skutočnosťou – za rok. Druháčka získala prestížnu Cenu Karola Planka
Karolína Ozimyová má nadanie na tvorbu textov. Najprv chcela byť žurnalistkou, napokon už dva roky študuje na Právnickej fakulte UK. Zdá sa, že ju osud zavial na správne miesto, našla sa v oblasti ľudských práv. Už v prvom ročníku ju profesor Tomáš Ľalík presvedčil, aby sa zapojila do Študentskej vedeckej odbornej činnosti. Jej práca o sportwashingu a futbalových Majstrovstvách sveta v Katare sa dostala do jedného z najznámejších právnických časopisov na Slovensku. V júni si z ministerstva spravodlivosti odniesla študentskú Cenu Karola Planka. Tú udeľuje redakčná rada Justičnej revue za najlepšie príspevky roka.
Ako by ste zadefinovali pojem sportwashing?
Ako zlepšovanie imidžu usporadúvaním športových podujatí. To je asi najčastejšia forma, ale zároveň to môže byť napríklad aj podpora nejakého športového tímu, celkovo angažovanie sa vo športe. Praktizujú ho krajiny, ktoré majú zlú povesť a chcú si ju napraviť. Príkladom pravého sportwashingu je olympiáda v Berlíne v roku 1936 pri vzostupe nacizmu. Išlo o situáciu, keď sa v krajine zmenil režim a diktátor chcel svetu ukázať, že je tam všetko v poriadku.
Vo svojom článku v Justičnej revue ste napriek tomu došli k záveru, že v prípade Kataru a majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré organizoval v roku 2022, možno uvažovať o sofistikovanej či modernej verzii sportwashingu. Čo si pod tým máme predstaviť?
Dá sa povedať, že sa pojem vyvíja. Kým v 20. storočí sa diktatúry snažili schovať problémy, teraz sa zviditeľňujú krajiny, ktoré otvorene porušujú základné ľudské práva. Katar sa nesnažil zakryť svoje nedostatky, poukázal však na pozitívne stránky – vieme postaviť nádherné štadióny, vybudovať infraštruktúru...
FIFA čelila veľkej kritike za to, že nechala organizáciu majstrovstiev sveta krajine, v ktorej nie sú zabezpečené dobré pracovné podmienky pre migrantov. Katar napokon priznal, že pri výstavbe infraštruktúry spojenej s podujatím zomrelo 400 až 500 migrantov. Podľa nezávislých zdrojov ich mohlo byť viac. S akými podmienkami sa museli vysporiadať migranti v roku 2010, keď boli Kataru majstrovstvá pridelené?
Záležalo od pôvodu. Arabskí migranti mali viac voľna a lepšie platy ako ostatní. Môže to byť tým, že sa ľahšie dohovorili na podmienkach. Ja som sa venovala pracovníkom z Nepálu, pracovala som so správami OSN. Bývali v preľudnených izbách s nahromadenými výkalmi. Zamestnávatelia im konfiškovali pasy, aby nemohli odísť. Síce tým porušovali zákon, ale málokedy vynucovaný a s nízkymi sankciami za priestupky. Neskôr sa tresty sprísnili. Podľa odhadov niekoľko tisíc migrantov mohlo zomrieť na následky vysokých teplôt. Tí, ktorí sa vrátili do Nepálu, mali často zničené obličky.
Zlepšili sa podmienky po tlaku od FIFA a OSN?
Áno, migranti už môžu zmeniť zamestnávateľa, odísť z krajiny, majú minimálnu mzdu a nárok na financovanie stravy a ubytovania, ak im to nezabezpečí zamestnávateľ. Nastali pozitívne zmeny, no obávam sa o ich udržateľnosť. Stále môžeme urobiť viac, či už zo strany inštitúcií, alebo aj ako fanúšikovia či turisti v krajine. Mali by sme dávať najavo, že to nie je v poriadku.
Hovoríte o fanúšikoch. A čo športovci? Mali by podľa vás obetovať vrchol kariéry, aby upozornili na porušovanie ľudských práv?
Rozumiem tomu, že turnaj je raz za štyri roky, športovec starne, a práve môže byť vo vrcholnej forme. Ja by som však nechcela súťažiť na podujatí s vedomím, že pripravilo o život množstvo ľudí.
Zrejme by vám povedali, že politiku so športom nemiešajú. Čo si myslíte o tomto argumente?
Podľa môjho názoru bude šport vždy súčasťou politiky a vždy ju bude určitým spôsobom propagovať. Už zo starovekého Ríma poznáme stratégiu chlieb a hry, ktorou si vladári získavali priazeň ľudu. Dnes, keď športovci priletia na nejaké významné podujatie, fotia sa s najvyššie postavenými politikmi v štáte. Keď je niekde významné športové podujatie, vždy slúži na propagáciu krajiny.
S prácou o sportwashingu ste najprv súťažili na ŠVOČ, vlani ste na česko-slovenskom kole získali tretie miesto v sekcii Teória práva, ústavné právo, ľudské práva. Ako vaša práca doputovala do recenzovaného časopisu?
Na fakultnom kole bol v komisii pán z ministerstva zahraničných vecí a spýtal sa ma, či by som to nechcela poslať do Justičnej revue, že už tam bola uverejnená aj prvácka práca. Tak som to skrátila a poslala. Zaskočilo ma, že text naozaj publikovali. Keď mi 19. marca, na otcove meniny, prišiel mail, že mi udelia aj Cenu Karola Planka, nechápala som to, mala som pochybnosti, či niekde nenastala chyba.
Čo pre vás toto ocenenie znamená?
Neviem to ani opísať. V prvom ročníku sme si so spolužiakmi robili prehľad o vyučujúcich a pozerali sa, kto má Cenu Karola Planka. Túto cenu má na Slovensku približne 50 ľudí, je naozaj hodnotná. Vraveli sme si: jedného dňa by sme ju chceli aj my. Zo začiatku som preto nevedela prijať, že je moja. Som s tým stotožnená až odvtedy, čo ju mám doma na poličke.
Chystáte sa písať niečo ďalšie?
Chcela by som ísť znova na ŠVOČ, tentokrát s témou zo zdravotného práva. Určite chcem pokračovať v písaní odborných textov. Niekedy v budúcnosti by som sa ako odborná asistentka chcela zapojiť do tvorby učebníc. Rada píšem aj kreatívne texty, ale tie ostanú ukryté pred svetom.
Cena Karola Planka sa od roku 2001 každoročne odovzdáva autorom, ktorí publikovali svoje odborné texty v Justičnej revue. O nominácii na ocenenie rozhoduje redakčná rada časopisu. Karolína Ozimyová je jednou z najmladších ocenených v histórii ceny. Profesor Karol Plank (1927 – 1997) bol právnik, sudca a vysokoškolský pedagóg. V roku 1969 sa stal prorektorom Univerzity Komenského v Bratislave, pre svoje politické postoje však následne nemohol vykonávať akademickú činnosť ani publikovať. Od roku 1990 do roku 1996 vykonával funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. |
Boris Burdíček