Pedagogička UK učí budúcich učiteľov angličtiny myslieť inak

Zameranosť na žiaka, komunikačný prístup, živá slovná zásoba – aj tieto pedagogické prístupy formujú študentov Gabriely Lojovej ktorá na Katedre anglického jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (PdF UK) vyučuje anglickú gramatiku a predmety zamerané na aplikovanú psycholingvistiku a psychológiu učenia sa a vyučovania cudzieho jazyka. Čo sa skrýva za výrazom „učiť angličtinu inak“? Nielen to sa dočítate v nasledujúcom rozhovore s novovymenovanou profesorkou.


Aká bola vaša motivácia ísť študovať na vysokú školu učiteľstvo angličtiny a psychológie?

Moje smerovanie k učiteľskej profesii bolo vraj zjavné už od detstva. Angličtinu som si obľúbila už na strednej škole aj napriek mnohým demotivujúcim skúsenostiam spôsobeným tradičnou výučbou. Tu som sa aj prvýkrát stretla s psychológiou a bola to láska na prvý pohľad. Keďže ma však od jednoodborového štúdia psychológie všetci odhovárali, pretože ju v časoch socializmu považovali za neperspektívny odbor, kombinácia s angličtinou bola vhodným kompromisom. Na moje veľké šťastie sa práve otvárala na Filozofickej fakulte UK kombinácia pedagogická psychológia – angličtina. Bolo rozhodnuté. (A dnes môžem s istotou povedať, že to bola pre mňa priam ideálna voľba.)

Ako vysokoškolské štúdium konkrétne ovplyvnilo vaše ďalšie profesijné smerovanie?

Moje osobné skúsenosti z vysokoškolského štúdia boli svojím spôsobom inšpiráciou pre moje súčasné pôsobenie. Učiteľskými vzormi mi boli doc. Ladislav Ďurič, charakteristický svojou pozitívnosťou, a doc. Ján Grác, ktorý nás nútil rozmýšľať – mnohé jeho myšlienky prenikli aj do môjho pedagogického myslenia a presvedčenia. Treba však povedať, že v tých časoch sme v plnej miere zažívali tradičnú výučbu sprevádzanú množstvom zbytočných stresov, frustrácií a demotivácie. Iritovalo ma, že nás nútia memorovať množstvo informácií, teórií, klasifikácií a definícií, ktorým nikto z nás nerozumel. Pri štúdiu angličtiny to bolo ešte výraznejšie. Rozčuľovalo ma napríklad, prečo sa musím bifľovať kvantum slovíčok a fráz o futbale a krikete, keď ma to nezaujíma ani v slovenčine. Už vtedy som sa zamýšľala, prečo sa to nemôže robiť inak. Po skončení štúdia som jednoznačne vedela, ako angličtinu učiť určite nechcem, ale netušila som, ako by som ju učiť chcela. Začala som učiť psychológiu na strednej pedagogickej škole. Bola to inšpiratívna práca, pri ktorej som v plnej miere pochopila podstatu, silu a moc psychológie pri práci s ľuďmi a hlavne v učiteľskej profesii.

A kedy nastal ten zlom – kedy ste začali učiť angličtinu naozaj inak?

Zlom nastal po revolúcii, keď som bola nútená začať učiť angličtinu. Absolvovala som „oprašovací“ kurz angličtiny so štyrmi skvelými britskými a štyrmi americkými lektormi. Hneď v prvý deň mi bolo jasné, že takto chcem učiť angličtinu, a to sa postupom času zmenilo na métu, že takýchto učiteľov chcem aj vychovávať. Porevolučné zmeny ma posunuli na moje súčasné pracovisko, kde sa dominantne zameriavam na rozvíjanie psychológie učenia sa a vyučovania cudzích jazykov v súlade s vývinom vedeckého poznania vo svete.

Čím bol pre vašu ďalšiu pedagogickú kariéru prínosný pobyt na Montclair State University v New Jersey?

Bola to neoceniteľná skúsenosť, ktorá ma posunula v mnohých smeroch. Zažila som celkom iný svet, inú akademickú atmosféru, inú študentskú mentalitu, veľa pozitívneho, ale i toho menej pozitívneho. Popri svojej výskumnej práci som na univerzite viedla kurz didaktiky angličtiny. Zvlášť významnou skúsenosťou bolo pre mňa pozorovanie pracovného nasadenia tamojších študentov. Štúdium si buď sami platili, alebo mali študentskú pôžičku, ktorej splácanie záviselo od ich prospechu. Zadané témy si vopred naštudovali a na seminároch sme mohli diskutovať a riešiť problémy. Na druhej strane však efektívnosť výučby výrazne znižovala heterogenita študijných skupín. V dôsledku flexibilného vysokoškolského systému sa v jednej skupine stretli študenti s najrôznejšou vzdelanostnou úrovňou, profesijným zameraním či motiváciou. Bola to náročná práca, no pre mňa to bola výzva, ktorá ma nútila siahať do hlbín svojej pedagogickej tvorivosti a flexibility.

Čo vás na americkej univerzite najviac zaujalo?

Najsilnejší dojem som si odniesla zo samotného univerzitného mestečka. A to od materiálneho vybavenia cez pracovné podmienky pre výskum a výučbu, študijné podmienky, voľnočasové kultúrne a športové aktivity pre pracovníkov i študentov až po celkovú akademickú atmosféru, ktorá vypĺňala každý kút krásneho, v zeleni posadeného komplexu.

Ako by ste charakterizovali súčasnú generáciu slovenských vysokoškolákov?

Sú otvorenejší, sebaistejší, flexibilnejší. A to hlavne tí, ktorí absolvovali študijný alebo pracovný pobyt v zahraničí, odkiaľ sa vracajú zvyčajne zrelší, cieľavedomejší a s určitým nadhľadom. A ak by sme chceli kritizovať súčasnú generáciu študentov alebo im niečo vyčítať, skôr by sme sa mali zamyslieť, čím to je a čo by sme mali my – učitelia, rodičia a spoločnosť – zmeniť. Čo nám však naozaj sťažuje prácu, je postoj študentov k štúdiu. Mnoho našich dnešných študentov súčasne pracuje a štúdium je pre nich druhoradé. Odráža sa to vo všetkom – v ich študijných ambíciách, množstve času a energie, ktorú sú ochotní venovať štúdiu, v celkovej efektívnosti štúdia.

Ako jazykovo vyzbrojení prichádzajú na univerzitu žiaci zo stredných škôl? Mení sa jazyková pripravenosť u nás k lepšiemu/horšiemu alebo dlhodobo stagnuje?

Pravdou je, že by sme očakávali vyššiu úroveň. Je však otázne, či je to spôsobené nižšou úrovňou výučby na školách alebo skutočnosťou, že v minulosti sa na učiteľstvo angličtiny hlásilo oveľa viac záujemcov, takže sme si mohli vyberať aj lepšie pripravených žiakov. Žiaľ, na takéto závery nemáme žiadne výskumom podložené údaje. Najväčší rozdiel oproti minulosti však vidím v rôznorodej úrovni študentov, a to od skutočne slabých až po študentov, ktorí dosahujú takmer profesionálnu úroveň angličtiny, čo je zvyčajne dôsledok ich pobytu či štúdia v zahraničí.

Aké sú podľa vás najväčšie problémy v súčasnej výučbe angličtiny? Prečo sú študenti, ktorí strávia učením sa jazyka aj desať rokov, frustrovaní z toho, že nič nevedia a majú problém viesť rozhovor aj o celkom bežných témach?

Odpoveď je pomerne jednoduchá: nemáme dostatok kvalitných učiteľov a na školách do rôznej miery pretrváva tradičná výučba. Určité riešenie sa núka i vo vylepšovaní kurikulárnych dokumentov. Podstatné však je, ako sa stanovené ciele a obsah výučby realizujú. A to závisí v prvom rade od konkrétneho učiteľa. Tradiční učitelia chápu učenie angličtiny hlavne ako memorovanie slovíčok, učenie gramatiky, vypĺňanie cvičení, čítanie a prekladanie článku. Ak pridajú jednu-dve komunikačné aktivity, majú pocit, že učia komunikačne. To je veľký omyl. Skutočné rozvíjanie komunikačnej kompetencie musí prebiehať úplne inak.

A ako sa to teda „robí“ inak? Aký štýl výučby preferujete vy?

Aby sa to robilo inak, je potrebné, aby učitelia najmä MYSLELI inak. Mojím hlavným cieľom je „naočkovať“ študentov prístupom Carla R. Rogersa, ktorého inovatívnosť spočíva v zameranosti na žiaka, v úcte k človeku, vo viere v jeho schopnosti a pozitívnom vnímaní žiaka. Podstatu tohto prístupu vyjadruje výrok: „Všetko, čo sa na vyučovaní dosiahne, v konečnom dôsledku závisí od toho, čo sa deje v psychike učiaceho sa jedinca.“ Dobrý učiteľ teda musí v prvom rade poznať, čo sa deje v psychike jeho žiakov, ako fungujú mechanizmy učenia sa, čo všetko a ako ovplyvňuje efektívnosť učenia sa cudzieho jazyka. Na vyučovaní by malo dominovať aktívne učenie sa zmysluplného a pre daných žiakov relevantného a zaujímavého obsahu v mierne pozitívnej bezstresovej atmosfére, kde sa žiak nebojí prejaviť a byť sám sebou. Na hodinách angličtiny by sa malo diať to, čo v každodennom živote žiakov, len v angličtine. Vtedy ich pripravujeme na reálnu sebaistú komunikáciu.

Skúste nám priblížiť, ako vyzerá vaša práca so študentmi na seminároch.

Na seminároch väčšinou diskutujeme. Študentov „nútim“ rozmýšľať, riešiť problémy, spoznávať samých seba, vyjadriť a obhajovať svoje názory. Zvyčajne pritom vychádzame z introspekcie, pričom si študenti vybavujú svoje vlastné žiacke skúsenosti, analyzujú, ako ktoré pôsobenie učiteľa a dianie v triede na nich vplývalo. Následne diskutujú, ako by sa to dalo robiť inak – lepšie, opierajúc sa o poznatky pedagogickej psychológie a psycholingvistiky. Rozvíja sa tak ich pedagogická empatia a pedagogicko-psychologicko-lingvistické myslenie. Zadávané seminárne práce sa zameriavajú na sebapoznávanie alebo vyjadrenie svojich názorov podložených príslušnými vedeckými poznatkami. Je to náročná práca, keďže študenti na takéto aktivity nie sú zvyknutí. Ale sledovanie zanietených diskusií (prebiehajúcich v angličtine) či čítanie ich seminárnych prác je zvyčajne dostatočným zadosťučinením.

Akú máte spätnú väzbu od študentov na tento štýl výučby?

Spätná väzba je spravidla veľmi pozitívna, a to bezprostredne na vyučovaní aj sprostredkovane po nastúpení do praxe. Najvýraznejšie je to pri práci s učiteľmi v rámci ich celoživotného vzdelávania. Nové poznatky dokážu priamo prepájať so svojimi skúsenosťami, získavajú nový pohľad na žiakov i na svoje každodenné problémy a nachádzajú odpovede na mnohé otázky. Nadšené výroky študentov či učiteľov, ako napríklad „otvárajú sa mi dvere do trinástej komnaty“, sú tou najcennejšou spätnou väzbou.

Na čom aktuálne pracujete ako vedeckovýskumná pracovníčka a aké sú v tomto smere vaše vízie do budúcnosti?

Všeobecne sa vo svojej vedeckovýskumnej a publikačnej činnosti snažím rozvíjať a popularizovať aplikovanú psycholingvistiku a psychológiu učenia sa a vyučovania cudzích jazykov. Som presvedčená, že práve tu sa skrýva obrovský potenciál pre skvalitňovanie vyučovacej praxe. V súčasnosti sa venujem problematike vyučovania gramatiky angličtiny. Snažíme sa odhaľovať príčiny, prečo študenti nedokážu používať naučené gramatické pravidlá plynulo, správne a sebaisto v reálnej komunikácii a prečo vnímajú anglickú gramatiku ako oveľa ťažšiu, než v skutočnosti je.

Toto bude možno trošku trúfalá otázka, no nerozmýšľali ste skúsiť "postrčiť" slovenské školstvo v oblasti vyučovania jazykov (angličtiny) napríklad aj na príslušnom ministerstve?

Počas svojej kariéry som pôsobila vo viacerých funkciách/pozíciách v rôznych domácich i zahraničných projektoch, spolupracovala vo vzdelávacích programoch a podobne. Avšak vzhľadom na to, že sa u nás problémy vo vzdelávaní dlhodobo neriešia, čoraz viac sa spolieham na zmeny „zospodu“. Preto sa snažím čo najviac pracovať s učiteľmi, rozvíjať ich pedagogicko-psychologické myslenie v duchu princípov prístupu zameraného na žiaka, o ktorého efektívnosti som bytostne presvedčená.

A ešte jedna otázka na záver: na internete koluje množstvo "osvedčených" tipov a trikov, ako sa efektívne učiť angličtinu. Prezraďte našim čitateľom nejaké svoje osvedčené "know-how", ako na to, ak sa to teda dá nejako v skratke zhrnúť.

Asi nepoviem nič nové, ale neexistuje žiadny univerzálny návod. Každý človek je jedinečný, každý vníma, myslí a učí sa inak, každému vyhovuje niečo iné. Najideálnejšie je mať kvalitného učiteľa (zameraného na žiaka), ktorý dokáže výučbu prispôsobovať potrebám svojich žiakov, ktorý im pomôže spoznať svoje silné a slabé stránky, a podľa toho si vytvoriť efektívne stratégie učenia sa jazyka. No v skratke a veľmi jednoducho by som odporučila toto: používajte, používajte a ešte raz používajte angličtinu! A to spôsobom, ktorý vám je prirodzený a ktorý vás baví. Na začiatok stačí možno 10 minút denne, no robte to pravidelne, nech sa angličtina stane prirodzenou súčasťou vášho každodenného života (ako umývanie zubov). Postupne sa dostaví pocit, že začínate byť dobrí, a to je tá najúčinnejšia motivácia.

Zdroj: Naša univerzita, roč. 65, č. 2, s. 20 - 21