Generácia, ktorá nemohla doštudovať
Na Univerzitu Komenského v tomto akademickom roku nastúpilo 6-tisíc nových študentov a študentiek. Či odídu po niekoľkých rokoch s diplomom v ruke, záleží len od nich samotných. Zo štúdia sa dnes vylučuje len kvôli slabému prospechu, prípadne pre priestupok. V r. 1949 a 1950 z vysokých škôl vyhodili dohromady vyše 1500 študentov pre dôvody, ktoré nemali vo vlastných rukách. Napríklad dedkov majetok, zamestnanie otca či nesprávne miesto narodenia. Málo známu smutnú kapitolu dejín vysokoškolského vzdelávania vo svojej knihe zmapovala Marta Glossová, absolventka štúdia histórie na Filozofickej fakulte UK v knihe „Nespôsobilý na vysokoškolské štúdium“ – Previerky a vylučovanie študentov slovenských vysokých škôl v rokoch 1948 – 1960.
Čo vás podnietilo skúmať túto tému?
Cieľom bolo popísať konkrétnu kapitolu našich dejín, ktorá je aj v súčasnosti prítomná v našej pamäti. Dôkazom sú ohlasy, ktoré na knihu mám. Ozýva sa mi mnoho ľudí, ktorí majú v rodinnej pamäti príbehy svojich starých otcov alebo mám, ktorí boli vyhodení z vysokej školy, a o tejto krivde rozprávali často ani nie tak svojim deťom, ale skôr vnúčatám.
Mali ste aj vo vašej rodine túto skúsenosť?
Áno. Študenti, o ktorých som písala v knihe, boli generáciou mojich starých rodičov. Moji starí rodičia stihli doštudovať, ale ich súrodenci už nie. Sestra aj brat mojej babky a aj jej švagor boli vyhodení – sestra z filozofickej fakulty, brat a švagor z technickej univerzity. Jeden dokonca už po štátniciach, na získanie diplomu mu chýbala len promócia. Mali sme teda aj v rodine istú pamäťovú stopu na toto bezprávie, ktoré malo veľké dôsledky pre celú rodinu. Babkin brat emigroval, jej sestra s manželom boli hneď po svadbe zatknutí a roky boli vo väzení.
Vylučovanie študentov a študentiek z vysokých škôl sa vo vami skúmanom období dialo v niekoľkých vlnách. Tá prvá, v r. 1949, sa paradoxne nazývala „demokratizácia“. Prečo?
Je to dobový termín. Myslelo sa tým sprístupnenie vysokoškolského vzdelania širším vrstvám spoločnosti, teda robotníkom a roľníkom. Lebo štatisticky vtedy na vysokých školách boli zastúpené najmä deti z rodín, kde už rodičia boli vzdelaní. Funguje to tak aj dnes, je na to aj sociologické vysvetlenie – deti reprodukujú modely, ktoré vidia v rodine, v rodinách sa odovzdávajú kultúrne postoje, vzorce správania. Toto sa komunisti snažili násilne zmeniť. Zamedziť prístup ku vzdelaniu „buržoázii“, ktorá podľa nich dovtedy parazitovala na robotníckej triede, a naopak, do škôl tlačiť komunistických „nových občanov“ z radov proletariátu. V tom zmysle to malo byť „demokratické“. Okrem argumentácie triednym pôvodom komunistická propaganda vyhlasovala, že chcú vysoké školy očistiť od tzv. „zlatej mládeže“, synčekov z bohatých rodín, ktorí poriadne neštudujú, len si užívajú študentský život. Dialo sa to v celom Československu, na českých vysokých školách sa začalo „demokratizovať“ už koncom roku 1948, nazývalo sa to „studijní prověrka“. V Čechách vyhodili z vysokých škôl asi štvrtinu všetkých študentov. Na Slovensku s tým začali v r. 1949 a z vysokých škôl vyhodili desať percent študujúcich.
Ako táto demokratizácia v praxi vyzerala?
Každý študent si musel na dekanáte vyzdvihnúť podrobný dotazník a vyplnený ho odovzdať, čo sa mu zaznačilo do indexu. Ak si dotazník nevyzdvihol alebo ho neodovzdal, bol automaticky vylúčený zo štúdia.
Čo sa ich v dotazníku pýtali?
Okrem osobných údajov museli podrobne uviesť, čím sú ich rodičia, súrodenci, čo robili počas slovenského štátu, či sa angažovali po r. 1945 a po februári 1948 v politických stranách alebo iných organizáciách, aké majú záľuby, či sa zúčastňujú na schôdzach Československého zväzu mládeže, dokonca koľkokrát vystúpili v diskusii. Na mnohých si komisie tiež vyžiadali kádrové posudky z ich bydliska. Zhromaždili tak ďalšie detaily z rodinného a politického pozadia študentov. Našla som dokument, kde študent uvádzal: „Bolo mi dávané za príčinu môjho vylúčenia zo školy, že starý otec niekedy v rokoch 1929 – 1933 mal pílu a v prenájme farský majetok.“ 3376 študujúcich (33,7 percenta všetkých študujúcich) dostalo ešte predvolanie na osobný pohovor pred preverovaciu komisiu.
Koľko z nich bolo vylúčených?
1191. Nakoniec to bolo menej, ako pôvodne fakultné bunky komunistickej strany a Československého zväzu mládeže plánovali, lebo v mnohých prípadoch plány narazili na úskalia praxe. Angažovaní funkcionári na právnickej fakulte plánovali vyhodiť až 40 percent študentov, teda 640, nakoniec ich vylúčili „len“ 172, lebo ak by ich naozaj toľkých vyhodili, chýbali by. Ale napríklad na lekárskej fakulte „plán“ Vysokoškolského výboru KSS dokonca prekročili – naplánovali vyhodiť 230 ľudí, a vyhodili nakoniec 238. Druhou príčinou bolo, že v tejto fáze sa študenti ešte mohli voči vylúčeniu odvolať. O odvolaniach rozhodovalo povereníctvo školstva (orgán zodpovedný za školstvo na Slovensku). Povereníkom školstva bol vtedy básnik Laco Novomeský a predsedom odvolacej komisie jeho osobný tajomník Ernest Otto. Z archívnych prameňov, ku ktorým som sa dostala, mi vyplýva, že obaja boli pri posudzovaní odvolaní pomerne benevolentní a takmer polovicu odvolaní vybavili kladne. Boli to síce tiež tvrdí komunisti, zakladajúci členovia celého režimu, ale možno tým, že Novomeský bol predsa len intelektuál, nie komunista robotník, mal trochu pochopenie. Oboch – Novomeského aj Otta – o pár mesiacov zomlela komunistická mašinéria v procesoch proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom.
| Mgr. Marta Glossová, PhD. |
|---|
| vyštudovala históriu a slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK. Spolu s Martinom Slobodníkom editovala v r. 2017 zborník k 95. výročiu FiF UK. Jej monografiu „Nespôsobilí na Vysokoškolské štúdium“ - Previerky a vylučovanie študentov slovenských vysokých škôl v rokoch 1948 – 1960 vydal Ústav pamäti národa v r. 2021 a je upravenou verziou jej dizertačnej práce. |
Už o rok, v r. 1950, však vysoké školy postihla ďalšia veľká vlna perzekúcií. Prečo?
Komunistickí ideológovia boli s výsledkom „demokratizácie“ v r. 1949 nespokojní. Vysoké školy na Slovensku boli podľa nich stále plné „politicky nespoľahlivých“ osôb, a preto využili ideologický boj proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, ktorý vtedy rozbehli v celej spoločnosti.
Aké boli dôvody na vylúčenie v tejto vlne čistiek?
„Hlavné kritérium pre preverovanie je, ako sa dotyčný správal voči strane, ČSM, voči ľudovodemokratickému režimu a či sú predpoklady, aby vo výrobe alebo v hospodárskom aparáte pomáhal budovať socializmus,“ uvádzali pokyny Komunistickej strany Slovenska pre preverovacie komisie. Znova sa zisťovali podrobnosti z bydliska študenta, z minulosti ich rodín sa vyťahovali tie najmenšie potenciálne podozrivé detaily.
Aké napríklad?
Napríklad ak niečí otec bol počas Slovenského štátu notár alebo policajt, teda štátny úradník, už sa to pokladalo za skutočnosť, že sa angažoval v bývalom režime, a jeho deti boli vyhodené zo štúdia. Vyhodení boli veriaci študenti, tí, ktorí mali v rodine niekoho, kto emigroval alebo sa kedysi angažoval v inej ako komunistickej strane. Dôvodom na vylúčenie bola aj taká absurdita ako „podozrivé“ miesto narodenia, napríklad Budapešť alebo USA.
Mali aj v týchto prípadoch študenti ešte možnosť sa voči vylúčeniu odvolať?
V tejto vlne už išlo o čisté bezprávie. Vyhodení študenti nedostali nijaké písomné rozhodnutie, nemali možnosť sa odvolať. Treba si uvedomiť, že táto vlna perzekúcií sa diala v čase, keď v celej spoločnosti prebiehalo najkrutejšie prenasledovanie rôznych skupín obyvateľstva, bežali politické monsterprocesy, ktoré propaganda výrazne využívala, noviny a rozhlas boli plné rétoriky o agentoch a nepriateľoch režimu, s ktorými treba tvrdo zúčtovať. Na dennom poriadku boli rozsudky smrti, dlhoročného väzenia, nútených prác v uránových baniach. Takže vylúčení študenti sa báli ozvať sa voči bezpráviu, ktoré sa na nich páchalo. K dotazníkom, ktoré na nich vypracovali informátori, sa v drvivej väčšine prípadov ani nedostali, takže ani nevedeli, voči akým obvineniam sa majú brániť.
Koľko študentov vyhodili v tejto druhej vlne?
Oficiálne 570, ale skutočný počet bol vyšší, keďže mnohí študenti aj sami zo strachu pred vylúčením neprišli na preverovacie pohovory alebo v lete 1950 usúdili, že nemajú šancu prejsť previerkou a štúdium dobrovoľne zanechali. Táto vlna silno zasiahla aj vysokoškolských pedagógov, ktorí sa tiež museli podrobiť ponižujúcej previerke, urobiť „sebakritiku“ pred komisiou. Vyhodený z filozofickej fakulty vtedy bol napríklad historik Daniel Rapant, na právnickej profesor Karol Rebro, ktorý pritom ešte zo svoje pozície rektora UK previerky v lete 1950 sám pripravoval.
Nasledovali potom ešte ďalšie čistky na vysokých školách?
Áno, ale už nie také masové ako v r. 1949 a 1950. Väčšinou súviseli s inými okolnosťami, napríklad keď v r. 1952 prebiehala Akcia B, počas ktorej režim násilne odobral byty najmä inteligencii a strednej vrstve v mestách a prinútil ich vysťahovať sa na vidiek. Ak bol v takej rodine vysokoškolák, bola to automaticky zámienka na jeho vylúčenie zo štúdia. V r. 1956 došlo k tzv. „pyžamovej revolúcii“ a recesistickému majálesu (bližšie pozri Naša univerzita 5/2020-2021), čo viedlo k vyhodeniu mladých aktívnych v týchto udalostiach. Postupne sa však bremeno „kádrovania“ prenášalo na stredné školy – už tie rozhodovali, kto dostane posudok vhodný na to, aby sa vôbec mohol hlásiť na vysokú školu. Tlak na zlepšovanie triedneho zloženia študentstva stále trval, v podstate počas celého obdobia komunizmu.
Aký bol osud vylúčených vysokoškolákov a vysokoškoláčok?
Bolo to rôzne. Oficiálna propaganda hlásala, že ich treba poslať „do výroby“, a mnohí tam naozaj aj museli nastúpiť. Chlapci, ktorí ešte nemali za sebou povinnú vojenskú službu, automaticky skončili v PTP – pomocných technických práporoch, čo bola mimoriadne krutá verzia vojenskej služby. Viacerí boli odsúdení do väzenia. Niektorým sa po zmiernení pomerov koncom 50. rokov alebo v 60. rokoch podarilo doštudovať, externe alebo v inom odbore. Pre všetkých ale malo vyhodenie zo štúdia celoživotné negatívne dôsledky. Biľag „vyhodeného“ sa s nimi ťahal roky. Ak aj robili kvalifikovanú prácu, nikdy nemohli byť vedúcimi pracovníkmi, mať vyšší plat. Ich deti mali neskôr problémy pri prijímaní na stredné a vysoké školy a oni sami potom mali nižší dôchodok, lebo celý život menej zarábali. V niektorých prípadoch vedomie, že v Československu sa nikdy nebudú môcť profesijne realizovať, viedlo k rozhodnutiu emigrovať.
Dostalo sa vylúčeným po r. 1989 nejakého zadosťučinenia?
Časť postihnutých – ak o to požiadali – dostala v 90. rokoch čestné tituly, ale nijaké finančné odškodnenie.
Dostali ste sa aj ku konkrétnym dotazníkom alebo záznamom z previerok? Čo všetko sa zachovalo v archívoch?
Bádala som najmä v Slovenskom národnom archíve a archívoch vysokých škôl. Vtedy na Slovensku dlhšie fungovali vlastne len tri – Slovenská univerzita, dnešná UK, Slovenská vysoká škola technická, dnes STU, a Vyššia hospodárska škola, dnešná Ekonomická univerzita. K tejto téme je žiaľ v archívoch veľa bielych miest. Aj na UK zmizlo veľa materiálov, ktoré celkom iste existovali, lebo napríklad v publikácii k 50. výročiu univerzity, ktorá vyšla v r. 1969 a autori pracovali v slobodnejších pomeroch roku 1968, sú citované konkrétne dokumenty z čias preverovania. Ale mne sa ich už nepodarilo nájsť. Najmä kádrové materiály sa v mnohých prípadoch zničili. Moju prácu veľmi komplikovali smernice o GDPR, ktoré si archívy vykladajú rôzne. Odvolávajú sa na to, že nemôžu sprístupniť osobné údaje, resp. len anonymizované, čo je v praxi napríklad pri osobnom spise nejakého dlhoročného zamestnanca nerealizovateľné. Zároveň ako historička potrebujem práve stotožniť aktérov udalostí.
Stretli ste sa pri výskume aj s pamätníkmi?
Áno, aj keď ľutujem, že som s výskumom nezačala skôr, lebo ich je už pomerne málo. Ani s mojimi príbuznými, ktorých som spomínala, som sa už nestihla porozprávať. Bola to pre mňa aj istá škola metodológie výskumu. Očakávala som, že sa od nich dozviem to hlavné – ako sa veci vtedy diali, ako prebiehali. Zaujímavé bolo, že oni sami to nevedeli. Aj preto jedným z cieľov mojej práce bolo pokúsiť sa odhaliť mechanizmus perzekúcií. Rozhovory boli pre mňa veľmi cenné skôr pre isté pochopenie doby, toho, ako žili, ale aj traumy, ktorú si celý život niesli. Čo ma trochu prekvapilo, že to celé brali akosi pragmaticky – snažili sa prežiť, fungovať najlepšie, ako vedeli. Pre nás sú dnes mnohé veci nepredstaviteľné, napríklad, že by sa niekto tak podrobne vŕtal v našej rodinnej histórii, požadoval rôzne osobné detaily alebo postihoval deti za činy rodičov či starých rodičov. Sme zvyknutí, že máme svoje práva a vieme sa dožadovať ich ochrany. Niekedy mi bolo až nepochopiteľné, že sa postihnutí viac nebránili. Ale uvedomila som si, že sa na to nemôžeme pozerať z podhľadu našej skúsenosti života v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte. Hoci môžeme mať k dnešku výhrady, stále sú niektoré veci absolútne neporovnateľné s neslobodou, ktorá vtedy vládla.
Bol nejaký príbeh, ktorý vám utkvel v pamäti?
Boli viaceré, ale jeden som si zapamätala ako obzvlášť paradoxný. Študent ekonómie Ondrej K. bol v čase „demokratizácie” v r. 1949 komunistom, členom previerkových komisií a sám rozhodoval o vylučovaní zo štúdia. A o rok neskôr, v r. 1950, jeho samého vyhodili jeho vlastní spolustraníci. Zámienkou bolo, že nenastúpil na ponúkané štúdium do Sovietskeho zväzu. Nešiel tam kvôli rodinným pomerom a tiež mal pochybnosti, či by sa neskôr so špecifickým štúdiom uplatnil. O svojich dôvodoch raz cestou v električke porozprával spolužiakovi M., členovi komunistickej strany. M. tieto dôvody o pol roka použil s tým, že Ondrej K. „nemá dôveru v silu ZSSR.“ „Som rád, že som sa súdruhovi M. nezdôveril, že neobľubujem ryžu, pretože by ma mohol obviniť, že som proti Číne...“ uvádzal neskôr Ondrej K. v dokumente, ktorým sa snažil obhájiť.
Pri bádaní ste narazili aj na mená tých, ktorí sedeli v previerkových komisiách. Spomínate ich len okrajovo, hoci v niektorých prípadoch ide o ľudí, ktorí celý svoj neskorší život spojili s komunistickým režimom, ako napríklad Peter Colotka, dlhoročný predseda slovenskej komunistickej vlády, alebo Matej Lúčan, podpredseda federálnej vlády. Nechceli ste viac exponovať tých, ktorí stáli za vyhadzovaním študentov?
Toto nebol priamo cieľ mojej práce. Chcela som zviditeľniť tému a nie niekoho „kádrovať” v opačnom zmysle. Kto chce, vie si na základe faktov, ktoré sú v knihe, urobiť svoj obraz. V jednej kapitole som sa snažila zamyslieť na tým, čo viedlo tých, ktorí v tej dobe rozhodovali o osudoch svojich spolužiakov, k tomu, aby sa takto správali. Prišla som na to, že nie vždy to bolo nejaké „čisté zlo.” Mnohí mali rôzne pragmatické dôvody, alebo rôzne psychologické motivácie – mali za sebou napríklad hrozné skúsenosti ešte z čias druhej svetovej vojny a naozaj uverili komunistickej propagande o budovaní lepšieho sveta. V tomto je história veľmi zaujímavá. Stále je čo odhaľovať, už len v dejinách jednej inštitúcie, akou je napríklad naša univerzita alebo len jedna jej fakulta.
Barbora Tancerová