Zorientujte sa vo faktoch o očkovaní


10. 03. 2021 10.13 hod.
Od: Redakcia NU

Posledné mesiace roku 2020 konečne priniesli svetu, zmietanému pandémiou, vytúženú správu – vedci úspešne otestovali účinnosť viacerých vakcín proti COVID-19. V rukách tak máme vstupenku na návrat k tomu, na čo si po roku už len hmlisto spomíname ako na normálny spôsob života. No na to, aby sme nadobro zastavili šírenie vírusu, však potrebujeme zaočkovať čo najviac ľudí – hovoríme o cca 75 % populácie. Toto číslo sa pritom môže ešte zvýšiť v prípade nižšej účinnosti vakcín, napríklad v dôsledku výraznejšej mutácie vírusu. Podľa Eurobarometra, ktorý meral postoj k vakcíne vo všetkých krajinách EÚ, však Slováci očkovaniu proti COVID-19 ešte v decembri veľmi nedôverovali. Skôr naopak – až tretina opýtaných Slovákov dokonca vyhlásila, že sa proti koronavírusu nechce dať nikdy zaočkovať. Spolu s docentkou Alexandrou Bražinovou, epidemiologičkou z Lekárskej fakulty UK, sme sa preto pozreli na rozšírené nepravdy či ničím nepodložené tvrdenia, ktoré môžu ľudí od očkovania odrádzať.

 

Vakcíny nespôsobujú autizmus ani rakovinu

Asi najznámejším a najškodlivejším mýtom o očkovaní je tvrdenie, že vakcíny spôsobujú autizmus. Nemalú „zásluhu“ na tom má britský gastroenterológ Andrew Wakefield. Ten totiž v prestížnom vedeckom časopise Lancet v roku 1998 publikoval štúdiu, kde na prípadoch ôsmich detí dokazoval vzťah medzi autizmom a vakcínou proti osýpkam, ktorá je súčasťou MMR vakcíny, t. j. trojvakcíny proti osýpkam, mumpsu a ružienke. V štúdii predstavil nasledujúci mechanizmus: vírus osýpok zo živej vakcíny spôsobí zápal čreva, vďaka čomu sa cez poškodenú črevnú stenu dostanú škodlivé bielkoviny do krvi a ňou až do mozgu, kde spôsobujú zmeny vedúce k autizmu. Nečudo, že jeho štúdia vyvolala zdesenie u odbornej i laickej verejnosti a výrazne prispela k masovému nárastu antivakcinačného hnutia. Ako to teda bolo?

„Všetko, čo doktor Wakefield dokazoval vo svojej štúdii, sa ukázalo ako vymyslené – vrátane prezentovaných nálezov u detí. V nasledujúcich rokoch dokonca vysvitlo, že na realizáciu štúdie dostal Wakefield 400 000 britských libier od právnickej firmy, špecializujúcej sa na vymáhanie pohľadávok pre rodiny detí so zdravotným postihnutím, o ktorom boli rodičia presvedčení, že ho spôsobilo očkovanie. Po zverejnení tohto zásadného konfliktu záujmov 10 z 13 Wakefieldových spoluautorov stiahlo svoje spoluautorstvo z článku. Štúdiu stiahol aj časopis Lancet. Stále sa dá nájsť online, ale má cez text veľké písmená RETRACTED (stiahnutá),“ objasnila docentka Alexandra Bražinová. Ako dodala, Wakefieldovi britská lekárska komora následne odobrala aj lekársku licenciu.

Hoci sa podvod podarilo odhaliť, škoda už bola napáchaná. „Napriek tomu, že Wakefieldove ,zistenia‘ boli odvtedy vyvrátené mnohými štúdiami na miliónoch detí (sic!), ktoré žiadnu súvislosť medzi očkovaním a autizmom nepotvrdili, tento mýtus stále nachádza svojich priaznivcov, a to tak medzi jednotlivcami, ako i celými komunitami. Mnohí z nich práve preň deti neočkujú a vystavujú ich tak ochoreniam, ktoré sa tu už vôbec nemuseli vyskytovať. Stále sa preto z času na čas objavia lokálne epidémie a mnoho detí zbytočne trpí, zostáva so zdravotným postihnutím či dokonca zomiera,“ dodáva epidemiologička. Ak ste dodnes márne hľadali príklad, ktorý by vyvracal známe „aj zlá reklama je reklama“, rado sa stalo.

Niektorí zvyknú očkovaniu dávať za vinu globálny nárast onkologických ochorení. „Žiadna štúdia však doposiaľ nepreukázala, že očkovanie zvyšuje výskyt rakoviny,“ ubezpečuje docentka Bražinová. „Naopak, niektoré konkrétne očkovacie látky účinkujú ako prevencia voči ochoreniam, ktoré vedú k vzniku rakoviny. Napríklad očkovanie proti vírusu HPV je prevenciou rakoviny krčka maternice a očkovanie proti hepatitíde B zas prevenciou rakoviny pečene,“ kontruje.

Mýtus o nebezpečných prídavných látkach

Niektorých od očkovania odrádza už letmý pohľad na zloženie vakcín. Tie totiž okrem antigénu, teda účinnej látky, na ktorú telo reaguje vytvorením imunitnej odpovede, obsahujú zo zrejmých príčin aj ďalšie látky. Kým prídavné látky (tzv. adjuvans) slúžia na to, aby bola imunitná odpoveď dostatočne silná, konzervačné látky umožňujú to, aby sa vakcíny dali prevážať a skladovať. I keď vývoj vakcín neustále napreduje, vďaka čomu sa v nich objem prídavných a konzervačných látok za posledné desaťročia výrazne zredukoval, stále obsahujú i látky, pri ktorých oko laika spozornie – napríklad hliník či ortuť. Práve to u mnohých vyvoláva pochybnosti o bezpečnosti vakcín.

Ako nám potvrdila docentka Bražinová, hliník je momentálne súčasťou viacerých vakcín, napríklad vakcíny proti hepatitíde A, B, záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, hemofilovým invazívnym nákazám typu B, ľudskému papilomavírusu (HPV) a pneumokokom. Jeho množstvo vo vakcínach je však neškodné. Ilustruje to na konkrétnych hodnotách: Dieťa v prvých šiestich mesiacoch života dostane do organizmu pri očkovaní menej než 4 mg hliníka. Na porovnanie: za to isté obdobie života prijme 10 mg hliníka z materského mlieka, 40 mg z umelej výživy a 120 mg zo sójových náhrad materského mlieka. Až 99 % prijatého hliníka sa vylúči a menej než 1 % sa vstrebe do krvi. Okrem toho približne polovicu množstva hliníka – či už z vakcíny, alebo zo stravy – telo vylúči do 24 hodín.“

A čo ortuť? „Tu treba upozorniť, že ortuť sa vo vakcínach používa ako konzervačná látka tiomerzal, ktorá sa pri rozpade mení na etylortuť – tá sa rýchlo vylučuje z tela a nie je toxická. Pri obavách zo škodlivosti sa mylne zamieňa za metylortuť, tá sa však vo vakcínach nenachádza,“ vysvetľuje odborníčka, pričom opäť dodá, že príjem ortuti v strave aj u malých detí mnohonásobne prekračuje expozičné dávky z vakcinácie. Vakcíny, ktoré sa u nás v súčasnosti používajú, však tiomerzal neobsahujú vôbec alebo len v stopových množstvách.

Nepodceňujme potenciál detského imunitného systému

Podľa aktuálneho očkovacieho kalendára, schváleného Úradom verejného zdravotníctva SR, sa u nás majú deti do šiesteho roka života povinne očkovať až šesťkrát, pričom prvú vakcínu dostanú už tri mesiace po narodení. Niektorí rodičia sa obávajú, že imunitný systém detského organizmu nedokáže čeliť toľkým vakcínam a už vôbec nie kombinovaným vakcínam, ktorými sa naraz očkuje proti viacerým chorobám. Domnievajú sa, že viacero vakcín môže imunitný systém ich dieťaťa preťažiť a zvýšiť tak riziko vzniku vedľajších účinkov. „Je to zbytočná obava. Imunitný systém dieťaťa je schopný reagovať na extrémne veľký počet antigénov, napokon dieťa je neustále vystavované množstvu mikroorganizmov. Schopnosť imunitnej odpovede je daná množstvom B-lymfocytov v krvi a schopnosťou produkovať protilátky. Pri počte 107 B-lymfocytov v jednom mililitri krvi má dieťa teoretickú kapacitu odpovedať asi na 10 000 vakcín kedykoľvek. Inými slovami: ak by sme použili hoci aj 11 vakcín naraz, využijeme len 0,1 % kapacity jeho imunitného systému,“ objasňuje.

Iní rodičia operujú s tvrdením, že očkované deti majú v porovnaní s neočkovanými deťmi viac alergických, autoimunitných a respiračných ochorení. „Tento mýtus vyvrátili viaceré štúdie publikované v renomovaných medicínskych časopisoch. Jedna z nedávno uverejnených konštatuje, že ,neexistujú dôkazy, že očkovanie zvyšuje riziko alergií ani u vysokorizikových ľudí (s rodinným výskytom alergie)‘,“ ubezpečuje docentka Bražinová. To isté podľa nej platí pre respiračné ochorenia – očkovaním sa ich výskyt dokonca rapídne znižuje. „Taktiež je vedecky potvrdené, že vakcíny nespôsobujú autoimunitné ochorenia. Naopak, naštartovanie autoimunitných procesov, ktoré zapríčiňujú vznik autoimunitných ochorení, môže spôsobiť infekcia, proti ktorej preventívne pôsobia práve vakcíny,“ dodáva.

Niektorí majú výhrady voči konkrétnym vakcínam, napríklad kombinovanej vakcíne proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu (DTP). Pertusická zložka tejto vakcíny (t. j. zložka čierneho kašľa) sa totiž istý čas považovala za príčinu prípadov syndrómu náhleho úmrtia dojčiat (angl. Sudden Infant Death Syndrome – SIDS). Celé sa to začalo televíznym programom v 80. rokoch minulého storočia v USA, ktorý verejne – a, žiaľ, i za súhlasnej účasti viacerých prizvaných odborníkov z medicínskeho prostredia – odprezentoval súvislosť medzi vakcínou proti čiernemu kašľu a vážnymi zdravotnými následkami u detí vrátane úmrtí. „Túto súvislosť následne overovali viaceré veľké štúdie, ktoré porovnávali mieru SIDS u detí nezaočkovaných a zaočkovaných DTP vakcínou. Žiadna súvislosť sa nepreukázala,“ vyvracia ďalší mýtus, „napriek tomu však odborníci vyvinuli neskôr lepšiu vakcínu proti čiernemu kašľu, tzv. acelulárnu, ktorá spôsobuje ešte menej bežných vedľajších účinkov.“

Nákazlivé ochorenia nevyhubíme len zvýšenou hygienou

Niektorí očkovanie vyhodnocujú ako zbytočné riziko, bez ktorého sa dnes predsa zaobídeme. Podľa nich nemá zmysel naďalej očkovať deti proti ochoreniam, ktoré u nás takmer vymizli. Veď predsa stačí, aby sa dbalo na riadnu hygienu a všade fungovala kanalizácia, a nákazlivé ochorenia sa tak nebudú šíriť, nie? Pozor, ide o ďalší blud. „Treba si uvedomiť, že tie ochorenia u nás takmer vymizli práve preto, že systematicky očkujeme. Kým však v predchádzajúcej vete figurujú slová ako ,u nás‘ a ,takmer‘, v očkovaní nemôžeme poľaviť. Pretože hneď ako sa objaví tzv. imunitná diera, čiže skupina nezaočkovaných ľudí, a v nej sa vyskytne prípad daného ochorenia, nákaza sa rýchlo rozšíri aj medzi ostatných nezaočkovaných,“ upozorňuje epidemiologička.

Preto sa u nás napríklad stále očkuje aj proti detskej obrne, i keď jej výskyt na Slovensku neevidujeme už od roku 1960. Ochorenie sa dokonca už nevyskytuje ani v Európe, podobná situácia je aj na oboch amerických kontinentoch. No hoci sa Svetová zdravotnícka organizácia usiluje o celosvetové vykorenenie (eradikáciu) tejto choroby, detská obrna sa stále vyskytuje v Afrike a Ázii, preto je zavlečenie choroby z týchto oblastí k nám stále reálne. Ak by teda väčšinová populácia Slovenska nebola proti detskej obrne zaočkovaná, jediný zavlečený prípad detskej obrny na našom území by mohol mať katastrofické následky.

„Podobným prípadom sú osýpky, ktoré sme ešte donedávna považovali za ochorenie už takmer odstránené z ľudskej populácie. Za posledných desať rokov však práve pre zvýšený výskyt imunitných dier v dôsledku zanedbaného očkovania opätovne vznikajú v mnohých krajinách sveta epidémie osýpok,“ dodá ďalší znepokojivý príklad. Osýpky pritom patria medzi najzávažnejšie vírusové ochorenia detského veku. Ich závažnosť spočíva najmä v častých komplikáciách, ako sú zápaly pľúc, priedušiek, uší a centrálneho nervového systému.

To, že zvýšená hygiena, fungujúca kanalizácia a zvládnutá sanitácia veľmi prispeli k potlačeniu šírenia mnohých ochorení, epidemiologička nepopiera, ale upozorňuje, že len ony samotné nefungujú: „Vidíme to v mnohých vyspelých krajinách – stále platí, že hneď ako sa objavia skupiny nezaočkovaných, objavia sa aj lokálne epidémie.“

Naozaj je lepšie získať imunitu prekonaním ochorenia?

A čo hovorí odborníčka na tvrdenie, že očkovať by sa mali len ľudia z rizikových skupín, pretože u ostatných riziká z očkovania prevažujú benefity, nehovoriac o tom, že lepšiu imunitu získame prekonaním ochorenia než po očkovaní? „Toto tvrdenie je veľmi nebezpečné,“ vystríha. „Všetky ochorenia, proti ktorým máme vakcíny, spôsobujú u mnohých ľudí vážny priebeh či úmrtie. Veď preto boli voči nim vyvinuté očkovacie látky. Spoliehať sa, že práve ja alebo moje dieťa budeme mať pri konkrétnom ochorení ľahký priebeh, je veľmi riskantné.“ Špeciálne v súvislosti s ochorením COVID-19 zdôrazní, že imunitná odpoveď pri prekonaní ochorenia je veľmi individuálna, závisí od mnohých faktorov, napríklad aj od infekčnej dávky, ktorú dostaneme pri infikovaní sa. Hoci odborníci identifikovali rizikové skupiny obyvateľstva, dlhý COVID-19 s ťažkým priebehom postihuje aj zdravých, mladých ľudí či športovcov. „Imunitná odpoveď vyvolaná vakcínou je však spoľahlivá,“ ubezpečuje.

Niektorí sa očkovania štítia, lebo počuli o ľuďoch, ktorí po očkovaní proti chrípke dostali chrípku. Ako to je možné? A ak je to pravda, načo je potom očkovanie dobré? „Žiadna vakcína, tak ako nič na tomto svete, nie je stopercentná. Účinnosť vakcíny proti chrípke je zhruba 70 %. Takže áno, môže sa stať, že napriek očkovaniu proti chrípke môžem na ňu ochorieť. Zväčša však platí, že ak po očkovaní voči určitému ochoreniu naň predsa len ochoriem, mám menej závažný priebeh. Napríklad v prípade ochorenia COVID-19 máme rastúce množstvo dôkazov, že tí, čo po očkovaní prvou dávkou ochoreli, mali len veľmi mierny alebo mierny priebeh,“ uvádza veci na pravú mieru.

Na margo bezpečnosti vakcín proti COVID-19

Vývoj vakcín bežne trvá niekoľko rokov. Ako je možné, že vakcíny proti COVID-19 boli vyvinuté tak rýchlo? „Treba si uvedomiť, že vakcíny proti koronavírusu neboli vyvíjané ,na zelenej lúke‘. Ich vývoj totiž stavia na známych technológiách, ktoré sa v medicíne využívajú už desaťročia. To však nič nemení na veci, že vakcíny, ktoré schválila Európska lieková agentúra a Štátny ústav pre kontrolu liečiv, museli splniť prísne bezpečnostné kritériá. Z procesov sa tak urýchlili len tie, pri ktorých to šlo – to znamená laboratórny výskum a administratíva schvaľovania. Klinické skúšanie na ľuďoch prebehlo a naďalej prebieha tak ako u všetkých predchádzajúcich vakcín, teda vakcíny boli odskúšané na desaťtisícoch ľudí vrátane pacientov s viacerými chronickými ochoreniami, pričom sa účinnosť a bezpečnosť vakcín naďalej sleduje a vyhodnocuje,“ zdôrazní.

A čo prípady ľudí, ktorí krátko po zaočkovaní skolabovali? Nesvedčia o tom, že vakcína – napriek testovaniu – nie je bezpečná? „Vakcína proti ochoreniu COVID-19 môže mať – tak ako všetky ostatné vakcíny – vedľajšie účinky, ako bolesť, začervenanie v mieste vpichu, zvýšenie teploty, bolesť svalov či kĺbov, zimnicu či únavu. Všetky tieto prejavy odznejú väčšinou za pár hodín až niekoľko dní. Prípadný, veľmi zriedkavý kolaps je pri očkovaní spojený skôr so strachom z ihly, dehydratáciou a podobne,“ vysvetľuje.

Je teda očkovanie úplne bez rizika? „Úplne bez rizika nie je ani očkovanie, tak ako väčšina medicínskych postupov. Okrem spomínaných lokálnych alebo celkových reakcií je jeho najzávažnejším vedľajším účinkom alergická reakcia na konkrétnu zložku vakcíny alebo tzv. anafylaktický šok – pri očkovaní na COVID-19 bolo pozorovaných zhruba 10 prípadov na milión zaočkovaných,“ hovorí, upozorňujúc, že aj tieto prejavy sa dajú zvládnuť vhodnou a rýchlo poskytnutou liečbou. Presne preto sa po zaočkovaní ešte ľudia v očkovacom centre istý čas sledujú, aby v prípade náhlej alergickej reakcie mohli lekári zasiahnuť. Okrem toho očkovanie podľa nej nemá podstúpiť ten, kto má akútne prejavy ochorenia – horúčku, kašeľ, bolesti. „Naďalej však platí, že prínos očkovania násobne prevyšuje jeho možné vedľajšie účinky,“ uzatvára docentka Bražinová.

Na záver už len perlička z histórie

Ak by ste stále váhali, či je očkovanie naozaj tou najefektívnejšou intervenciou, ako zabrániť šíreniu infekčných chorôb a v konečnom dôsledku i zamedziť ich návratu, pomôžme si konkrétnym príkladom z histórie.

Určite ste už počuli o pravých kiahňach. Ak nie, tak vedzte, že ak existuje niečo také ako panteón najobávanejších a najsmrteľnejších ochorení, pravé kiahne – nazývané aj variola – v ňom majú viac než len čestné miesto. Toto mimoriadne infekčné ochorenie, ktoré sužovalo ľudstvo celé tisícročia, dokázalo totiž usmrtiť až štvrtinu nakazených. (Mimochodom, práve variola, ktorá sa vinou španielskych conquistadorov v 16. storočí dostala aj do Ameriky, vykynožila – s nemalým prispením európskych dobyvateľov – takmer celú civilizáciu Mayov, Aztékov a Inkov.) Ochorenie sa prejavovalo najprv horúčkou a následne vznikom boľavých a často i mokvajúcich pľuzgierov – najčastejšie na tvári a končatinách, tiež v ústach a hrdle. U tých šťastnejších, ktorí prežili, sa po dvoch týždňoch rast pľuzgierov zastavil a pľuzgiere sa premenili na chrasty. Chrasty však za sebou nezriedka zanechávali doživotné následky v podobe hlbokých jaziev na tvári. Niektorí dokonca v dôsledku prekonania pravých kiahní oslepli.

Hoci majú pravé kiahne podľa odhadov len v 20. storočí na svedomí 300 miliónov obetí, čo je mimochodom niekoľkonásobne väčšie číslo, ako sa zvykne pripisovať obom svetovým vojnám dokopy, dnešní medici toto ochorenie poznajú len z učebníc. V 60. rokoch minulého storočia totiž Svetová zdravotnícka organizácia prijala program celosvetovej eradikácie varioly, založený na očkovaní, a vyzvala všetky členské štáty, aby podľa svojich možností prispeli k uskutočneniu tohto cieľa. Výsledok? V roku 1977 bol v Somálsku zaregistrovaný posledný prirodzený výskyt varioly na svete. Práve systematické očkovanie vo všetkých krajinách sveta prispelo k tomu, že WHO mohla v roku 1980 vyhlásiť pravé kiahne za vyhubené ochorenie. Krátko nato sa tak ustúpilo aj od povinného očkovania proti nim. Tvrdenie, že očkovanie je jedným z najväčších zázrakov medicíny, sa vo svetle týchto informácií už vôbec nezdá prehnaným.

Erika Hubčíková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita