V operačnej sále si s nabiflenou učebnicou anatómie nevystačíte

Mnohí pedagógovia i študenti ho poznajú z akademických obradov prebiehajúcich v univerzitnej aule, kde sprevádza dekana lekárskej fakulty ako pedel nesúci žezlo fakulty, a to počas imatrikulácií, promócií či iných slávnostných aktov. Ak by však Rorschachov test obsahoval namiesto obrázkov mená a jedným z nich by bolo práve Ivan Fuljer, zoznam asociácií by bol naozaj dlhý. Študent 5. ročníka Lekárskej fakulty UK totiž nezaháľa a roky štúdia sa snaží využiť čo najlepšie.


06. 11. 2020 09.42 hod.
Od: Redakcia NU

Risk nie je vždy zisk

Kedysi trávil čas na každodenných volejbalových tréningoch. Vďaka nim si však čoraz viac uvedomoval, že na šport sa viažu aj potenciálne zranenia, ktoré môžu znamenať neistú budúcnosť. To, čo považoval za jedinú vec, ktorú mu nikto nemôže vziať, je vzdelanie. „Už dávno pred začiatkom volejbalovej kariéry, ak to tak môžem nazvať, som sa – aj vďaka svojmu okoliu – zaujímal o to, ako funguje fyziológia môjho tela, snažil som sa zdravo stravovať a venovať sa mu, aby podávalo čo najlepšie výkony. Zároveň som si však uvedomoval prchavosť úspechu a možné nebezpečenstvo zranení, ktoré je v športe neustále prítomné, a tak som sa rozhodol ,poistiť. Tak som sa dostal k štúdiu medicíny, vďaka ktorému sa na fungovanie ľudského tela dokážem teraz pozrieť oveľa komplexnejšie, čo ma veľmi teší. Šport si síce užívam stále, ale dnes ho vnímam a využívam skôr ako jeden z nástrojov psychohygieny,“ vysvetľuje Ivan. Medicína teda preňho nebola niečím, o čom by sníval už od základnej školy ako mnoho jeho súčasných spolužiakov, ktorí odmalička vedeli, čím chcú byť, keď vyrastú. V Ivanovom prípade išlo, podľa jeho vlastných slov, skôr o náhodu. „Človek nikdy nevie, kam ho život privedie a čo sa mu v ňom zmení, ale som veľmi rád, že ten môj sa uberá práve týmto smerom,“ dodáva. Ak by si však mohol vybrať znova a cielene, jeho rozhodnutie by sa nezmenilo. Dôležitým činiteľom jeho opätovného výberu by bol pravdepodobne aj fakt, že počas štúdia nemal žiadne negatívne skúsenosti, no má aj mnoho iných dôvodov. „Tá profesionalita v medicíne, jej náročnosť a dôležitosť nepomýliť sa ma veľmi láka. Okrem toho mám rád, keď veci majú správnu dynamiku. A aj v tomto je medicína výnimočná a krásna,“ rozplýva sa.

Škola je najlepší čas na získavanie zručností

Ivanovu záľubu v dynamickosti a medicíne odzrkadľuje aj jeho denný program. V snahe porozumieť čo najdetailnejšie svojej budúcej profesii sa snaží hľadať cestičky, ako s ňou čo najviac prichádzať do kontaktu aj mimo predpísaných hodín na univerzite. Keďže budúci lekári musia v rámci štúdia absolvovať niekoľko týždňov odbornej praxe, a to na viacerých typoch kliník, väčšiu časť z nej medici vykonávajú počas letných mesiacov. Ivan mal v lete za sebou už prax na dvoch oddeleniach, no aj tak si pobyt v nemocnici dobrovoľne predĺžil až do septembra. Kliniku naďalej navštevoval dvakrát do týždňa, aby sa zdokonalil v odbore. „Teoretický základ, ktorý škola poskytuje, je určite dôležitý, bez toho sa medicína robiť nedá. Veľa ľudí však očakáva, že prídu na lekársku fakultu a tam z nich proste urobia lekárov. Ale lekár sa rodí praxou. Preto sa snažím tráviť veľa času v nemocnici, aby som to, čo sa učím, videl v reálnych podmienkach. Pri listovaní učebnice anatómie totiž ľahko prepadneš pocitu, že svaly či šľachy, ktoré sú na obrázku pekne farebne rozlíšené, predsa ľahko rozpoznáš aj v skutočnosti. Potom sa zrazu dostaneš na operačnú sálu, kde pred tebou otvoria pacienta, a zistíš, že v tej ,záplave krvi sa ti zdá všetko rovnaké a nevieš určiť, čo je čo, hoci na obrázkoch to identifikuješ bez problémov. Vďaka podobným ,šokom, ktorým na praxi čelíme, si postupne usúvzťažňujeme naučenú teóriu s realitou, nehovoriac o tom, že sa zároveň učíme zachovať si chladnú hlavu a konať aj v neľahkých situáciách rozvážne,“ osvetľuje dôležitosť praktickej výučby Ivan, vyznávajúci teóriu, že čas počas výšky treba využiť naplno. „Pretože už asi nikdy nebudeme mať toľko voľného času na to, aby sme sa niečo naučili,“ dodáva, hoci mne voľný čas medika naďalej vyznieva ako oxymoron. Hovorí, že keby veľmi chcel, určite by na svojom večne zaneprázdnenom životnom štýle študenta medicíny našiel aj záporné stránky, no keďže sa snaží zachovať si pozitívny pohľad na svet a „robiť najlepšie, ako vie, a to, čo v danom momente treba“, jeho hodnoty sú postavené inak, takže hľadať negatíva je preňho len strata drahocenného času a psychickej pohody.

Medik alebo Batman?

Po tomto odhodlaní nie div, že práve Ivan patril k študentom lekárskych fakúlt, ktorí sa ochotne rozhodli pomáhať zdravotníkom v prvej línii už počas prvej vlny pandémie nového koronavírusu. Odvtedy si ako dobrovoľník vyskúšal hneď niekoľko pozícií – od koordinácie pomoci medikov v call centre Národného centra zdravotníckych informácií cez odbery vzoriek v tzv. filtroch až po funkciu kontaktnej osoby pre ministerstvo zdravotníctva v rámci fakulty, ku ktorej sa dopracoval počas druhej vlny. Jeho úlohou je tak teraz sprostredkovávať pomoc medikov do ohnísk nákazy v rámci tzv. intervenčných tímov. Čo to znamená? „Z ministerstva či regionálneho úradu verejného zdravotníctva mi zavolajú, kde (napríklad v ktorom domove sociálnych služieb) evidujú nakazených alebo klientov s podozrením na ochorenie COVID-19, a ja s tímom ľudí dáme dokopy medikov, ktorí spolu s kvalifikovaným zdravotníckym personálom (lekármi, sestrami, záchranármi a podobne) testujú či klinicky skríningujú klientov a vykonávajú zdravotnícku triáž, teda triedenie pacientov, príp. poskytujú odborné konzultácie,“ približuje náplň práce intervenčného tímu. Hoci dnes už má vo vreckách viac skúseností, spomína si, že začiatky v call centre či pri odberoch neboli vôbec ľahké – nielen pre samotnú povahu práce, ale aj pre vývoj epidemickej situácie. Jedným dychom však dodáva, že ho to obohatilo, a to najmä po psychickej stránke – vďaka zvládnutým výzvam sa dnes cíti odolnejší. Naučil sa tiež lepšie komunikovať s pacientmi. Nezabudne však pripomenúť, že za zvládnutie situácie počas prvej vlny vďačí predovšetkým kolegom, s ktorými sa mu skvelo spolupracovalo. Apeluje na ľudskosť (pretože niet nad slová „ďakujem“ a „prosím“) a tímovosť v týchto časoch. „Nie všetky rozhodnutia a postupy sa nám musia zdať ideálne. Presadzujem však konštruktívnu kritiku, ktorou sa snažíme aj spoločne nájsť riešenie.“

To však stále nie je všetko. Okrem toho sa Ivan dobrovoľne mení na „netopiera“ (slangový výraz pre medikov pracujúcich v nemocnici v nočných službách) a príležitostne vypomáha aj ako pomocný sanitár. Keď sa ho opýtate, prečo to všetko robí, jeho odpoveď je jasná. „Myslím si, že každý budúci lekár by si mal vyskúšať prácu aj ostatného zdravotníckeho personálu, pretože sa na tom vie jednak veľa naučiť, jednak tak získa prehľad o náplni ich práce, ako i s tým súvisiaci rešpekt voči ich robote. Keď sa ako ,netopier nedostanem k operácii, pomáham totiž zdravotným sestrám – odoberáme krv, meriame teplotu či tlak, zapisujeme namerané hodnoty do pacientskych dekurzov, zavádzame infúzie, cievkujeme, polohujeme imobilných pacientov a podobne. Vďaka tomu pričuchnem k práci, ktorú síce má na starosti zdravotná sestra, ale bez ktorej sa ja ako lekár nepohnem, takže ak bude treba a sestra nebude práve nablízku, poradím si,“ vysvetľuje Ivan.

Ivan nepracuje však len na sebe, ale pomáha rozvíjať sa aj ostatným študentom lekárstva. Pôsobí v Bratislavskom spolku medikov, a to ako predseda Klubu vzdelávania medikov. „Ako starší a skúsenejší študenti tam ponúkame mladším kolegom rôzne kurzy, ktoré približujú praktickú stránku našej budúcej profesie z rôznych aspektov. Máme napríklad kurz chirurgického šitia, kurz odberov krvi alebo kurz laparoskopie, určený hlavne pre tých, ktorých zaujíma chirurgia a chcú sa jej počas štúdia na fakulte čo najviac priblížiť,“ hovorí.

Svoj čas mladším kolegom venuje aj ako vedecká pomocná sila na anatomickom ústave lekárskej fakulty. Práve počas prvej vlny pandémie sa spolu s kolegami snažili čo najviac eliminovať kvalitatívne rozdiely medzi prezenčnou a dištančnou výučbou. „Usilovali sme sa točiť náučné videá pre študentov, aby ich dištančná výučba bola o niečo kvalitnejšia. Spracovali sme tak napríklad močovú či reprodukčnú sústavu do prehľadnej prezentácie a pripravili si k tomu hodinový výklad,“ dopĺňa zoznam svojich aktivít.

Ivan zároveň od začiatku svojho vysokoškolského štúdia na LF UK pôsobí v študentskej časti akademického senátu fakulty, pričom v 4. ročníku bol zvolený za podpredsedu a dnes je dokonca už jej predsedom.

Ak by sa vám to stále zdalo málo, skúsenosti, ktoré nazbieral počas rokov profesionálneho športovania, dodnes využíva ako kapitán volejbalového družstva LF UK. V roku 2018 dosiahlo mužstvo pod jeho vedením 2. miesto v bratislavskej vysokoškolskej lige a minulý rok sa spolu s výkonmi ďalších študentov z UK podieľalo na celkom víťazstve nášho univerzitného tímu na V. medziuniverzitných majstrovstvách sveta v chorvátskom meste Pula.

Všade dobre, v Bratislave najlepšie

Slovensko, ale aj blízke zahraničie ponúka stredoškolákom, ktorí zvažujú štúdium medicíny, na výber viacero lekárskych fakúlt. Keď stál pred týmto rozhodnutím Ivan, okrem hlavného mesta si dal prihlášku aj do Martina. Nakoniec však zvíťazila Bratislava, ktorú by si vybral aj dnes. „Samozrejme, že by som rád videl, ako sa na povolanie lekára pripravujú medici aj v iných štátoch, obzvlášť mimoeurópskych, ale keďže sa od začiatku snažím v niečom angažovať a v Bratislave som bol vždy aktívny, asi by som odchodom do zahraničia viac stratil, než získal,“ uvažuje a zároveň dodáva, že aj tak je hlavné odhodlanie, ktoré keď sa stretne s pochopením a podporou kvalitných vyučujúcich, ktorých máme aj na Slovensku, nič nebude brániť tomu, aby sa človek stal dobrým lekárom. A či by štúdium na našej bratislavskej lekárskej fakulte odporučil aj ostatným? „Ja osobne nemôžem byť spokojnejší. Na Lekárskej fakulte UK pôsobia rešpektovaní odborníci, čo bolo jedno z najdôležitejších kritérií, ktoré pri mojom výbere vysokej školy zavážilo. Okrem toho Bratislavu naozaj milujem. Keď si človek nájde čas, vie si tu nájsť brigádu a venovať sa mnohým aktivitám,“ znie odpoveď.

A kam po škole?

Ivan razí teóriu, že človek by si mal okrem hlavného cieľa vytýčiť aj viacero čiastkových cieľov, ktorých plnenie mu to hlavné predsavzatie pomôže dosiahnuť. Asi práve táto filozofia Ivanovi pomáha utriediť si enormné množstvo aktivít a dosahovať v nich výborné výsledky. „Čiastkovými cieľmi sú pre mňa napríklad skúšky. Vďaka príprave, ktorá im predchádza, mám možnosť nazrieť do každého predmetu a zistiť, v čom je krásny. Už teraz však viem, že ma láka skôr ,invazívnejšia medicína, a to najmä premostenie medzi chirurgickými špecializáciami – možno plastická chirurgia, možno neurochirurgia, možno kardiochirurgia. Mám nejaké preferencie, za ktorými sa snažím ísť, ale kým tam ešte nie som, nechcem predbiehať. V mnohom to totiž závisí od toho, kam ma po škole príjmu,“ uzatvára Ivan svoje plány do budúcna.

Nikoleta Janková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita