Už teraz viem, čo budem robiť, keď vyhorím

Práva a povinnosti študenta, obzvlášť toho vysokoškolského, sú oveľa pestrejšie, než si viacerí z nás dokážu predstaviť. O tom, ako sa dá meniť systém počas voľných okien medzi hodinami, ale aj ako zlepšovať podmienky na prežitie kvalitného študentského života, vie svoje aj Filip Šuran – študent druhého ročníka magisterského stupňa štúdia na Právnickej fakulte UK a predseda Študentskej rady vysokých škôl v jednom.


05. 08. 2020 10.34 hod.
Od: Redakcia NU

Rozhodla náhoda

Je isté, že v hlave stredoškoláka sa toho deje mnoho. Výnimkou nebol ani Filip, ktorý si počas strednej predstavoval sám seba vo viacerých profesiách. „Chcel som ísť študovať matematiku alebo históriu. V susednom Česku ma tiež zaujal program matematické metódy informačnej bezpečnosti. O práve som začal rozprávať asi týždeň pred termínom na odoslanie prihlášky,“ hovorí o rozhodujúcom momente svojho života. Hoci ho na strednej bavila náuka o spoločnosti, oveľa viac a prirodzenejšie inklinoval k matematike, ktorá je podľa neho exaktná a všetko v nej sa dá krásne dokázať. „Právo je úplný opak. Od jedného slova často závisí celý prípad,“ vysvetľuje. Pri premýšľaní o tom, kedy v jeho podvedomí nastal úplný obrat v rozhodnutí o budúcej profesii, dospeje k zisteniu, že zárodok tejto myšlienky vznikol už v treťom ročníku na strednej, keď sa neplánovane zúčastnil olympiády ľudských práv, kam ho zavolala jeho učiteľka dejepisu. „V tom čase náhle vypadla moja spolužiačka, ktorá tam našu školu mala reprezentovať. Učiteľke napadlo, že by som ju mohol nahradiť ja. Tak som to skúsil a postúpil som do celoslovenského finále, kde som sa aj celkom pekne umiestnil. O rok neskôr som to skúsil tiež, tentokrát dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy, ale na celoslovenskom kole som dostal dosť ťažký prípad zameraný na ústavnoprávne aspekty prípadu pezinskej skládky, takže prvotný úspech sa mi už nepodarilo zopakovať,“ spomína Filip na časy, ktoré ho ovplyvnili na ceste za štúdiom práva.

Najlepšie rozhodnutie

Hoci, ako sám tvrdí, aj jeho občas – ako asi každého študenta – počas semestra prepadnú ťažšie chvíle či krátkodobé „depky“, podať si prihlášku práve na právo bolo podľa neho tým najlepším rozhodnutím, ktoré mohol urobiť. „Z času na čas však rozmýšľam nad tým, že som sa mohol radšej dať na exaktnú vedu. Hlavne keď vidím niektoré projekty úspešných vedcov. Aj si vravím, že by som v tom asi mohol byť dobrý, ale na druhej strane viem, že by ma to z dlhodobého hľadiska nebavilo. Predstavujem si to tak, že človek je celý deň zatvorený v kancelárii alebo v laboratóriu a snaží sa dokázať či vyvrátiť výskumné hypotézy. Mňa však baví kontakt s ľuďmi,“ vysvetľuje Filip.

Záujem o veci verejné

Akýmsi pomyselným pilierom, na ktorom právo stojí, je záujem o veci verejné, ktorý je silnou súčasťou aj Filipovej osobnosti. Od začiatku štúdia sa aktívne angažoval vo viacerých študentských organizáciách, ktoré sa podieľajú na zlepšení života študentov, či už ide o štúdium, alebo sociálne podmienky. „Na fakulte som bol tri roky v akademickom senáte, tri roky v disciplinárnej komisii pre študentov a od roku 2016 k tomu pribudla aj Študentská rada vysokých škôl. Po polroku som sa dostal do jej predsedníctva a od decembra 2019 som jej predsedom,“ menuje ich chronologicky kvôli lepšej orientácii.

Študentská rada vysokých škôl (ŠRVŠ) predstavuje najvyšší zastupiteľský orgán študentov všetkých vysokých škôl na Slovensku. Je ustanovená zákonom o vysokých školách a zaoberá sa napríklad pripomienkovaním rôznych dokumentov z ministerstva školstva. Medzi inými ide aj o metodiku rozdelenia štátnej dotácie verejným vysokým školám, rozhodnutie ministerstva školstva o zrušení vysokej školy či menovanie dvoch členov Výkonnej rady Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo. „Z pozície ŠRVŠ sme riešili napríklad aj dofinancovanie rekonštrukcie internátov päťdesiatimi miliónmi eur a podporu bývania študentov, problémy s cestovaním a čerpaním zliav v období medzi dvoma stupňami štúdia, zľavy pre doktorandov, otázky spojené so sociálnymi štipendiami a podobne,“ vysvetľuje Filip. Práve pôsobenie na týchto pozíciách mu umožňuje spoznávať študentov z rôznych prostredí, ich potreby, ako aj fungovanie školského systému, čo vie zužitkovať pri snahách veci zlepšiť. Nehovoriac o hromadení skúseností, ktoré v právnickej praxi určite využije.

Nič nie je dokonalé

Skúseného diplomata v sebe nezaprie ani pri otázke týkajúcej sa zhodnotenia výučby na fakulte. Na úvod zdôrazní, že aj po piatich rokoch štúdia, keď ostrieľaného študenta už zväčša opustia ideály, u neho stále prevláda pozitívny pohľad. Pozitívne hodnotí aj to, že sa na fakulte snažia štúdium inovovať a čo najskôr nasmerovať k „praktickému“ právu. Zatiaľ čo Filip a jeho rovesníci sa s „neteoretickým“ právom stretli v rámci štúdia až po roku a pol, rozvrh novoprijatých študentov je už tri roky postavený tak, aby privoňali k tzv. pozitívno-právnym predmetom, ako je trestné či občianske právo, už na začiatku, vďaka čomu sa na magisterskom stupni štúdia budú môcť viac venovať praktickým aspektom prípravy na svoje budúce povolanie. „Bakalári to preto síce budú mať trošku zhustené, no na druhej strane sa za tri roky zoznámia so základmi celého práva. My sme sa za ten čas venovali najmä tomu, ako to bolo za Svätopluka, aké boli zásady v rímskom práve a na čom stavia teória demokracie. Tú pozitívno-právnu časť sme preto dobiehali na magisterskom stupni štúdia, kým oni tak majú možnosť už po bakalárovi zapájať sa do tzv. právnych kliník alebo pomáhať v neziskových organizáciách a podobne,“ osvetľuje Filip. Efektívnejší bakalársky program má pomôcť aj záujemcom, ktorí chcú pracovať vo verejnej správe, a poskytnúť im kvalitný právny základ.

Mnohé pozitívne zmeny sa však dotkli aj Filipa a jeho spolužiakov. „Dlho to fungovalo tak, že sme sa museli predpisy učiť naspamäť. Postupne sa však prešlo na prácu s nekomentovanými právnymi predpismi, čo v praxi znamená, že na skúšku alebo na štátnice si donesiem zákon, ktorý chcem. To, že viete odrapotať zákon, z vás totiž právnika nerobí. Prečítať zákon predsa dokáže každý. Dôležité je, aby som dokázal zákon správne interpretovať a aplikovať na konkrétny prípad,“ vysvetľuje problematiku Filip. Hoci je tento spôsob uznávaný na advokátskych skúškach, počas univerzitného štúdia to ešte nie je bežnou praxou na každom predmete, ale každý krok vpred sa podľa neho ráta.

Od roku 2016, teda dva roky po Filipovom nástupe do školy, sa zmenil aj spôsob prijímania nových študentov. Prijatý je každý, kto si podá prihlášku. A hoci to v niektorých vyvoláva pochyby o kvalite štúdia, lebo škola, ktorá „prijme každého“, predsa nemôže byť kvalitná, Filip si myslí opak. „Na veľtrhoch vzdelávania Gaudeamus nám veľa študentov hovorí, že nechce ísť k nám, lebo prijmeme každého, kto si podá prihlášku. Ja im hovorím, že ide o pridanú hodnotu fakulty. Dá im šancu, ktorú študent ďalej buď využije a chopí sa jej, alebo to vzdá. Pri výbere strednej školy sú totiž mladí ľudia väčšinou determinovaní tým, čo im vyberú rodičia. Myslia si, že by z ich syna bol dobrý automechanik, tak ho prihlásia. On však potom nemá šancu pripraviť sa na prijímačky na právo, aj keď by ho to možno bavilo,“ vysvetľuje svoj pohľad na problematiku. „Je to síce môj osobný pohľad, ale myslím si, že vedomosti, ktoré človek nadobudne tu, sú predsa dôležitejšie než tie, s ktorými sem prichádza. A na základe toho treba hodnotiť kvalitu školy,“ uzatvára túto tému Filip.

Predseda rady fondu

Ak by sa niekomu zdalo, že má toho Filip stále málo, nedávno ho tiež zvolili za predsedu rady Fondu na podporu vzdelávania. Je to neštátny účelový fond poskytujúci študentom pôžičku, ktorú následne splácajú až po ukončení štúdia s takmer nulovým úrokom. „Do tejto rady menuje dvoch členov ŠRVŠ a troch ministerstvo. Keďže v ŠRVŠ nebol veľký záujem, tak som kandidoval ja a na prvom zasadnutí ma členovia zvolili za predsedu rady fondu,“ dodáva skromne. Cieľom poskytovania zvýhodnených pôžičiek je podpora dostupnosti kvalitného vzdelávania čo najväčšiemu počtu študentov a tiež získanie, udržanie a motivácia kvalitných pedagogických zamestnancov na zotrvanie v školstve. „Veľký problém, ktorý sa snažíme momentálne vyriešiť, je pôžička bez ručenia. Keď je študent zo sociálne slabších pomerov, nemá mu jednoducho kto podpísať ručenie. Novým problémom sú aj študenti, ktorí by inak nemali nárok na pôžičku, no zrazu ju potrebujú, pretože ich rodičia prišli pod vplyvom pandémie o celý príjem alebo jeho časť a nemajú z čoho existovať. Do konca mojej funkcie mi zostáva ešte rok, dovtedy by som tiež rád rozbehol naše PR, pretože ak tam vonku je nejaký maturant, ktorý rieši, či si môže dovoliť ísť na výšku, my mu potrebujeme ukázať, že mu vieme pomôcť,“ osvetľuje momentálne problémy, na ktorých spolu s kolegami z fondu pracuje.

Plán má len jeden

Väčšina vecí vo Filipovom živote sa evidentne deje náhodou, čo sa však nevylučuje s jeho pripravenosťou a snahou robiť všetko čo najlepšie a zaujímať sa. „Už na strednej som bol veľmi energický žiak, ktorý sedel vždy v prvej lavici. Miloval som veci vedieť, ak teda nešlo o chémiu a nemčinu,“ spomína. Možno aj táto jeho osobnostná črta stála a stojí za jeho rôznorodými predstavami o profesionálnej i životnej ceste. Napriek tomu, že sa nachádza na rázcestí a mal by sa rozhodnúť, kam bude smerovať jeho ďalší krok po úspešných štátniciach, presnú odpoveď stále nepozná. „Keď sa pozriem do minulosti a prejdem si, čím všetkým som chcel byť – od učiteľa cez policajta až po matematika, aby som nakoniec skončil na práve, dochádza mi, že nemá zmysel niečo v mojom živote plánovať na dlhšie než dva roky dopredu. Aj na výšku som prišiel s tým, že ma bude baviť trestné právo. Predstavoval som si, ako budem chodiť do súdnej siene, a už v prvom ročníku som zistil, že to vôbec nie je to, čo by som chcel robiť. Závidím ľuďom, ktorí hneď vedia, čo chcú. Majú asi oveľa pokojnejší život,“ smeje sa. I keď stále nevie odpovedať, či jeho kroky povedú na doktorandské štúdium alebo do sveta advokácie, na jednu otázku vie odpovedať s absolútnou istotou – čo bude robiť, keď toho na neho bude priveľa a nebudú mu stačiť na zrelaxovanie len knižky Johna Grishama či Laurencea Reesa.

„Parafrázujúc klasika z fachu: ľudia vyhorievajú, preto som už reálne premýšľal, čo budem robiť, keď sa mi to stane tiež. Keď ma psychicky i fyzicky skolí právo, nechám všetko tak, odídem z fakulty alebo z advokátskej kancelárie a pôjdem robiť na rok sprievodcu do vlaku a budem najviac šťastný. Proste človek ide, cvaká lístky, vypravuje vlak, veď to je úplne skvelé! Tým jediným som si istý,“ uzatvára Filip s úsmevom svoje plány do budúcnosti.

Nikoleta Janková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita