Teológia musí pristupovať k vieroučnej tradícii kriticky

Mysleli ste si, že teológia, ktorá celé stáročia venuje pozornosť rovnakému korpusu textov, už pri ich interpretácii predsa nemôže prísť s prevratným zistením, nanajvýš tak s presnejšou formuláciou v preklade biblických statí? Tak sa podržte, zavítali sme na pracovisko, kde sa v súlade so smerovaním medzinárodného výskumu v tejto oblasti neboja spochybniť veci, ktoré výrazne menia pohľad na doterajšiu vierouku cirkvi. Na Katedre Novej zmluvy Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK nás privítal profesor František Ábel.


21. 12. 2020 10.43 hod.
Od: Redakcia NU

Fotiť pracovisko spoločenských vied je vždy trochu výzva. Chýbajú mikroskopy či neznáme stroje, ktorých sofistikovaná konštrukcia by vzbudila rešpekt u laika, pracovňu zaberajú akurát stohy kníh rôznych hrúbok a väzieb. To je ten najviditeľnejší hlavný pracovný nástroj bádateľa humanitného smeru. Našťastie, fakulta disponuje veľmi fotogenickou kaplnkou. Hoci by ste na jej dverách márne hľadali pribité tézy (i keď by to v rámci tematickej dekorácie určite mali aspoň zvážiť, pousmejem sa v duchu), jej interiéru dominuje oltárny stôl a obraz insitného maliara, ktorý nám na fotenie poslúži ako farebne zaujímavá kulisa.

Tam od profesora Ábela zároveň vyzvedám podrobnosti o jeho osobnom príbehu, ktorý je nanajvýš inšpiratívny. Hoci pochádza z katolíckej rodiny, nebol v detstve vychovávaný ako praktizujúci katolík, skôr bol vedený k sekulárnym hodnotám, k láske k filozofii a ku globálnemu pohľadu na život vo svete. Aj s prispením svojej manželky sa však postupne dostal k evanjelickej tradícii. A keďže ho k tomu lákali aj starobylé jazyky, rozhodol sa podať si prihlášku na štúdium evanjelickej teológie. Na tom by nič nebolo, keby sa evanjelická teológia dala študovať externe a keby v tom čase nemal už 32 rokov, založenú rodinu a dve deti, dokonca rozbehnutú kariéru (bol vedúcim správy Átriových domkov v Mlynskej doline). Hoci zladiť denné štúdium s ostatnými povinnosťami bolo podľa jeho vlastných slov veľmi náročné, malo to aj svoje výhody. K štúdiu ho jednak viedla hlboká osobná motivácia, jednak mal ako starší študent na veci iný, vyzretejší pohľad. To si všimli aj jeho vyučujúci, od ktorých neskôr dostal ponuku pokračovať v doktorandskom štúdiu. A už to išlo. V roku 2013 prišla docentúra, o päť rokov nato profesúra. „A napokon som sa stal aj vedúcim katedry,“ uzatvára.

Na kňazskú službu len úprimná zbožnosť nestačí

To už máme za sebou fotenie v kaplnke a vraciame sa do pracovne ku knihám. Keď sme už načali tému náročného štúdia, zvrtnem rozhovor na výučbu. Aké predmety katedra Novej zmluvy pokrýva? „V obsahu ponúkaných predmetov sa zameriavame na hĺbkové štúdium primárnych teologických disciplín, ktoré súvisia s Novou zmluvou. Vyučujeme napríklad úvod do štúdia Biblie, dejiny novozmluvnej doby, exegézu, teológiu, etiku Novej zmluvy, ako i dva predmety v anglickom jazyku zamerané na zvesť apoštola Pavla,“ približuje profesor Ábel. Na to, že katedrový tím v súčasnosti tvorí okrem nášho hostiteľa už iba profesor Imrich Peres a doktorandka Michaela Prihracki, je toho viac než dosť. Nehovoriac o tom, že ide o veľmi dôležité predmety, a to nielen preto, lebo ich potrebujú absolvovať študenti všetkých študijných programov na fakulte. V protestantskej tradícii je totiž vzťah k biblickým spisom, teda k autorite Biblie, založený na vieroučnom princípe sola scriptura, podľa ktorého je Písmo sväté jediným zdrojom autority kresťanskej viery a spôsobu života.

Na to je nevyhnutné, aby študenti vedeli odborne pracovať s pôvodným biblickým textom, t. j. v jazyku, v ktorom vznikol – v prípade Novej zmluvy ide o tzv. koinē gréčtinu. „Štúdium u nás na fakulte je výnimočné v tom, že študentov vedieme k zvládnutiu gréčtiny už od prvého ročníka. V zahraničí sa gréčtina vyučuje takto intenzívne zväčša až neskôr, v rámci pokračujúceho štúdia,“ objasňuje. Samozrejme, nestačí len vedieť text preložiť. „Potrebné je predovšetkým porozumieť jeho pôvodnému, autorom zamýšľanému významu v istej konkrétnej, špecifickej situácii, a tým sa vyhnúť anachronistickým, prípadne v inom zmysle mylným záverom,“ upozorňuje, pričom dodá, že až po dôkladnej historicko-kritickej analýze a interpretácii sa môžu so študentmi zamýšľať nad tým, ako sa dá daná stať relevantne aplikovať pre súčasnosť, či už v cirkevno-zborovej praxi, alebo v celospoločenskom kontexte.

Niekoľkokrát mi tiež zdôrazní, že na zvládnutie štúdia teológie a prípravy do kňazskej služby len úprimná zbožnosť či túžba stať sa farárom/farárkou nestačí. Úlohou každej teologickej fakulty je klásť dôraz na rozvíjanie kritického myslenia, a to ideálne vo forme celoživotného vzdelávania. „Pretože len vzdelaný človek je skutočne pokorný,“ približuje svoju celoživotnú filozofiu. „Uvedomuje si totiž, že napriek mnohým získaným poznatkom je násobne viac tých, ktoré nepozná. Práve táto pokora ho vedie k tomu, aby svoje vzdelanie neustále rozširoval a zaujímal sa o iné disciplíny. A o tom to je. Pretože teológia v 21. storočí sa nevyhnutne musí ďalej rozvíjať interdisciplinárne, teda v spojení s ďalšími vedeckými disciplínami – históriou, antropológiou, sociológiou, psychológiou a mnohými ďalšími, pričom do úvahy musí brať aj poznatky vied exaktných.“ To je podľa neho niečo, čo potrebuje vo výskume zohľadniť nielen biblista, ale čo priamo v praxi využije farár či farárka, ktorí môžu ľuďom v ťažkých situáciách pomôcť práve tým, že si ich vypočujú a začnú s nimi otvorene hovoriť o živote v širších súvislostiach. „To je neuveriteľne dôležité. A k tomu všetkému sa snažíme viesť aj našich študentov,“ dodáva profesor Ábel, ktorý je zároveň i kazateľom evanjelickej cirkvi v cirkevnom zbore Bratislava-Staré Mesto.

Výskum v kontexte dobového judaizmu

„A čo výskum?“ odškrtávam si ďalšiu otázku zo zoznamu. „Primárne sa venujeme výskumu intertestamentárneho židovstva a neskorého helenizmu, teda judaizmu obdobia druhého chrámu, vrátane výskumu Ježišovho života, pričom ja osobne sa zameriavam najmä na výskum života a zvesti apoštola národov Pavla v jej historickom, teda židovskom kontexte,“ spustí, až ho musím zastaviť. Čo presne si mám predstaviť pod obdobím druhého chrámu? V dejinách judaizmu sa tým označuje helenisticko-rímske obdobie od obsadenia Palestíny Alexandrom Veľkým v roku 332 pred n. l. až do prvého židovského povstania, ktoré Rimania definitívne potlačili jednak dobytím Jeruzalema v roku 70 n. l., pričom zničili i tzv. druhý chrám, jednak eliminovaním posledných zvyškov odporu v roku 73 n. l.,“ odpovie mi trpezlivo.

To, že sa na katedre Novej zmluvy venujú práve tomuto obdobiu, ktoré si laicky nazvem dejinami prvotného kresťanstva, až tak neprekvapí. Prečo sa však protestantskí teológovia tak intenzívne zaoberajú skúmaním vtedajšieho judaizmu? Napriek tomu, že túto otázku kladiem s malou dušičkou, zisťujem, že nie je úplne od veci. „Aktuálne poznatky z oblasti biblickej teológie totiž jednoznačne preukazujú, že hnutie nasledovníkov Ježiša Krista v 1. storočí bolo a ostalo súčasťou vnútrožidovskej diskusie. Prvotná cirkev teda nebola samostatným, novým náboženským hnutím, ale stále pevnou súčasťou judaizmu, a tak sa na ňu aj nazeralo, či už zo strany ostatných židovských náboženských frakcií, ale predovšetkým zo strany nežidovského obyvateľstva. Takto široko koncipovaný židovský fenomén bol pevnou súčasťou kultúrno-spoločenskej dynamiky grécko-rímskeho sveta 1. storočia,“ vysvetlí mi.

Ideálnym príkladom je podľa neho samotný Pavol. Hoci ako „apoštol pohanov“ svojou činnosťou zásadným spôsobom prispel k vytvoreniu kresťanskej cirkvi, v skutočnosti to vôbec nebolo jeho zámerom. „Hoci sme my kresťania z neho urobili svätého Pavla, konvertitu, Pavol bol Žid – Židom sa narodil a zostal ním až do smrti. Sám o sebe tvrdil, že pokiaľ ide o jeho vzťah k zákonu (Tóre), bol farizej,“ objasňuje. Áno, Pavlove vyjadrenia boli na svoju dobu novátorské, ale treba si uvedomiť, že judaizmus sa vždy a zvlášť v tých časoch vyznačoval širokou rozmanitosťou židovského spôsobu života, tradícií a názorov.“

„Ak teda Pavla v kontexte teologického výskumu nazývam kresťanom, dopúšťam sa anachronizmu,“ vystríha. Pojem christianoi, ktorý používa Lukáš v Skutkoch apoštolov, v tom čase totiž ešte neoznačoval príslušníkov novej, od židovstva oddelenej viery, ale mesianistickej skupiny v rámci židovstva, teda Židov a Nežidov, ktorí verili, že Ježiš je židovský mesiáš. Zo spoločenstva Kristových nasledovníkov sa stáva samostatné a svojím obsahom nové náboženstvo – kresťanstvo – až neskôr a postupne, pričom sa tento proces začína v 2. storočí.

To len podčiarkuje význam a dôležitosť objektívneho poznania všetkých kultúrno-spoločenských špecifík každodenného života, v ktorých vznikali rozhodujúce texty kresťanskej cirkvi. „A je to zároveň imperatív prehodnotiť teologickú vedu v jej tradičných postulátoch a interpretáciách vo vzťahu k biblickým textom,“ tvrdí, zdôrazňujúc, že tento proces sa významne dotýka aj príspevku teológie k odstraňovaniu napätia pri stretávaní sa rozdielnych kultúr a náboženstiev, zvlášť vo vzťahu k judaizmu. „Práve z tohto nepochopenia totiž vychádza aj problematika xenofóbie a antisemitizmu v súčasnom európskom kontexte,“ dodáva.

Čo tým presne myslí? „Evidentné je to už v delení Biblie na Starú a Novú zmluvu. Stará zmluva je z pohľadu tradičnej kresťanskej interpretácie totiž príbehom biblického Izraela, ktorý bol neposlušný voči Božej vôli, čím stratil zmluvné postavenie Božieho ľudu, a my kresťania sme ho ako keby nahradili. Nikde však nie je napísané, že by Boh povedal, že príde čas, keď zmluvu s Izraelom zruší. Napríklad Pavol v gréckej (originálnej) verzii Listu Rimanom hovorí, že Božie dary milosti a jeho povolanie sú neodvolateľné. Táto pasáž, ak čítame list kontextuálne, sa vzťahuje v prvom rade na vyvolenie Izraela, to znamená, že Božie vyvolenie Izraela a dary jeho milosti sú neodvolateľné. V slovenskom evanjelickom preklade to však je preložené ako ,Boh neľutuje dary milosti a povolanie‘, čím sa to úplne neutralizovalo,“ upozorní.

Ako mi profesor Ábel objasní, nejde len o akési nedorozumenie, ale o účelovú, politickými udalosťami a ich dôsledkami motivovanú dezinterpretáciu, ktorou kresťanstvo vytvorilo model chápania judaizmu ako antitézy voči kresťanstvu a tak i voči Bohu: „Nehovoriac o tom, že vytváraním takýchto štruktúr, teda vyznávaním predstavy, že si Boh na istý čas vyvolí jedno spoločenstvo, potom prejde pár tisícročí a vyberie si niekoho iného, vlastne latentne popierame monoteizmus. Ak totiž veríme, že Boh je jeden, pričom mu prisudzujeme všetky atribúty absolútnej dokonalosti, ako napríklad to, že je všemohúci, vševediaci a podobne, tak aj jeho vyvolenie Izraela musíme brať vážne. Boh sa nemýli ani s ľudstvom nehrá nejakú zvláštnu hru.“

Keď nesprávna interpretácia nevedie len k mylným záverom

„Na základe týchto zistení získavame nový hermeneutický kľúč aj na interpretáciu a pochopenie Pavlovej zvesti a jeho teológie,“ pokračuje. To chce konkrétny príklad. „Radikálny rozdiel v interpretácii starej a novej perspektívy na Pavla veľmi pekne vidno na ,skutkoch zákona‘,“ obracia sa na mňa s nádejou. Márne. Nechytám sa. Pavlove listy (najmä List Rimanom a Galaťanom) obsahujú kritiku ,skutkov zákona. Pavol doslova píše, že človeku neosožia skutky zákona, len viera v Krista,“ pustí sa do vysvetľovania. Luther a s ním aj väčšina reformačnej protestantskej tradície tieto slová – okrem iného – pochopili ako Pavlovu kritiku židovstva, ktoré on sám považoval za legalistické náboženstvo, teda náboženstvo založené predovšetkým na dosahovaní výkonov či dodržiavaní pravidiel v zmysle „na to, aby som bol spasený, mi stačí, keď budem konať dobré skutky a dodržiavať prikázania“. Tento prístup a názory boli dôsledkom tradičnej stredovekej cirkevnej interpretácie, ktorá kresťanstvo považovala za jedinú pravú a univerzálnu vieru, ktorá ako duchovný Izrael nahrádza ten etnický biblický Izrael.

„Dnes však vieme, že tie skutky zákona znamenajú niečo iné,“ objasňuje mi zanietene profesor. Vedie nás k tomu jednak uvedomenie si, že Pavol nikdy neopustil judaizmus ani nezavrhol Tóru, jednak vieme, že primárnymi adresátmi Pavlovej zvesti sú Nežidia, ktorým sa Pavol zvestovaním evanjelia snažil sprostredkovať Božiu ponuku spásy. To im sa Pavol snaží vysvetliť, že do Božieho ľudu môžu byť prijatí a začlenení len skrze vieru v Ježiša Krista, Božieho Syna, teda bez toho, aby museli dodržiavať tie zákony, ktoré charakterizujú ľud Izraela: obriezku, stravovacie predpisy či sabat,“ uvádza veci na pravú mieru. Pavlove slová tak neznamenajú, že Židia majú prestať plniť svoje náboženské povinnosti voči Bohu, ktoré im predpisuje Tóra, ale že Nežidia, ktorí uverili v Krista, sa nemusia, vlastne nesmú stať Židmi, ak už prijali evanjelium. „Nie preto, lebo židovstvo je zlé, ale preto, lebo by to vlastne znamenalo odmietnuť Kristovu obeť na kríži ako nepotrebnú,“ ozrejmuje. Pavlovým hlavným zámerom bolo teda to, aby si Nežidia zachovali svoju etnickú odlišnosť, keďže (a pretože) v Kristovi sú si rovní s Izraelom. „Lebo zachovať rôznosť, diverzitu je súčasťou Božieho stvoriteľského zámeru, veď tak náš svet stvoril. To by sme mali mať na mysli aj pri všetkých zložitých morálno-etických otázkach, napr. vo vzťahu k problematike homosexuality. Len tak sa vyhneme náboženskému formalizmu, dogmatizovaniu viery a s nimi spojeným negatívnym prejavom, ktoré vedú k intolerancii, diskriminácii a, žiaľ, často k náboženskému fanatizmu, ktorý považujem za najnebezpečnejší prejav akejkoľvek ideológie, lebo znásilňuje iného človeka, a to dokonca pod dojmom, že šíri lásku a ponúka spásu,“ vyjadrí sa.

„Keby si toto mohol uvedomiť Martin Luther vo svojej dobe, keby mohol mať aspoň časť poznatkov, ktoré máme k dispozícii dnes my, domnievam sa, že by určite nenapísal svoj neslávne známy protižidovský pamflet,“ hovorí profesor Ábel. Naráža na spis O Židoch a ich klamstvách, kde Luther menuje sedem „odporúčaní“ prístupu k Židom, ktoré – na zdesenie zvyšku sveta – o štyri storočia neskôr takmer do bodky zrealizovali nacisti v holokauste. „To sú témy, ktoré sú u nás stále silne tabuizované, ale mali by sme o nich hovoriť. Nemecko sa s tým vysporiadalo už dávno a veľmi dobre. U nás je Luther stále veľmi idealizovaný, vnímame ho ako niekoho, kto všetko napravil. Takéto mytologizovanie dejín však hrozí vždy, keď sa pre nás človek stáva cestou k Bohu. Mali by sme mať na pamäti, že každá – akokoľvek významná – osoba je od začiatku do konca iba ľudskou bytosťou, so všetkými kladmi i zápormi, aj s tendenciou mýliť sa. Áno, luteránska tradícia má svoje pevné miesto v histórii ľudstva, priniesla mnoho pozitívneho, preto musí zostať trvalou súčasťou kultúrneho dedičstva, ale s tým kráča ruka v ruke aj povinnosť kritického zhodnotenia,“ dodáva veľmi otvorene na margo neľahkej témy.

Na medzinárodnej výskumnej vlne

Hoci je Katedra Novej zmluvy EBF UK v rámci Slovenska i susedného Česka zrejme jediným pracoviskom, ktoré sa venuje výskumu takzvaných „nových perspektív na Pavla“, to znamená výskumu Pavlovej zvesti v jej historickom, židovskom kontexte, v medzinárodnom prostredí takéto debaty prebiehajú už viac ako štyri dekády. „Práve úspešné začlenenie sa do medzinárodného kontextu výskumu a vytvorenie úspešnej medzinárodnej spolupráce s najvýznamnejšími odborníkmi a bádateľmi v tejto oblasti preto pokladám za najväčší prínos a súčasne aj úspech našej katedry,“ povie so zadosťučinením jej vedúci.

Jeho slová potvrdzujú aj dve medzinárodné konferencie, ktoré sa na pôde fakulty konali v roku 2018 a 2019 v rámci projektu VEGA. Prvá z nich sa zamerala na zvesť apoštola Pavla v kontexte judaizmu obdobia druhého chrámu, druhá na Pavlovu zvesť vo vzťahu k židovským eschatologickým predstavám o úlohe Izraela vo vzťahu k národom (Nežidom). „Bolo to výnimočné, lebo sa nám sem podarilo priviesť doslova špičku pavlinistického výskumu vo svete, vrátane odborníkov na judaizmus obdobia druhého chrámu, a to dva roky po sebe. Mená ako Kenneth Atkinson, Daniel Boyarin, Michael Bachmann, William S. Campbell, Kathy Ehrensperger, Paula Fredriksen, Jörg Frey, Joshua Garroway, Mark David Nanos, Karl-Wilhelm Niebuhr, Matthew V. Novenson, Markus Öhler, Anders Runesson, Loren T. Stuckenbruck a ďalší hovoria sami za seba,“ zdôrazní.

Okrem toho sa však katedra v uplynulom období zapojila aj do iných grantových projektov. Ich témami boli napríklad Pavol ako paradigma medzináboženského dialógu v multikultúrnej spoločnosti, prevencia xenofóbie a antisemitizmu v prostredí cirkvi či Lutherove exegetické riešenia vybraných Pavlových textov z pohľadu súčasného výskumu.

Všetky spomenuté projekty majú viaceré publikačné výstupy, ktoré prezentujú najnovšie výsledky vedeckej práce v uvedených oblastiach. „Primárne nám záleží na publikovaní vo významných vedeckých sériách v medzinárodných vydavateľstvách vrátane časopisov. V teológii to totiž nie je primárne o karentoch ako v exaktných vedách, ale práve o renomovaných periodikách či vydavateľstvách, ktoré sú garantmi kvality,“ objasňuje. Takým garantom je napríklad nemecké vydavateľstvo Mohr Siebeck v Tübingene, v ktorom v rámci vedeckej série Wissenschaftliche Untersuchungen zum Neuen Testament vyšli monografie profesorovi Ábelovi, ako aj jeho kolegovi profesorovi Imrichovi Peresovi, alebo americké vydavateľstvo Lexington Books/Fortress Academic, ktoré iniciatívne prejavilo záujem o publikovanie oboch konferenčných kníh uvedeného VEGA projektu profesora Ábela.

A ak by vám to stále nestačilo ako dostatočný dôkaz toho, že sa Katedre Novej zmluvy EBF UK podarilo úspešne etablovať na medzinárodnej úrovni, dodám už len toľko, že profesor Ábel a profesor Peres sú členmi prestížnej medzinárodnej spoločnosti novozmluvných bádateľov Studiorum Novi Testamenti Societas, v ktorej nominácia a následné členstvo sú podmienené práve medzinárodne akceptovanými výsledkami vedeckej práce. „Nároky sú naozaj obrovské, je za tým množstvo práce, ale som naozaj poctený, že sa nám to podarilo. O tom som ani nesníval,“ prezradí s úsmevom.

Na prvom mieste má byť vždy život

O všetkých týchto medzinárodných úspechoch sa počúva dobre, no kritické prehodnotenie a reinterpretácia toho, čo v kresťanskej teológii zdanlivo platí ako nemenné, má aj svoju odvrátenú tvár. „Nie vždy sa naša práca stretne s pochopením. Najmä u zapálených veriacich, ktorým sa ťažko počúva, že sa cirkevné učenie v niečom môže mýliť,“ priznáva. „Snahy o reinterpretáciu vierouky zároveň narážajú na súčasný stav cirkví ako inštitúcií. Tie sa totiž stali akýmisi nepriestrelnými baštami nedotknuteľnej tradície, ktorú úpenlivo chránia, lebo sa boja, že sa to inak rozsype. Ale pozor, to sa rozsypávalo vždy. Inak to ani nejde. Veď židovsko-kresťanská tradícia vychádza z predstavy Boha ako dynamicky konajúcej entity, čo znamená, že Božie stvoriteľské dielo sa vyvíja, pokračuje, nie je staticky uzavreté samo v sebe,“ vysvetľuje. Tento vývoj možno podľa neho najlepšie pozorovať práve v oblasti ľudských kognitívnych schopností a poznatkov, ku ktorým ľudstvo dospelo v priebehu celej svojej histórie. Preto sa aj teológia ako vedecká disciplína musí ďalej rozvíjať, čo vidno predovšetkým v nevyhnutnosti spolupráce a akceptovania poznatkov iných vedeckých disciplín. „Iba týmto spôsobom môže teológia porozumieť lepšie samotnému predmetu svojho výskumu.“

Správny biblista by tak podľa profesora Ábela mal byť otvorený pre budúcnosť, teológiu by mal robiť v korelácii s inými vedami a nemal by sa báť kriticky hodnotiť aj to, čo je základom vieroučnej tradície. „To znamená neopakovať naučené alebo si vytýčiť hranicu, že a priori nebudeme spochybňovať dogmy. Veda nemá predsa vopred pripravené postuláty a odpovede, veda je vedou práve tým, že má hypotézu alebo otázku, ktorú sa snaží vyriešiť kritickým myslením. Preto aj s biblickými textami musíme pracovať ako s prameňmi, nie ako so svätým, magickým textom,“ apeluje. To, že sa z biblických textov vytvoril postupom času korpus textov, ktorým prikladáme osobitú pozornosť a vážnosť, je podľa neho síce v poriadku, ale teológ ich aj tak musí študovať rovnakým spôsobom a rovnakými vedeckými metódami, ako je to aj v prípade ostatných starovekých prameňov.

To si však vyžaduje zmenu pohľadu cirkvi na skutočnú úlohu teologických fakúlt. „Cirkev si nás prisvojuje ako svoje učilište, ktoré pre ňu vychováva nových farárov a farárky, a to je ten problém. V rozvinutom svete, kde je akademická pôda úplne oslobodená aj od vplyvu cirkví, cirkvi vstupujú s teologickými fakultami dobrovoľne do kritického dialógu, snažiac sa pochopiť poznatky, ku ktorým teológovia výskumom dospeli. Aby tak spoločne hľadali odpoveď na otázku, ako sa tieto nové poznatky dajú aplikovať do života cirkvi, aby bolo naplnené to známe ,ecclesia semper reformanda est‘ (z lat. cirkev musí byť stále reformovaná), ktorým by sa mali riadiť protestantské cirkvi aj dnes,“ poukazuje na výzvy.

Reformy v podobe reinterpretácie cirkevnej vierouky sa pritom podľa neho netreba báť: „Veď ako teológovia sme tu na to, aby sme cirkvi vysvetľovali: nebojte sa, vždy bol, je a bude pre nás na prvom mieste život ľudského spoločenstva, o ktorom veríme, že je výsledkom Božieho stvoriteľského diela.“ V tom podľa neho spočíva pravá podstata teológie i viery ako takej – v živote, nie vo vierouke. „Nikde nie je napísané, že nás Boh bude súdiť podľa toho, akú vierouku vyznávame. Som presvedčený, že Boha nebude zaujímať, či vieme zarecitovať apoštolské vierovyznanie, ale to, či sme boli ochotní pomôcť ľuďom okolo seba. Nie nadarmo sa Bibliou ako pomyselná červená niť vinie imperatív: milovať Boha znamená milovať človeka. Našou úlohou teda nie je zasahovať do jeho kompetencie, do toho, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Našou úlohou nie je nútiť iných prispôsobiť sa väčšine. Našou úlohou je preukazovať lásku, milosrdenstvo, toleranciu a zároveň zodpovednosť za život.“ V lepšie zakončenie článku, ktorý vychádza v predvianočnom čísle, som ani nemohla dúfať.

Erika Hubčíková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita