Romana s bipolárnou poruchou: Byť sám sebou je to najlepšie, čo môžete urobiť

Keď mala 16, prepadla ju prvá vážna depresívna epizóda. Po čase aj pocity ničoty, prázdnoty a beznádeje. Tie však onedlho zmizli a ona si vydýchla. Vtedy netušila, že prišla len epizóda mánie, a teda len ďalší znak komplexnej bipolárnej afektívnej poruchy. O tom, aký je život s bipolárnou poruchou, ale aj ako môže pomôcť zdieľanie pocitov z nej, sme sa porozprávali s autorkou blogu Bipolárny svet.


Povedzte nám niečo o sebe – študujete / pracujete, resp. čomu sa venujete?

Študovala som na univerzite v Brne. V tom čase ešte nediagnostikovaná, a teda aj bez liekov som prechádzala veľmi náročnými obdobiami v rámci štúdia. V dôsledku problémov som štúdium musela natiahnuť, čo ma donútilo začať pracovať na plný úväzok, inak by som si štúdium nemohla dovoliť. Hoci som úspešne dokončila bakalára, mesiac pred odovzdaním diplomovej práce som sa zrútila a zo školy odišla. Po niekoľkých rokoch života v Čechách som sa odsťahovala do Švédska, kde pracujem v oblasti ecommerce a retailu. Rada by som tu začala aj opäť chodiť do školy a dokončila si titul zo súčasného umenia a fotografie.

Aká psychická porucha vám bola diagnostikovaná?

Mám diagnostikovanú bipolárnu afektívnu poruchu.

Viete ju vlastnými slovami vysvetliť laikom? O čo ide, ako sa prejavuje ?

Bipolárna afektívna porucha sa prejavuje nepravidelným striedaním období depresie a (hypo)mánie. U mňa osobne majú depresia aj mánia rôzne stupne a epizódy. Odkedy som na liekoch, môžem povedať, že ich priebeh je veľmi odlišný v porovnaní s obdobím, kedy som ešte lieky nebrala. Počas depresívneho obdobia je pre mňa charakteristický smútok, nulová energia, nulové sebavedomie, niekedy až neschopnosť čo i len vstať z postele a ísť sa osprchovať. Táto fáza je u mňa často spojená aj s úzkosťou, takže všetko nadmieru analyzujem, točím sa vo väzení vlastnej hlavy a v ničom nevidím zmysel. Neznášam sa za to, že nie som schopná ani len takej jednoduchej veci, ako je napríklad umytie riadov. Do toho vchádzajú paranoje, že aj všetci ostatní ma tak vidia. Že sa mi smejú, keď kráčam po ulici, pretože tam predsa nepatrím. Stáva sa, že nevyjdem z domu aj niekoľko dní vkuse, lebo sa jednoducho bojím ukázať svetu svoju vlastnú existenciu. Pamätám si čas, keď som napríklad vyše hodiny sedela vo vani so studenou vodou a iba plakala. Bez viditeľného dôvodu.

A ako to je u vás v manickej epizóde?  

Mánia je úplne opačný prípad. O energiu a sebavedomie by som sa mohla deliť a stále by som ho mala toľko, že by som mohla vládnuť svetu. Všetko mi ide ako po masle, nadchne ma každá maličkosť. Mám veľa plánov, skáčem od jednej veci k druhej, rozprávam, všade je ma plno a strhávam ľudí svojou charizmou. Zvýši sa mi sexuálny apetít a zrazu nepociťujem strach. Ale zároveň som veľmi podráždená a pokiaľ mi niečo stojí v ceste, nahnevám sa.

Najťažšie sú však pre mňa zmiešané epizódy. Paranoje, pocit menejcennosti a komplexy sa miešajú s množstvom energie a hnevu, ktoré prenášam aj na ľudí okolo seba.

Kedy a ako ste zistili, že poruchou trpíte?

Keď som mala približne 16 rokov, prepadla ma prvá vážna depresívna epizóda. Mám z nej veľa zápiskov, no pamätám si najmä ten absolútny pocit ničoty a prázdnoty. Vtedy mi bola diagnostikovaná depresia. Chodila som k psychologičke, ale odmietala som lieky. Bola som rada, že aspoň niekde sa môžem vyrozprávať. Jedného dňa však pocity ťažoby zrazu odišli a ja som sa mohla nadýchnuť. A mohla som omnoho viac. Myslela som si, že som úplne najlepší človek na svete, lebo na rozdiel od ostatných som sa pobila s depresiou sama. Nevedela som, že som sa iba prehupla do manickej epizódy. Takto sa mi to striedalo dlhé roky a ja som to brala ako moju prirodzenú súčasť. Až sa stalo, že som v práci nebola schopná vykonávať to, za čo ma zamestnávateľ platil. Nikomu som nevedela pozerať do očí a chodila som plakať na záchod. Psychiatrička mi hneď na prvom sedení povedala, že jej pripadám ako učebnicový príklad „bipolárky“.

Ako na to reagovalo vaše najbližšie okolie (rodičia, súrodenci, kamoši)?

Dalo by sa povedať, že každý inak. Ale vo všeobecnosti som bola prijatá. Jediný človek, ktorý dlhšiu dobu nedokázal akceptovať, že mám naozaj chorobu a svoje stavy si nevymýšľam ani nezneužívam, bol môj brat.

Ovplyvnilo to nejako vaše vzťahy?

Ako sa to vezme. Niektoré vzťahy sa zlepšili, pretože sme spoločne pracovali na tom, aby bola moja diagnóza pochopená, niektoré sa zhoršili, pretože si ľudia mysleli, že sa snažím iba urobiť zaujímavou. Ale vzťahy sa vyvíjajú celý život. Svoju diagnózu by som nepovažovala za jediného činiteľa ich zmien.

Ako vám porucha zasahuje do bežného chodu života?

Mám šťastie, že som už takmer rok stabilizovaná a schopná veľmi dobre fungovať. Predtým mi však výrazne zasahovala do štúdia a neskôr i do práce. Stávalo sa mi, že som vôbec nebola schopná vstať z postele, aby som do práce čo i len prišla, nemala som žiadnu mentálnu energiu na to, aby som sa na niečo sústredila. Alebo naopak, mala som tak veľa energie a sebavedomia, že so mnou ľudia nechceli pracovať. Tieto problémy pretrvávali istú dobu aj po tom, čo som začala brať lieky. Kým sme našli správnu kombináciu, zažila som veľmi veľa vedľajších účinkov, keď som bola absolútne otupená, poprípade som sa celá triasla, zaspávala bežne počas dňa a tak ďalej.

Zmenilo sa niečo vo vašom prežívaní počas karantény?

Mám za sebou celkom zvláštny rok aj bez nej. Od septembra žijem vo Švédsku, kde som si našla prácu. Mám toľko vecí na riešenie a toľko nových vnemov okolo seba, že ani nestíham vnímať, čo sa deje. Okrem toho vo Švédsku nie je karanténa.

Svoje pocity, zážitky a prežívanie opisujete aj vo svojom blogu Bipolárny svet. Kedy a prečo ste sa rozhodli o tejto téme hovoriť takto verejne?

V podstate pár dní po tom, ako mi poruchu diagnostikovali. Písanie bolo pre mňa vždy istou formou terapie a utrieďovania si myšlienok. Vedela som, že to musím urobiť. Veľmi mi to pomáha. Dostať zo seba myšlienky na papier – i keď len virtuálny, je pre mňa dôležité. Niekedy mi toho ide v hlave až príliš veľa a vypísať to mi pomáha pochopiť, čo sa vo mne deje, dohľadať si súvislosti a porozumieť sebe samej.

S akými reakciami ste sa stretávali pri vašich postoch a blogoch?

Skrz naskrz pozitívnymi. Vďaka blogu som získala veľa nových kamarátov, s ktorými zdieľame skúsenosti, a to mi dodáva pocit, že nie som sama. Dlhé roky som žila s pocitom, že som sama a nepochopená. Veľa ľudí mi píše a ďakuje za to, čo robím, zdieľajú so mnou svoje životné príbehy a ja som neskutočne vďačná za tú dôveru a za to, že mi aj tým dávajú pocítiť, že to, čo robím, má zmysel.

Stretli ste sa niekedy s negatívnou narážkou na váš psychický stav? Resp. s neporozumením z druhej strany?

Áno. Kedysi som bola osočovaná, že si len vymýšľam, že som taká agresívna a nie je to žiadna moja epizóda. Vyčítali mi lenivosť v depresii, namyslenosť v mánii a tak podobne. Moja otvorenosť a pripravenosť o mojej poruche rozprávať v kombinácii s ich ochotou porozumieť ale viedli k tomu, že sa s takými reakciami už veľmi nestretávam.

Čo vám pomáha ostať v pohode? (ak máte nejaké osobné tipy)

Bude to znieť ako klišé, ale na prvom mieste sú to lieky. Rodina a priatelia. Myslím si, že mám vybudované výborné vzťahy a to je základ. Potom moje záľuby, písanie, hudba, prechádzky. Keď práve nie je celosvetová pandémia, tak aj cestovanie, koncerty a festivaly.

Rada by som však spomenula aj to, o čom sa až tak často nehovorí. Veľmi mi pomohla terapia. Nehovorím, že vyriešila všetky moje problémy, ale pomohla mi uprostred lietania medzi toľkými stavmi mysle nájsť samú seba. To, kým som. Mať absolútne bezpečné miesto, kam sa človek môže každý týždeň vrátiť a venovať len sebe, je naozaj veľmi dôležité.

Čo by ste odkázali človeku, ktorý by bojoval s bipolárnou afektívnou poruchou? Prípadne svojmu mladšiemu ja, ktoré ešte nemalo skúsenosti, ktoré máte vy?

Chcem každému jednému človeku, bez ohľadu na to, či majú „bipolárku“ alebo nie, odkázať, že na nich záleží. A že byť sám sebou je to najkrajšie, čo môžu urobiť. Myslím si, že to sú slová, ktoré potrebujeme všetci počuť a moje mladšie ja by dalo všetko za to, keby mi ich niekto vtedy povedal.

Zapojte sa do univerzitného výskumu o duševnom zdraví. Ak ste študentom alebo zamestnancom UK, vyplňte anonymný dotazník a pomôžte nám zistiť, ako sa má naša univerzita.