Právne mýty nielen v čase korony

Asi nikoho z nás špeciálne netešia obmedzenia spojené s protipandemickými opatreniami. Samozrejme, mohli by sme debatovať o tom, či sú nastavené efektívne a či ich predstavitelia exekutívy vedia vhodne komunikovať verejnosti. No nech si už o nich myslíme čokoľvek, pri ich kritike by sme jednak nemali zabúdať, pred čím sa nás snažia chrániť, jednak by sme mali vychádzať zo správnych informácií. A to aj ohľadom ich právneho zastrešenia. Na internete sa totiž aj v tomto smere vyrojilo množstvo zavádzajúcich výkladov, ktoré si z právnych predpisov vyberajú len to, čo sa im hodí. Pri viacerých z nich sa pritom natíska otázka, či ide len o neznalosť ich autorov a šíriteľov (tá však v práve neospravedlňuje) alebo účelovú manipuláciu. Druhá možnosť vyznieva o to nebezpečnejšie, že by jej aktéri v snahe získať lacné politické body vlastne úmyselne ohrozovali zdravie jednotlivcov i celej spoločnosti, osobitne sa priživujúc na nešťastí tých, ktorí zúfalo chcú vidieť v ich verzii svetlo na konci pandemického tunela. Preto sme sa obrátili na doktora Vincenta Bujňáka z Právnickej fakulty UK, ktorý nám pomohol uviesť veci na pravú mieru.


25. 03. 2021 13.48 hod.
Od: Redakcia NU

Nemálo dezinformácií sa týka práve núdzového stavu, ktorý vláda na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu môže vyhlásiť vtedy, ak došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to v dôsledku pandémie, priemyselnej havárie či inej katastrofy. Jeho hlavným cieľom je umožniť vláde rýchlejšie reagovať na vzniknutú situáciu. Najvyšší predstavitelia štátu tak môžu robiť rozhodnutia, ktoré by za bežných okolností robiť nemohli. Pripomeňme si, že núdzový stav umožňuje vláde napríklad obmedziť slobodu pohybu zákazom vychádzania v určenom čase. Rovnako jej poskytuje právomoc presúvať podľa potreby zdravotnícky personál z jednej nemocnice do inej. Štát dokonca môže obsadiť budovu v súkromnom vlastníctve a využiť ju na výstavbu poľnej nemocnice alebo ubytovanie osôb v karanténe. Podobných „vymožeností“ núdzového stavu je však ešte oveľa viac. Keďže ide o nemalý nárast právomocí úzkej skupiny ľudí, ústava krízové režimy časovo limituje. Práve časový limit má vytvárať formálnu prekážku zneužitia štátnej moci. Inak to nie je ani v prípade núdzového stavu. A tu sa dostávame k prvému problému.

Protiústavný núdzový stav?

Ústavný zákon totiž ešte do 28. decembra hovoril, že „núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní“. Bodka. Ani slovo o (ne)možnosti jeho opakovaného vyhlásenia či predĺženia. V roku 2020 však boli na Slovensku v súvislosti s pandémiou vyhlásené až dva núdzové stavy, jarný a jesenný, pričom každý z nich trval 90 dní. Toho sa chytili viacerí jedinci, vyhlasujúci tak núdzový stav trvajúci od 1. októbra 2020 za protiústavný, čím spochybňovali aj z neho vyplývajúce vládne nariadenia. Niektorí dokonca ľudí priamo vyzývali na ich nedodržiavanie.

Keďže sa aj medzi právnikmi našli rozdielne názory na to, či núdzový stav možno vyhlásiť viackrát po sebe, generálny prokurátor, zastúpený prvou námestníčkou, a skupina poslancov Národnej rady SR iniciovali v tejto veci konanie na Ústavnom súde. Zopakujme si, že práve Ústavný súd je u nás rozhodujúcou inštitúciou v oblasti výkladu ústavy, ústavných zákonov a ochrany ústavnosti. Výsledok? „Ústavný súd nálezom pléna 22/2020 zo 14. októbra 2020 rozhodol o súlade uznesenia vlády z 30. septembra 2020, ktorým bol vyhlásený núdzový stav na 45 dní,“ približuje doktor Vincent Bujňák. Inými slovami: Ústavný súd tým potvrdil, že vyhlásenie núdzového stavu od 1. októbra bolo v súlade s ústavou a zodpovedajúcim ústavným zákonom. „V odôvodnení nálezu Ústavný súd zdôraznil, že primárnu zodpovednosť za bezpečnostnú situáciu v štáte nesie vláda a nie súdna moc. Generálny prokurátor a skupina poslancov Národnej rady neposkytli také argumenty, ktoré by mu umožnili konštatovať zjavné vybočenie z ústavných mantinelov či možnosť zneužitia núdzového stavu,“ objasňuje argumentáciu súdu. Zároveň dodáva, že od vydania tohto nálezu sa žiadny z oprávnených subjektov (okrem skupiny aspoň 30 poslancov NR SR a generálneho prokurátora medzi ne patrí aj hlava štátu) neobrátil na Ústavný súd s ďalším návrhom na preskúmanie ústavnosti núdzového stavu alebo nadväzujúcich povinností a obmedzení.

Poistkou proti zneužitiu nie je len časový limit

Keďže bolo zrejmé, že pandémiu nového koronavírusu sa nepodarí zdolať ani do konca druhého núdzového stavu, vládny kabinet predostrel parlamentu novelu ústavného zákona, podľa ktorej môže vláda predlžovať núdzový stav vždy o 40 dní, pričom do 20. dňa od vyhlásenia núdzového stavu zároveň musí požiadať o dodatočný súhlas Národnú radu SR. Dňa 28. decembra poslanci novelu schválili a hneď na to vláda núdzový stav predĺžila.

Na mieste je otázka, či povinnosť hlasovať o súhlase s predĺžením núdzového stavu nie je pre vládnu koalíciu, ktorá má v parlamente prirodzenú väčšinu, len formálnou a ľahko zdolateľnou prekážkou. Podľa ústavného právnika Vincenta Bujňáka však stále platí, že každé jedno vyhlásenie či predĺženie núdzového stavu možno napadnúť na Ústavnom súde, ktorý ho následne preskúma v zrýchlenom konaní do 10 dní od doručenia návrhu. „Samozrejme, možno uvažovať o vylepšeniach: nie dodatočný, ale predchádzajúci súhlas parlamentu, podmienka širšej zhody (trojpätinová väčšina poslancov) a posilnenie systému bŕzd a protiváh tým, že by konanie vo veci núdzového stavu mohla pred Ústavným súdom iniciovať aj verejná ochrankyňa práv,“ myslí si.

O práve zhromažďovať sa

Druhým rozšíreným „evergreenom“ dezinformačnej scény je dovolávanie sa práva pokojne sa zhromažďovať, ktoré im predsa – podľa ich slov – aj počas núdzového stavu garantuje ústava. Čo na to právnik? „Áno, je pravda, že právo pokojne sa zhromažďovať garantuje ústava v čl. 28 ods. 1. Ústava v čl. 51 ods. 2 však taktiež uvádza, že podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase núdzového stavu ustanoví ústavný zákon. Je ním už spomínaný ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu, ktorý v čl. 5 ods. 1 upresňuje podmienky pre vyhlásenie núdzového stavu. Táto ústavná úprava umožňuje v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním,“ hovorí doktor Bujňák.

Zároveň však upozorňuje, že uvedené neznamená, že optimálnym stavom je obmedzenie zhromaždovacieho práva počas pandémie automaticky iba na šesť osôb (okrem členov jednej domácnosti). Podľa neho by bolo možné uvažovať aj o miernejších obmedzeniach, ktoré by sa prejavili vo vyššom limite účasti, ďalej formou rozostupov, dodržiavaním respiračnej etikety či nosením respirátorov. „Ako však ukazuje prax (napríklad zhromaždenia zvolané na 17. novembra 2020 napriek obmedzeniam), je málo pravdepodobné, že by sa na zhromaždení podarilo počas celého jeho priebehu udržať nevyhnutnú disciplínu všetkými jeho účastníkmi. V každom prípade platí, že napriek výrazným obmedzeniam zhromažďovacieho práva sa doposiaľ žiadny z oprávnených subjektov neobrátil na Ústavný súd s návrhom na preskúmanie ústavnosti. A Ústavný súd nemôže ani v tejto veci konať bez návrhu,“ dodal.

Ako je to s pokutami za povinné očkovanie?

Uplynulé mesiace, vyplnené čakaním na vakcínu proti COVID-19, opätovne oživili aj debaty o tom, či je naozaj protiústavné, ak za odopretie povinného očkovania dostanete pokutu. Tu však nezabudnime podotknúť, že radno rozlišovať medzi povinným a dobrovoľným očkovaním, pričom v prípade ochorenia COVID-19 momentálne nič nenasvedčuje tomu, že by sa malo zaradiť na zoznam ochorení, proti ktorým sa na Slovensku treba povinne očkovať. [Na tomto zozname je v súčasnosti 10 závažných infekčných ochorení: záškrt, tetanus, čierny kašeľ, vírusový zápal pečene typu B (žltačka typu B), hemofilové invazívne nákazy, detská obrna, pneumokokové invazívne ochorenia, osýpky, ružienka, mumps.]

A ako to je právne ošetrené? „Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu fyzickým osobám ukladá zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, konkrétne § 51 ods. 1 písm. d). Podľa § 56 ods. 3 druhej vety zákona možno za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. Podrobnosti uvádza vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 585/2008 Z. z., napríklad v § 6 upravuje povinné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek, a patrí sem aj preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu každých 15 rokov,“ vysvetľuje.

Stret dvoch základných práv

Mohlo by sa zdať, že otázku z úvodu by sme tým uspokojivo zodpovedali. Ako však doktor Bujňák upozornil, isté problémy môžu nastať v súvislosti s tým, že pri povinnom očkovaní dochádza k stretu dvoch základných práv: „Na jednej strane stojí telesná integrita človeka, ktorej ochrana spadá pod právo na súkromie. Na druhej strane stojí ochrana života a zdravia obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.“ Objektívne nie je možné zachovať obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich. Preto sa ústavnosť právnej úpravy povinného očkovania už v minulosti stala predmetom konania o súlade právnych predpisov. „Ústavný súd v roku 2014 na právnu úpravu aplikoval test proporcionality, pri ktorom zohrala kľúčovú úlohu tzv. Alexyho vážiaca formula,“ poznamená. Test proporcionality by sme našli v učebnici vysvetlený tak, že pri ňom dochádza k váženiu pozitív aj negatív, ktoré obmedzenie jedného záujmu prinesie pre kolidujúci (druhý) záujem a opačne: posudzujú sa negatíva a pozitíva, ktoré prinesie uprednostnenie druhého záujmu. Hľadá sa spravodlivá rovnováha medzi právom a slobodou jednotlivca a oproti nemu stojacemu účelu obmedzenia v podobe verejného záujmu alebo práv a slobôd tretích osôb.

Podľa Ústavného súdu bola intenzita zásahu do práva na súkromie vyhodnotená ako stredná až podstatná. „Nebolo možné opomenúť, že právna úprava ukladala lekárovi povinnosť urobiť pred vykonaním očkovania príslušné lekárske vyšetrenia očkovaného, ďalej povinnosť zohľadniť zdravotné kontraindikácie a poučiť ho o všetkých aspektoch očkovania a dosahoch na zdravotný stav,“ vysvetľuje doktor Bujňák. Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu prostredníctvom povinného očkovania, ktoré preukázateľne predchádza vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení, bola vyhodnotená ako podstatná. „Ústavný súd tým zdôraznil, že zásahom do súkromia sa tak reálne umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ spočívajúci v ochrane života a zdravia obyvateľov,“ dodal. Súd ďalej konštatoval, že v súlade so stupňom poznania v danej oblasti a technickým a praktickým možnostiam vedného odboru medicíny neexistuje účinnejší spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení ako očkovanie.

Nemôžu vás zaočkovať proti vašej vôli

Ak sa preto fyzická osoba v rozpore so zákonom nepodrobí povinnému očkovaniu a štátny orgán jej za to uloží pokutu v medziach ústavy, takýto stav nemožno vyhodnotiť ako protiústavný. „Samozrejme, štát nemôže voči občanom odmietajúcim povinné očkovanie použiť násilie a vykonať očkovanie proti ich vôli. Sankcie, ktoré sú s nedodržaním zákona spojené, musia byť primerané a takou je aj zákonom ohraničená pokuta 331 eur,“ uzatvoril právnik Vincent Bujňák.

Erika Hubčíková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita