Najstarší univerzitný časopis na Slovensku oslavuje 65 rokov

Prvé číslo Našej univerzity vyšlo v septembri 1955. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli poodchýliť vám dvere do našej redakcie, aby ste mali predstavu, ako to u nás funguje. S Lenkou Miller, ktorá bola dlhé roky šéfredaktorkou Našej univerzity, sme sa porozprávali o histórii najstaršieho univerzitného periodika na Slovensku, ktorá sa nevyhla kontroverziám doby. Výraznú zmenu, ktorou si v uplynulom akademickom roku časopis prešiel, priblížila Erika Hubčíková, ktorá vedie redakciu časopisu piaty rok.


NJ: Dnes dáva Naša univerzita priestor rozhovorom, príbehom študentov, pedagógov i absolventov. Ako to bolo v minulosti?

LM: Naša univerzita bola vždy odrazom svojej doby. Jej obsah závisel nielen od toho, kto ju tvoril, ale aj za akých spoločenských pomerov vznikala. Na prvý pohľad vidieť, kedy za jej tvorbou stáli študenti a kedy ju prevzali do rúk úradnícke zložky rektorátu. Naša univerzita nebola vždy o príbehoch, má aj temnejšie stránky svojej histórie.

NJ: Za akých okolností časopis vznikol a kto za ním stál? A aký cieľ mal časopis v čase svojho vzniku plniť a pre koho bol určený?

LM: Časopis vznikol v roku 1955 z iniciatívy Rektorátu UK a Závodného výboru Revolučného odborového hnutia. Znie to veľmi oficiálne, ale v skutočnosti redakciu tvorili študenti. Pri zakladaní Našej univerzity im dokonca vyjadrila podporu aj redakcia denníka Smena, predchodkyňa dnešného SME, čo musela byť veľká pocta. (Smena bola denníkom mladých a mala na trhu najväčší náklad.) Naša univerzita mala byť obrazom života školy a mala mobilizovať študentov, učiteľov a zamestnancov pre vedu a výskum a v neposlednom rade pre ideovo-politické úlohy. Najmä však mala informovať o živote študentov, pomeroch na internátoch a o práci fakúlt. Redaktorskú základňu mala na vtedajšej katedre novinárstva, predchodkyni dnešnej katedry žurnalistiky. Boris Droppa a Juraj Vereš (mená, ktoré poznajú všetci absolventi žurnalistiky) boli medzi úplne prvými novinármi, ktorých vychovala Univerzita Komenského. Oni a aj ďalší študenti sa postarali o to, že tematicky aj žánrovo išlo o naozaj pestrý časopis. Pamätám si príhodu, ktorú mi rozprával Martin Hric, tiež velikán slovenského novinárstva – ako spracúval reportáž o študentke, ktorá pri zoskakovaní z električky na Šafku prišla o nohu. Vtedy totiž na električkách ešte neboli dvere a študenti takto bežne chceli ušetriť pár minút chôdze.

NJ: Dalo by sa povedať, že Naša univerzita zastávala istý čas funkciu podnikového periodika?

LM: Úlohou univerzitného periodika je informovať o dianí nielen úzku komunitu zamestnancov a študentov, ale aj šíriť dobré meno univerzity navonok. Chce osloviť aj iné vysoké školy a verejnosť, jednoducho robiť dobré meno navonok. Podnikové noviny však majú iný cieľ. Ich úlohou je podporovať diskusiu medzi zamestnancami, vytvárať vzťahy skôr dovnútra s tzv. internou verejnosťou a upevňovať pocit spolupatričnosti. Naša univerzita je aj jedno, aj druhé.

NJ: Ako sa to prejavovalo?

LM: Prejavovalo sa to – a aj dodnes sa to prejavuje – obsahom. Uvediem príklad. Na konci 90. rokov zohrala Naša univerzita veľkú úlohu v akcii „Zachráňme Aulu UK“, ktorá trvala dva roky. Po fotoreportáži rozpadávajúcej sa auly časopis uverejnil mená členov vedenia, ktorí prispeli finančným darom. Vzápätí sa rozpútal „boj“ o záchranu auly a časopis pravidelne zverejňoval mená a darované sumy. Akcia bola úspešná a aula napokon obnovená. Časopis zmobilizoval zamestnancov a podporil pocit hrdosti a spolupatričnosti k univerzite.

NJ: Časopis už vychádza 65. rok. Jeho vývinu a zmenám si sa venovala aj vo svojej diplomovej práci. Ako sa jeho zameranie menilo pod vplyvom dekád?

LM: Naša univerzita je mojou srdcovkou už najmenej 14 rokov. Najprv som do nej prispievala ako študentka žurnalistiky, potom som ju začala viesť ako vedúca redaktorka, čo mi vydržalo osem rokov, a medzitým som o jej histórii napísala diplomovú prácu. Podľa mojich výskumov je to najstarší nepretržite a dodnes vychádzajúci univerzitný časopis na Slovensku. A na to sme všetci v redakcii hrdí. Je pravda, že počas dekád sa časopis výrazne menil. V začiatkoch mal ráz študentského periodika, neskôr sa zmenil na úradný vestník. Tento scenár sa niekoľkokrát opakoval vždy podľa aktuálnej politickej a spoločenskej situácie. V 60. a 70. rokoch napríklad nebolo nič výnimočné, keď sa v časopise objavila balada na počesť Lenina. Dnes nepredstaviteľné, vtedy bežné.

NJ: Aký vplyv na časopis ešte mal komunistický režim? Bol nejako cenzurovaný?

LM: Vtedajší režim vplýval na každé vydané slovo. Každý obsah mal za cieľ budovať socialistickú spoločnosť. Cenzor v tlačiarni musel každú novinovú stranu opečiatkovať zelenou pečiatkou. Redakčná rada vedela, čo uverejniť môžu a čo by im neprešlo. Fungovala tu aj autocenzúra.

NJ: V 60. rokoch Naša univerzita takmer zanikla. Prečo?

LM: V roku 1967 mali všetky závodné noviny s nákladom nižším než päťtisíc kusov stratiť platnosť vydávania. Vydavatelia sa však vynašli a Naša univerzita pokračovala už nie ako závodné noviny, ale ako spravodajca UK. Obsahovo i formálne však išlo akoby o iný časopis.

NJ: Ako časopis reagoval na zmeny po roku 1989?

LM: Túto prelomovú zmenu bolo cítiť aj v redakcii. Z textov cítiť hlboký nádych a závan čerstvého vzduchu. Akoby sila, ktorá ich sputnávala po celé roky, pominula a po prvýkrát mohli slobodne vyjadriť svoju frustráciu z mocensko-byrokratického systému spred revolúcie. Vtedajšia vedúca redaktorka Suroviaková chváli mládež za jej odvahu i politickú zrelosť. Hovorí, že je čas na zmenu, nielen pre krajinu a univerzitu, ale aj pre jej časopis.

NJ: Môžeme v starších ročníkoch Našej univerzity nájsť aj nejaké veľké mená medzi prispievateľmi?

LM: Okrem osobností slovenskej žurnalistiky, ktoré som už menovala, je s históriou časopisu neodmysliteľne spätý aj František Višváder, prvý vedúci redaktor. Juraj Vojtek a Luboš Šefčák boli tiež dlhoročnými odborníkmi z katedry žurnalistiky, ktorí vychovali celé generácie absolventov. Mnohí dnešní profesionáli z praxe začínali práve v Našej univerzite. Spomínam si však aj na príspevok od slávnej dvojky Milan Lasica a Július Satinský. To muselo byť v tom čase riadne terno.

NJ: V tíme Našej univerzity už pôsobíš niekoľko rokov, prešla si viacerými vedeniami, v čom badáš najvýznamnejšie zmeny?

LM: Zmeny prichádzajú najmä s ľuďmi. Keď som časopis preberala, vtedajšiemu šéfovi som pri nástupe povedala, že ho prevezmem pod jednou podmienkou. Dovolí mi ho zmeniť. To je podľa mňa kľúčom k rozvoju. Túžba posúvať sa vpred aj za cenu nevôle časti čitateľov. Každé vedenie má iné predstavy a očakávania od svojho časopisu, jedna vec sa však nemení. Odhodlanie šíriť dobré meno univerzity, o to nám všetkým ide.

NJ: Ako by mal podľa teba vyzerať dobrý univerzitný časopis?

LM: Mal by mať niečo pre študenta, niečo pre vedca a niečo pre verejnosť. Tak ako univerzita je rôznorodá, mal by byť rôznorodý aj jej časopis. Mal by vedieť osloviť, zapáliť pre vedu, zanechať dojem, že univerzita je živý organizmus.

NJ: Spĺňa podľa teba tieto predpoklady aj súčasná Naša univerzita?

LM: Nová podoba Našej univerzity opäť posúva latku vyššie. Tak ako sme sa kedysi snažili odkukať finty iných univerzitných časopisov, teraz to robia naši konkurenti. A to je najväčšie zadosťučinenie.

NJ: Odkedy vlastne vychádza Naša univerzita v podobe, v akej ju poznáme dnes?

EH: Prvým číslom „v novom šate“ bol špeciál k 100. výročiu univerzity, ktorý vyšiel začiatkom minulého akademického roka, t. j. v októbri 2019. Odvtedy sme vydali ďalších šesť čísel (vrátane tohto).

NJ: Čo bolo impulzom na zmenu? Inšpirovali ste sa nejakým iným periodikom? Ak áno, akým?

EH: Ako povedala Lenka, kľúčom k rozvoju je snaha posúvať sa neustále vpred. A sto rokov od vzniku univerzity bolo skvelou príležitosťou na túto zmenu. Našťastie, náš zámer sa stretol s podporou nového vedenia, ktoré nám pri tvorbe novej koncepcie nechalo voľné ruky. Podporu, i keď spočiatku opatrnú, nám vyjadrila aj redakčná rada zložená zo zástupcov fakúlt a súčastí. Mohli sme sa tak (ešte spolu so Zdenkou Krasňanskou, ktorá je teraz na materskej dovolenke) konečne pustiť do niečoho, čo sme dovtedy len ticho závideli českým kolegom. A tu máš rovno aj odpoveď na druhú a tretiu otázku – inšpiroval nás najmä Magazín M z Masarykovej univerzity v Brne, ten najmä svojím proštudentským nastavením, ako i vytrvalým hľadaním zaujímavých príbehov za každým vedcom, študentom, výskumom či podujatím, a Forum, časopis Karlovej univerzity v Prahe, kde majú skvele zvládnutú popularizáciu vedy, a to i neľahkých, vysokoodborných tém. Stále sa máme od nich čo učiť. Nehovoriac o tom, že oba spomenuté časopisy majú výborne rozbehnuté online verzie, kde článkami pohotovo reagujú na aktuálne dianie. Náš spravodajský portál (uniba.sk/spravodajsky-portal) je v tomto smere ešte v plienkach. Keďže som však mala možnosť osobne navštíviť redakcie oboch časopisov, môžem povedať, že hoci s nimi zdieľame rovnaké nadšenie, v počte ľudí stále ťaháme za výrazne kratší koniec. Verím však, že aj to raz dobehneme. Začali sme dobre – už tu s Lenkou máme teba, náš najnovší redakčný prírastok, konečne sme získali našu vlastnú internú grafičku – nesmierne šikovnú Ivanu Drozdovú, ako i fotografa Tomáša Madeju, ktorý nás všetky vytrvalo sprevádza na každý rozhovor či reportáž. 

NJ: Akými najvýraznejšími zmenami si časopis vlastne prešiel?

EH: Už na prvý pohľad je zrejmý obrovský posun po vizuálnej stránke, ktorú má na svedomí práve naša Ivka. Po obsahovej stránke si časopis prešiel najmä tou zmenou, že sme upustili od dominujúceho spravodajského zamerania, t. j. už v takom množstve nereferujeme o uskutočnených podujatiach, minimálne – mimo krátkych správ zosumarizovaných na dvojstrane aktualít – nie tým štýlom ako dovtedy. Keď už, snažíme sa ponúknuť rozhovor so zaujímavým hosťom, ktorý k nám v rámci podujatia zavítal, namiesto suchej informácie o ocenení priniesť príbeh oceneného vedca či študenta, namiesto „inventárneho“ predstavovania univerzitných pracovísk sa snažíme priblížiť ich vybavenie a činnosť formou reportáže, a to v reči zrozumiteľnej aj ľuďom mimo ich odboru. Veľkú radosť mám aj z rubriky „Užitočné info“, ktorá je mierená najmä na študentov, a „Interview“, v ktorej pravidelne prinášame rozhovor v angličtine so zaujímavým hosťom, čím sa snažíme – aspoň na niekoľkých stranách – dostať bližšie aj k zahraničným študentom či vedcom, ktorí u nás pôsobia. (Tu by som sa chcela poďakovať najmä Johnovi Petrovi Butlerovi Barrerovi, ktorý nám v časopise dlhé roky dohliadal na bezchybnú angličtinu, i Tomášovi Holičkovi, ktorý si to prednedávnom zobral na starosť.) Okrem toho má každé číslo ústrednú tému, pričom sa snažíme striedať spoločenskovedné témy s prírodovednými, aby sme našu univerzitu vedeli predstaviť v jej komplexnosti. Jednoducho, usilujeme sa o to, aby náš časopis mal potenciál osloviť tak univerzitné, ako i mimouniverzitné kruhy.

So zmenou obsahu úzko súvisí aj zmena systému práce – lebo kým dovtedy sme v časopise uverejňovali okrem vlastných textov najmä články, ktoré nám posielali ľudia z fakúlt, dnes tvoríme obsah už len my, teda redakcia, príp. odborníci, ktorých oslovujeme najmä na písanie komentárov či krátkych osvetových článkov do rubriky „Vedeli ste, že...?“. Okrem toho nám príspevky do rubriky „Vyberáme z archívu“ pravidelne posiela pani Mária Grófová, vedúca Archívu UK, a jazykovými okienkami nás zásobuje Katedra slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK, za čo im patrí naša obrovská vďaka. Aby sme to všetko vo vlastnej redakčnej réžii stíhali, prispôsobili sme tomu aj periodicitu – od septembra 2019 tak už nie sme mesačník, ale dvojmesačník. Vďaka tomu, že máme obsah už pevne vo svojich rukách, nás – aspoň v tomto smere – neprekvapila ani korona, ktorá na univerzite zo dňa na deň zrušila všetky podujatia. Ak by sme pracovali v predchádzajúcom mode operandi, cez koronu by sme s najväčšou pravdepodobnosťou nevyšli, resp. určite nie v tradičnom rozsahu.

NJ: S akými reakciami na „novú“ Našu univerzitu sa stretávaš?

EH: Reakcie sú, ako asi pri každej väčšej zmene, všelijaké. Niektoré nadšené – to najmä zo strany mladších ročníkov, ktoré si nevedia vynachváliť predovšetkým moderný vizuál; a niektoré menej, a to najmä zo strany dlhoročných prispievateľov, ktorí boli zvyknutí posielať nám svoje príspevky. Ak je to možné, snažíme sa im vyjsť v ústrety ponúknutím obojstranne výhodného riešenia – napríklad článok o konferencii na pôde katedry v časopise neuverejníme v pôvodnom znení, ale vieme osloviť vedca či študenta, ktorý na nej vystúpil so zaujímavým príspevkom, a poskytnúť mu priestor na priblíženie danej témy, čo v konečnom dôsledku prinesie oveľa komplexnejšiu informáciu o podujatí než len zoznam zúčastnených s názvami ich prednášok. Samozrejme, pri kolose, akým naša univerzita je, to nejde vždy a už vôbec nie hneď. To však neznamená, že sa k tejto téme nevieme vrátiť neskôr – práve to považujem za jednu z najväčších výhod zmeny formátu: to, že nami otvárané témy nemajú skorý dátum spotreby, ktorý hrozí spravodajstvu viazanému na často „prchavé“ aktuality. Naším (snáď nie prismelým) cieľom je, aby si čitatelia v Našej univerzite aj mesiace po vydaní našli niečo, čo ich dokáže zaujať.

Zmenu formátu „spravodajcu UK“ ťažšie nesie aj náš univerzitný archív, lebo tak prišiel o cenný koncentrovaný zdroj informácií o množstve podujatí na pôde jednotlivých fakúlt. A musím sa priznať, že mu po zhromažďovaní materiálov do tohto čísla, ktoré sa zameriava na príbehy budov našich fakúlt, musím dať za pravdu – v mnohom mi pomohlo práve listovanie v starých číslach Našej univerzity. (Mimochodom, všetky čísla nášho časopisu nájdete v elektronickej podobe v archíve na: uniba.sk/nu.) Preto by bolo skvelé, ak by nám aj s prispením našich fakúlt a súčastí ožil spravodajský portál – veľmi rady tam zavesíme každú jednu správu z toho, čo sa kdekoľvek na univerzite deje. Je to skvelá príležitosť na prezentáciu, ale aj na zhromažďovanie informácií o univerzitnom dianí na jednom mieste, čo by značne uľahčilo prácu našim archivárom, uchovávajúcim pamäť univerzity.

A ešte raz k spätnej väzbe: naozaj uvítame každú konštruktívnu reakciu na náš časopis, pozitívnu i negatívnu, stačí nám napísať na: nasa.univerzita@uniba.sk. 

NJ: Časopis vedieš už piaty rok. Čo ťa na tvorbe Našej univerzity najviac baví/napĺňa?

EH: Na tejto práci je úžasné to, že si môžeš vymyslieť takmer akúkoľvek tému a na univerzite s trinástimi fakultami nájdeš človeka, ktorý sa k nej vie odborne vyjadriť. A nielenže vie, v drvivej väčšine prípadov je ochotný nájsť si na nás čas, stretnúť sa s nami, vysvetliť nám to, dokonca nám napísať príspevok, i keď my sa mu zaň vieme akurát tak veľmi pekne poďakovať. Články napísané univerzitnými odborníkmi, ktoré naši čitatelia v časopise nájdu, totiž nie sú honorované. Naozaj nám to píšu len za pekný úsmev. Tá ochota vedcov, ktorí na publikovanie v našom časopise naozaj nie sú odkázaní, ma ani po rokoch neprestáva udivovať. Za štyri roky som oslovila skutočne desiatky odborníkov a tí, ktorí by na prosbu o napísanie článku či rozhovor nereagovali kladne, a to najmä pre množstvo iných povinností, tvoria zanedbateľné percento. To je fantastické. Predstav si, čo by za podobné zázemie dal napríklad Otakar Horák z Denníka N.

Druhou výhodou je fakt, že sa tu – pri všetkých našich vedeckých kapacitách – stále učím niečo nové. Inak to ani nejde. Na univerzite sa stále niečo deje, každú chvíľu sa niekomu podarí niečo vyskúmať, máme tu množstvo zaujímavých ľudí, medzinárodne uznávaných „machrov“ vo svojom odbore, každé číslo teraz už prináša novú tému, takže stereotyp nehrozí.

A v neposlednom rade, i keď to je pre mňa najmä výsada posledných mesiacov, odkedy robíme časopis inak, sú to osobné stretnutia s našimi vedcami, študentmi i zamestnancami. Už to pre mňa nie sú len mená s titulmi pred menom a za menom, ktoré si spájam iba s ich obrovskými úspechmi, ale ľudia z mäsa a kostí, ktorí si zo seba uťahujú, ospravedlňujú sa, že nemajú uprataný stôl, až s detským nadšením rozprávajú o najnovšom zistení, ktorého význam viem len málokedy primerane oceniť, pýtajú sa, či sa na fotenie vhodne obliekli... Sú to veľmi milé momenty, plné človečiny, pri ktorých sa teším, že môžem byť toho celého súčasťou. Ostáva mi už len dúfať, že sa mi túto emóciu prostredníctvom článkov darí komunikovať aj čitateľom.

NJ: Je článok alebo respondent, ktorý ti najviac utkvel v pamäti?

EH: Takých by bolo. Každý rozhovor či článok je príležitosťou vydať sa pre mňa do často úplne neznámych vôd, rozšíriť si obzory a zistiť niečo nové, zaujímavé. Jediné, čo ma mrzí, že sa pre limitovaný rozsah do časopisu niekedy nedostane ani tretina z toho, čo sa dozviem. Veľmi pekné spomienky si odnášam najmä z návštev našich univerzitných pracovísk, kde od odborníkov žiadam nadľudský výkon – za hodinu-dve predstaviť všetko, čomu sa tam spolu s kolegami celé roky venujú, a vysvetliť to mne ako laikovi, ktorý sa na túto „výpravu“ vydáva síce s nadšením Indianu Jonesa, ale i s reálnymi znalosťami Harrisona Forda. Práve tieto chvíle, keď sa snažíme naladiť na rovnakú frekvenciu, čo so sebou často prináša úsmevné situácie, patria k mojim favoritom. I keď spracovať to potom tak, aby to malo hlavu aj pätu, je niekedy poriadna fuška.

NJ: Je respondent alebo téma, ktorú by si rada priniesla čitateľom, ale ešte si nemala príležitosť?

EH: V tomto smere naozaj netrpíme núdzou. Máme celý zoznam tipov, ktorý neustále rozširujeme o ďalšie, či už ide o zaujímavých respondentov z radov vedcov, študentov i absolventov, alebo zaujímavé vedecké témy. Práve tie v časopise ešte nevykrývame v takom rozsahu, ako by sme chceli. Verím však, že aj to sa nám raz podarí. Vo výhľade máme aj ďalšie rubriky – napríklad viacerí naši vedci majú vskutku výnimočné koníčky, prostredníctvom ktorých by sme ich chceli predstaviť. Veľký potenciál má aj rubrika „Vedu majú v rodine“ na našom univerzitnom Facebooku, ktorá sa teší veľkej obľube a ktorú má pod palcom Lenka. Samozrejme, potešíme sa každému tipu – a to nie je zdvorilostná výzva, ktorou sa patrí ukončiť rozhovor, ale dôrazný apel na všetkých, ktorí Našu univerzitu čítajú alebo by ju v budúcnosti chceli čítať. Aby náš univerzitný časopis naozaj reflektoval to, čím univerzita žije, a nevznikal v kancelárskej izolácii rektorátu, odtrhnutej od reality.

Nikoleta Janková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita