Moderná škola by žiakov nemala pripravovať len do pracovnej praxe

Keď som ho na konci rozhovoru o problémoch slovenského školstva poprosila o pozitívnu bodku, na chvíľu sa odmlčal. „Ja by som súčasný stav v našom školstve prirovnal k situácii po veternej smršti v Tatrách. Či sa nám to páči, alebo nie, či sa v tom snažíme hľadať niečo pozitívne, alebo nie, tá katastrofa sa stala. A tešiť sa z toho, že aha, tých päť stromov stojí? ... Či iné ste chceli počuť?“ Napriek veľmi triezvemu pohľadu na vec (alebo práve preň?) patrí Roman Baranovič k ľuďom, ktorí sa už celé desaťročia snažia z rôznych riadiacich funkcií posunúť slovenské školstvo na cestu inovácií. Po štúdiu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK bol dlhé roky výkonným riaditeľom projektu Infovek, neskôr na ministerstve školstva šéfoval ústavu informácií a prognóz, od roku 2013 je riaditeľom Cirkevnej základnej školy Narnia v Bratislave. A hoci je vzdelaním učiteľ matematiky a informatiky, pre budúcnosť krajiny mu príde dôležitejšie oslavovať dobrý skutok než úspechy v matematickej olympiáde. Pár dní predtým, než sa školy po dlhých týždňoch otvorili najmladším žiakom, sme sa porozprávali o tom, aké veľké i malé zmeny naše školstvo urýchlene potrebuje, aby sa pohlo dopredu.


20. 08. 2020 08.35 hod.
Od: Redakcia NU

Keď sa začne rozprávať o možnej reforme školstva, väčšina debát sa zvrtne k peniazom. Ich nedostatok v školstve je zjavný, ale niekedy mám pocit, že sa tvárime, že tie peniaze vyriešia všetko. Ktoré problémy nášho školstva idú podľa vás za nedostatočným financovaním v tesnom závese?

Tou najväčšou výzvou, pred ktorou stojíme, je predovšetkým zamyslieť sa nad tým, ako by dnešná škola mala vyzerať a fungovať, aby to bolo zmysluplné pre deti, ktoré ju navštevujú, ako i pre spoločnosť, pre ktorú ich vychovávame. Model fungovania školy, ako ho poznáme, je totiž starý už stovky rokov. Takto sa to niekedy vymyslelo a ja verím tomu, že sa tým v tom čase riešili konkrétne potreby spoločnosti. No spoločnosť sa zmenila a s ňou aj jej potreby. A práve to by mala škola reflektovať. Okrem toho by sa mala vždy snažiť aj odhadnúť, ako sa spoločnosť bude vyvíjať, a prispôsobiť tomu i výučbu.

Uvediem príklad, ktorý je síce až z Afriky, ale dobre ilustruje to, čo sa snažím pomenovať. Pred 10 rokmi som sa dostal do Kene v rámci jedného projektu rozvojovej pomoci, ktorý realizovala Nadácia Pontis. Jeho základnou myšlienkou bolo pomôcť školám vo vidieckych oblastiach Kene oboznámiť sa s prácou s informačnými technológiami. Doniesli sme im tam teda počítače, nainštalovali pripojenie na internet a učili ich s nimi pracovať. Na jednej strane bolo úžasné sledovať, ako tamojší učitelia priam bažili po nových poznatkoch a zručnostiach a boli veľmi vďační za túto možnosť, na druhej strane ma zarazila nesmierna priepasť medzi nastavením školy a reálnymi potrebami tamojšej spoločnosti. Úplne evidentné to bolo, keď som na vidieckej strednej škole videl, ako sa tínedžeri učili analyzovať Shakespearovho Macbetha. Tínedžeri, ktorí museli každé ráno tri hodiny pešo dochádzať do školy, kde čítali veľdiela svetovej klasiky, a tri hodiny sa potom vracať pešo domov, kde ich rodina dennodenne bojovala s extrémnou chudobou. Priemer detí sa tam pohyboval okolo 4,5, a keď to dostali na 4,2, bol to dôvod na oslavu. S takýmto nastavením školy, ktoré bolo zrejme ešte pozostatkom filozofie koloniálnej nadvlády, nemala väčšina z nich šancu uspieť ani v škole, ani v živote po nej. Vyznie to možno kruto, ale pre väčšinu z nich tá výučba nemala vôbec žiadny zmysel. Viem si predstaviť, že v istom období bolo úlohou školského systému práve toto – identifikovať v celej tej mase populácie tých najšikovnejších, zainvestovať aspoň do ich vzdelávania a potom ich posadiť na úradnícku stoličku. A ten zvyšok, ktorý shakespearovským sitom neprešiel, naučiť aspoň čítať a písať. Ale dnes to jednoducho nestačí a hlavne – dnes sa to dá robiť inak. Fascinujúce však bolo, ako ten systém „statočne“ odolával snahám inovovať ho, aby sa stal relevantným aj pre ostatné deti. Preto som rád, že ten projekt pokračoval tým, že sa snažil prinášať inovácie a transformovať tak prístup na školách – začali tam vznikať hrania sa na startupy v štýle: založme si firmu, poďme sa zamyslieť nad tým, ako zlepšiť poľnohospodárstvo v okolí a podobne. To boli tie praktické veci, ktoré mi dávali omnoho väčší zmysel, a bol som naozaj hrdý na kolegov v Pontise, že to nevzdali.

Keď sa presunieme späť na Slovensko, tak tu tiež stále badať snahu vyhovieť štandardom stanoveným pred desiatkami rokov. Napríklad stále kladieme veľký dôraz na memorovanie, hoci dostať sa dnes k informáciám je otázkou niekoľkých klikov. Deti by sme mali pritom učiť najmä to, ako sa v tom množstve informácií nestratiť a ako ich kriticky vyhodnotiť. A to je len jedna z kľúčových zručností, ktorými by dnešná škola mala deti vybaviť. A tým nemyslím pár vyvolených, ale všetky deti – i tie, ktoré so školou skončia po „odkrútení“ povinnej školskej dochádzky.Naša spoločnosť sa zmenila a na to by mala škola reagovať aj predefinovaním základnej gramotnosti. Už to naozaj nemôže byť len o písaní a čítaní. No nepoteším vás, ak nechceme tieto zmeny robiť na kolene, žiada si to nielen veľké odhodlanie, ale aj veľa peňazí, lebo veľa z tých vecí treba zafinancovať – od nových učebníc, metodických príručiek cez nevyhnutné vzdelávania učiteľov až po potrebné vybavenie škôl atď.

Okrem toho mi v debatách o reforme školstva často chýba nový pohľad na fungovanie manažmentu školy. Ten by naozaj nemal byť len o zvládnutí administratívnych procesov, ktoré dávali asi väčší zmysel v časoch, keď bola škola akousi predĺženou rukou štátu. Základnou úlohou manažmentu školy by dnes mala byť najmä aktívna podpora učiteľov a žiakov, konštruktívna komunikácia s rodičmi, neustála práca s inováciami. A to sa dá len vtedy, keď manažment školy funguje iným spôsobom ako tým klasickým, teda direktívno-úradníckym, ktorý je však, žiaľ, na mnohých školách stále bežný.

Keď spomínate inovácie, čo si pod týmto slovom presne predstavujete?

Akúkoľvek snahu robiť veci inak, lepšie, dotiahnutú do konkrétnej realizácie. Môže to byť inovácia vo výučbe, inovácia v tom, ako riadime školu, ale môže to byť aj o zdanlivých drobnostiach. Na chodbe ste napríklad videli veľkú expozíciu periodickej tabuľky chemických prvkov s reálnymi ukážkami, čo rozhodne nie je zvlášť inovatívna záležitosť, napriek tomu by sme nenašli veľa škôl na Slovensku, ktoré ňou disponujú. Z môjho pohľadu však práve aj takáto drobná inovácia dokáže v deťoch zapáliť radosť z poznávania, lebo si vedia reálne predstaviť, o čom sa učia.

Čakala by som, že spomeniete najmä inovácie spojené s využívaním najnovších technológií.

Takto: ako vyštudovaný učiteľ informatiky si naozaj myslím, že technológie majú byť pre učiteľov i deti bežným pracovným nástrojom, lebo škola má vzdelávať pre súčasnosť i budúcnosť a vo svete, ktorý nás čaká, bude pokročilá práca s technológiami s veľkou pravdepodobnosťou základnou zručnosťou. Zároveň však treba priznať, že ako pedagógovia sa stále učíme, ako s technológiami pracovať, aby to bolo pre žiakov zmysluplné, stále sa v tom „hľadáme“. No myslím si, že kvôli budúcnosti našich detí by bolo nezodpovedné nevydať sa na túto cestu hľadania.

Na druhej strane moderná škola by podľa mňa nemala byť len o práci s technológiami, dokonca by nemala žiakov pripravovať „len“ do pracovnej praxe. Veľmi dôležitý je totiž aj ten výchovný rozmer, ktorý na Slovensku zvykneme podceňovať. Sám som si to naplno uvedomil až tu, keď som sem pred siedmimi rokmi nastúpil do funkcie riaditeľa. Hoci ma do Narnie viedla práve vízia technologických inovácií, postupne som zistil, aké je dôležité pracovať s deťmi aj na ich životných zručnostiach a pomôcť im zvládnuť budovanie vlastného charakteru.

Opäť uvediem príklad. Máme tu aktivitu, ktorú voláme Čin mesiaca. Deti majú možnosť nominovať na tento titul ostatných žiakov (teda nie seba), keď vidia, že z vlastnej iniciatívy vykonali niečo dobré, napríklad poupratovali triedu, pomohli spolužiakovi s učivom, v jedálni niekto niečo rozlial a oni to po ňom poumývali – skrátka, môžu to byť aj takéto drobné veci. Následne sa raz za mesiac zíde komisia zložená z detí, ktorá vyberie ten najlepší čin za dané obdobie, a my ho oslavujeme. Je to nenáročná aktivita, no nerobí ju žiadna iná škola na Slovensku. Skôr sa zvyknú oslavovať víťazstvá či dobré umiestnenia v rôznych súťažiach z jednotlivých predmetov. Nehovorím, že nie je dobré pripomenúť si aj takéto úspechy žiakov a tešiť sa z nich, ale pre budúcnosť krajiny sa mi zdá dôležitejšie oslavovať čin mesiaca než úspechy v matematickej olympiáde. Preto sa veľmi teším, že to ako škola robíme a snažíme sa výchovný aspekt poňať inak.

Nie je to ľahká cesta, lebo s tým máme ako spoločnosť málo pozitívnych skúseností a nikto to nevie poriadne robiť. Pred 1989 výchova v školách v mnohých aspektoch podľahla ideologickému masírovaniu mozgov, preto rozumiem, prečo sme z toho po páde komunizmu tak rýchlo ubzikli. No neboli sme schopní nahradiť to niečím zmysluplným, a preto máme teraz krajinu plnú mladých ľudí sympatizujúcich s fašizmom. Výchovný rozmer sa u nás totiž štandardne vykladá tak, že nevhodné správanie potrestáme dvojkou zo správania. Ale to predsa nie je výchova detí! Výchova detí je v skutočnosti úplne iný proces, ktorý trvá dlho, do ktorého treba zapájať aj rodičov, intenzívne s nimi spolupracovať, chce to čas i peniaze. Napríklad u nás má každý učiteľ v úväzku dve hodiny výchovnej práce s deťmi, ktoré žiadna iná škola učiteľom do úväzku nezarátava. Pre manažment školy je to výzva, lebo to stojí viac peňazí, ale mať čas vyhradený aj na toto považujem práve za tú prepotrebnú súčasť procesu, čo sa v škole musí diať, ak máme deťom pomôcť pri budovaní charakteru.

Výzvou pre manažment školy museli byť aj uplynulé týždne. Ako ste z pohľadu riaditeľa zvládli situáciu okolo pandémie?

Naša škola na to v niečom bola pripravená. Každý učiteľ tu má pracovný notebook, tú infraštruktúru, ktorá je na to potrebná, máme zvládnutú a aj predtým sme skúšali podporovať vyučovací proces detí v online priestore, takže sme mali na čo nadviazať. Samozrejme, online hodiny v tejto podobe boli aj pre nás novou skúsenosťou. Hodnotím ich však veľmi pozitívne, zvlášť pri starších deťoch si viem predstaviť, že by sme po tejto forme výučby príležitostne siahli. Klamal by som však, ak by som tvrdil, že sa nám na online výučbu podarilo prepnúť zo dňa na deň. S 850 deťmi a 120 učiteľmi sme najväčšou neštátnou základnou školou na Slovensku, takže nám asi dva týždne trvalo, kým sme ten obrovský tanker bezpečne nasmerovali do vôd nových prístupov. Hlavne spočiatku sme hľadali cestu, ako to celé spraviť tak, aby sa každý mohol zapojiť, skúšali sme, čo bude najlepšie fungovať. Ale podarilo sa a zvlášť tie posledné týždne to fungovalo viac-menej bez problémov. Viem si však predstaviť, že sú určite menšie inovatívne školy, ktorým sa ako rybárskym bárkam podarilo do online výučby doplávať skôr.

Posun vidím však aj v inej oblasti. Niektoré moje projekty vyžadujúce si pokročilejšiu prácu s technológiami, ktoré až dosiaľ narážali na odpor zo strany tímu, teraz dostali zelenú. Napríklad snaha presunúť niektoré porady do online priestoru. Mnohým sa do toho nechcelo, lebo sa báli vykročiť zo svojej komfortnej zóny a prekonať tú bariéru pri práci s technológiami, no teraz sme museli, nedalo sa nič robiť. Zrazu sme si na to všetci zvykli a ukázalo sa, že pre niektoré typy porád sú technológie možno efektívnejšie než stretnutie sa tvárou v tvár.

Ako ste to vnímali ako rodič?

S tým, ako fungovali moje dve piatačky aj ich učitelia, som bol spokojný. Ako riaditeľ školy som však mal tú výhodu, že som presne vedel, ako to je nastavené, takže mi to celé dávalo zmysel. Viem si však predstaviť, že rodič, ktorý sa pre pracovné vyťaženie nemohol deťom až tak venovať, možno nie vždy rozumel, čo sa deje, a mohol nadobudnúť pocit, že toho majú deti veľa alebo, naopak, málo.

Na svojich dcérach tiež vidím, ako veľmi sa za posledné týždne posunuli vo svojom porozumení v práci s technológiami, čo považujem za veľmi dôležité. Technológie by sme totiž nemali vedieť len ovládať, ale aspoň trochu rozumieť aj tomu, ako fungujú, lebo inak nás vedia prekvapiť situáciou, ktorú nedokážeme vyriešiť. A v tom vidím prínos tejto neľahkej doby, že pre deti priniesla výzvy, ktorým predtým nemuseli čeliť a teraz to potrebovali zvládnuť. A zvládli to výborne.

Takže to podľa vás vzdelávanie ovplyvnilo len pozitívne?

Áno aj nie. Napriek spomenutým pozitívam si myslím, že táto situácia ešte viac otvorila nožnice medzi školami, ktoré na to boli nejakým spôsobom pripravené, a tými, ktoré na to pripravené neboli. I keď im to nemôžeme úplne vyčítať, lebo v oblasti technológií sa v našom školstve za posledné roky udialo naozaj veľmi málo. Zmysluplne sa do toho neinvestovalo. Nehovoriac o tom, že učiteľský zbor veľmi zostarol. Posledná, pred nejakými 10 rokmi publikovaná informácia z ministerstva školstva bola, že priemerný vek učiteľov u nás je 42 rokov. Keďže sa mi nezdá, že by sa odvtedy do škôl vo veľkom hrnuli mladí učitelia, predpokladám, že sa blížime k päťdesiatke. To znamená, že máme veľa starších učiteľov, pre ktorých to musela byť naozaj veľká výzva. Je prirodzené, že tí ľudia potrebujú podporu, niekto im to musí ukázať, niekto ich to musí naučiť. Veď technológia nie je mágia, nefunguje automaticky. A nie je vždy vinou školy, ak niekoho takého nemala k dispozícii.

Predstavme si situáciu, že by ste dostali možnosť tie nožnice zavrieť a prijať centrálne opatrenia, ktoré by slovenské školstvo nasmerovali k modernizácii. Ktoré tri konkrétne kroky by ste podnikli?

To je dobrá otázka, ktorá však nemá jednoduchú odpoveď... Ako som už spomínal, v prvom rade by sme naozaj mali premyslieť svoj pohľad na úlohu školy v dnešnej spoločnosti. Okrem toho nám už pri súčasnom nastavení v systéme chýba obrovské množstvo ľudí – nielen učiteľov, vychovávateľov či pedagogických asistentov, ale i školských psychológov, koordinátorov a metodikov výchovných programov a mnohých ďalších, ktorí by modernú školu nasmerovali aj k cibreniu životných zručností. Potrebujeme nájsť peniaze na podporu takýchto ľudí. Rovnako sa musíme prestať pozerať na prácu učiteľa len cez počet hodín jeho odborných predmetov a dať mu priestor na výchovu detí, a to od 1. až po 9. ročník.

Rovnako by sme mali pomôcť školám, aby získali prístup k relevantným technológiám a naučili sa ich vo výučbe zmysluplne využívať. Teda nielen ich zásobiť počítačmi, ale pomôcť učiteľom, najmä starším, prekonať ten mentálny blok, ktorý pred nimi možno majú, a naučiť ich s nimi pracovať, aby tá infraštruktúra fungovala.

Zároveň si treba uvedomiť, že v momentálnej situácii nemáme na školách šancu spraviť akúkoľvek rýchlu pozitívnu zmenu, lebo je to príliš veľké, príliš rozmanité a narážame na spomínaný fatálny nedostatok ľudí, bez ktorých to nepôjde. Ak má ísť o naozajstnú zmenu, neexistuje žiadne zázračné riešenie na počkanie. Žiaľ, nevidím, že by spoločnosť rozumela, že to, čo nás v tomto smere čaká, bude trvať veľmi dlho. Preto by sme mali začať čo najskôr.

Roman Baranovič

V r. 1998 úspešne ukončil štúdium učiteľstva matematiky a informatiky na FMFI UK. V r. 1997 – 2007 šéfoval projektu Infovek. Následne až do r. 2010 pôsobil v spoločnosti Microsoft ako akademický programový manažér projektu „Partneri vo vzdelávaní“, ktorého cieľom bolo pomôcť školám, učiteľom, ale aj tvorcom vzdelávacích politík prinášať inovácie do vzdelávacieho procesu. V r. 2010 – 2012 bol generálnym riaditeľom Ústavu informácií a prognóz školstva MŠVVaŠ SR, v r. 2012 – 2013 zastával funkciu programového riaditeľa neziskovej organizácie Indícia. Od r. 2013 je riaditeľom Cirkevnej základnej školy Narnia v Bratislave.

Erika Hubčíková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita