Budúcnosť akademickej samosprávy na Slovensku alebo Ceterum autem censeo...

Rímsky senátor Cato starší vstúpil do dejín svojím tvrdohlavým zotrvávaním na idei zničenia Kartága. Každé svoje vystúpenie v Senáte (bez ohľadu na tému diskusie) zakončoval frázou „Ceterum autem censeo Carthaginem esse delendam!“ (voľný preklad: „Ostatne si aj tak myslím, že Kartágo musí byť zničené!“). Jeho sen sa mu splnil v tretej púnskej vojne, no vzletná parola nastúpila samostatnú cestu dejinami a dnes ju interpretujeme ako silnú, razantnú požiadavku či výzvu. Nenárokujem si akékoľvek porovnávanie s Catonom, no predsa len som v poslednom čase v podobnom postavení, čo do formy onej fixnej idey, ktorú obhajoval. Tento text publikujem ako reakciu na prebiehajúci boj o zachovanie a podobu akademickej autonómie vo vysokom školstve Slovenskej republiky. Myslím si totiž, že hlas vysokých škôl, a rektorov obzvlášť, je v tomto diskurze veľmi dôležitý.


Autonómia a samospráva

Výdobytkom udalostí, ktoré sa tak symbolicky začali v Aule Univerzity Komenského v Bratislave koncom novembra 1989, bola okrem iného skutočná sloboda, ktorú vysoké školy dostali do vienka. Sloboda vo viacerých významových rovinách – od slobody vyjadrenia názoru cez ťažiskovú slobodu vedeckého bádania až po možnosť spravovať si svoje záležitosti sami. Grécke korene slova autonómia, teda autonomos, vlastne znamenajú možnosť prijímať vlastné „zákony“, alebo širšie, normatívne akty upravujúce vnútorné prostredie vysokých škôl. Samospráva je zase možnosť výkonu verejnej správy na úseku vysokých škôl prostredníctvom orgánov na to určených a kreovaných samotnou vysokou školou.

Od novembra 1989 prakticky neustále čelia vysoké školy kritike, že si takúto možnosť „nezaslúžia“, že ňou mrhajú a správajú sa ako malé dieťa pri strate hračky, keď sa im na tieto slobody siaha. Vždy v nových a nových vlnách prichádzajú snahy o deautonomizáciu vysokých škôl – a v týchto časoch čelíme ďalšej z takýchto vĺn v podobe legislatívnych snáh Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. To pripravilo zásadnú novelu vysokoškolského zákona, ktorá v týchto dňoch koluje akademickým prostredím (keďže ide o „tajný“ materiál, vedia o ňom prirodzene všetci).

Vlna legislatívnych aktivít v tomto smere takmer vždy korešpondovala so živším záujmom spoločnosti o problematiku vysokých škôl a takmer vždy bola iniciátorom tohto záujmu nejaká „kauza“. V súčasnej vlne záujmu funkciu rozbušky hrá dianie na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Aj v tomto prípade, aj pri otázke (ne)zachovania autonómie vysokých škôl zaznieval môj hlas, ale aj hlas univerzity, ktorú mám tú česť reprezentovať, vždy jasne a zreteľne. Autonómnosť a samosprávnosť vecí univerzitných je conditio sine qua non vo vzťahu ku kultúre spoločnosti, ak ju chápeme (largo sensu) ako tradíciu rozumného pokroku, humanizmu a dôstojnosti človeka bez ohľadu na hrôzu vonkajších okolností.

A že si vysoké školy nedokážu „vládnuť“ samy? Nuž, zrejme najväčším argumentom, svedčiacim o opaku, je pandemická situácia, ktorá zasiahla celý svet – aj ten akademický. Vysoké školy (aspoň väčšina) sa správali diametrálne odlišne od štátnych autorít. Konali rozumne, predvídateľne, konzistentne a vždy dostatočne jasne a vopred komunikovali svoje kroky. Boli tak (spolu s niektorými územnými samosprávami) dokonalým príkladom toho, ako sa to robiť má. Samosprávy – územné, záujmové či tie akademické – skrátka dokázali efektivitu svojich riadiacich mechanizmov a nezriedka sa práve naším konaním ex post inšpirovali iné verejné (najmä štátne) autority. Nestačí to ako dôkaz svojbytnosti a opodstatnenosti samosprávnych princípov riadenia? O celom segmente vysokého školstva ste počas pandémie nič podstatné nepočuli, pretože si skrátka dokážeme poradiť sami... Samozrejme, opätovne – netvrdím, že všetko je v poriadku. Vyladenie kompetencií jednotlivých orgánov, zefektívnenie riadenia zavedením rozumných manažérskych princípov či zracionalizovanie vnútorných mechanizmov nakladania s majetkom nepochybne vysokému školstvu prospeje. Nedá sa to však bez dialógu, otvorenosti komunikácie a normálneho „partnerstva“. Čoho sme však svedkom? Rozhodovania o nás bez nás, pretože akási efemérna spoločenská požiadavka velí naoktrojovať tým neschopným akademikom, ako sa majú vysoké školy riadiť. Proti takejto (dez)interpretácii protestujem a budem vždy protestovať!

 

Vysoké školy – liaheň pre priemysel?

Najčastejšia kritika vo vzťahu k vysokým školám sa týka údajného neefektívneho využívania verejných peňazí. Veď načo sú nám v zúriacej štvrtej priemyselnej revolúcii andragógovia, estetici či klasickí filológovia, paleontológovia alebo teoretickí fyzici?

Netvrdím, že systém nevykazuje chyby, ale zamyslime sa, prečo dnes vysoké školy prijmú na štúdium (takmer) každého, kto ide okolo, a prečo chce aj ten, kto na to objektívne nemá, vysokoškolský diplom? Nenárokujem si na komplexnosť odpovede, ale skoro určite by oscilovala okolo krízy spoločenských autorít, sociologického skúmania generácií X, Z, mileniálov a iných, ale aj okolo metodiky rozdeľovania štátnej dotácie na vysoké školstvo. Ak jedným z kľúčových kritérií bude počet študentov študujúcich v príslušnom odbore, študijnom programe či na fakulte alebo vysokej škole, nedosiahneme pri prijímaní uchádzačov o štúdium skutočnú selekciu. A kde nieto selekcie a príjme sa každý, vzdelanie stráca hodnotu. Ak sa nemusím zaslúžiť o to, že niečo dosiahnem, nevážim si to... A z nekvality na vstupe len ťažko urobiť kvalitu na výstupe. Nie beznádejne, len ťažko.

Spoločnosť by si mala uvedomiť, že vysoké školy a univerzity (to nie je synonymum!) tu skrátka nemáme na to, aby produkovali lacnú (alebo hoc aj drahú) pracovnú silu pre národné hospodárstvo. A v tom tkvie samotná podstata nevyhnutnosti zachovania princípov autonómnosti a samosprávnosti vysokoškolského prostredia.

Priemysel, ekonomika, národné hospodárstvo sú priamo závislé od politických stimulov. Politici rozhodujú (nepriamo, aj keď akceptujem „neviditeľnú ruku trhu“ s príslušnými, vývojom podmienenými korekciami), ktorý segment budeme podporovať, dotovať a ktorým segmentom povedzme uľavíme na daniach a podobne. Ak dáme do rúk politikov moc rozhodovať o vnútornej správe vysokých škôl, raz a navždy rezignujeme na pokrok v myslení a na výchovu a vzdelávanie budúcich generácií v duchu opísaných zásad, skrátka, na poslanie vysokých škôl. A tým je výchova a vzdelávanie ľudí podľa zásad kritického myslenia. Vysoká škola má spoločnosti poskytnúť človeka hodnotovo ukotveného, rozhľadeného, sčítaného, schopného rozlišovať a rozvažovať minimálne v rámci svojej odbornosti (ideálne širšie). Takéto vzdelanie potom umocní schopnosť absolventov adaptovať sa na stále viac sa meniaci svet, lebo časy, keď si človek vystačil s poznatkami nadobudnutými počas štúdia celý život, sú dávno preč (ak tu vôbec niekedy boli). Takéto vzdelanie človeka učí ozvať sa pri neprávostiach, bojovať, pretože chápe, že okrem sily ekonomiky a peňazí je tu aj sila ideálov a hodnôt.... A to je úlohou vzdelávania, ktorú by si mala spoločnosť vážiť. A do problémov sa spoločnosť dostane práve vtedy, ak z tohto chápania zľaví a nechá si vzdelávanie diktovať len cez prizmu ekonomiky či politiky. Tá sa mení každú chvíľu, čo sa však nesmie stať hodnotám a princípom – tie nemôžu podliehať krátkodobým vlnám preferencií.

Vo vedeckej oblasti, ktorá je druhým pilierom univerzitnej podstaty, má byť jadrom slobodný základný výskum, inšpirovaný jednou z najľudskejších z ľudských vlastností – zvedavosťou. Počiatky takéhoto druhu myslenia sa všeobecne kladú do šiesteho storočia pred Kristom, do doby, ktorú Jaspers nazýva „axiálnou“. Táles z Milétu, Anaximandros či Anaximenés, Herakleitos či Parmenidés boli jednoducho zvedaví. Prikazoval niekto Descartovi či Leibnizovi, Newtonovi či Kantovi, o čom majú rozmýšľať? Absurdnosť odpovede je skrytá v absurdnosti otázky...

Kde by bol ľudský pokrok bez vedy? Politik, aj ten najosvietenejší, nedokáže predpovedať, čo z konkrétneho vedeckého bádania vzíde. Tušil niekto dosah špeciálnej teórie relativity, bez ktorej by ste si dnes pravdepodobne nečítali tento text na tablete či smartfóne? Mnohé veľmi užitočné vynálezy vznikli bez toho, aby ich niekto plánoval. Viacerí vedci si užijú dekády posmeškov za „zbytočnosť“ svojho predmetu štúdia – len aby história ukázala, akí geniálni v skutočnosti boli (napr. Gottlob Frege v oblasti logiky či Joseph Thomson a objav elektrónu; dejiny vedy sú však plné podobných príbehov).

Zvedavosť a predstavivosť sú vlastnosti, ktoré sa nie vždy zlučujú s ekonomicko-politickými kritériami „prospechu“. Výskum v oblasti logopédie, archeológie či literatúry sa spravidla nedá odmerať návratnosťou investície – ale náš jazyk, minulosť a príbehy sú základom našej identity.

Samozrejme, mutatis mutandis uvedené platí aj o výskume aplikovanom, s priamym previazaním na prax.

Preto stojíme na križovatke: chceme z vysokých škôl fabriky na ľudí postihnutých „fachidiotizmom“? Produkujeme školený personál pre priemysel, ktorý politickým rozhodnutím dnes bude a zajtra nebude alebo bude „podporovaný“ iný? Budeme sa pri každých voľbách triasť, ktorej politickej strane pripadne ministerstvo školstva a či prispôsobí univerzity na svoj obraz? Alebo chceme samostatné, svojbytné a zodpovedné vysoké školstvo (hoc s chybami), ktoré dokáže vychovať vzdelaného človeka, ktorý vie myslieť a myslenie využíva ako nástroj na saturáciu svojej zvedavosti?

Vždy budem hájiť druhú nastolenú tézu. Aj keď s chybami (predsa len, každý ľudský výtvor vykazuje chyby), je to najlepší a historicky osvedčený model, ktorý sa nenechal ovládnuť aktuálnou politickou mocou, a práve preto, že bol od nej (takmer) vždy nezávislý, napredoval a napredovala aj spoločnosť, štáty, ľudia. Voláme to pokrok. Naopak, tam, kde politická moc zasiahla do autonómie a samosprávy univerzít, o pokroku možno hovoriť len veľmi ťažko. V podmienkach Slovenska sa tak udialo dvakrát – prvýkrát v roku 1938 v súvislosti s postupným nástupom fašistickej diktatúry a druhýkrát po roku 1948 s nástupom diktatúry komunistickej (či ak chceme, spočiatku ľudovodemokratickej).

 

Ako súvisí politika s autonómiou a samosprávou vysokých škôl?

Základom autonómie, už z etymologického hľadiska, má byť možnosť vlastnými vnútornými predpismi upravovať si vnútorné záležitosti subjektu, v tomto prípade akademické záležitosti samotnými vysokými školami. Akademická obec, formou zastupiteľskej demokracie alebo priamo, má byť rozhodujúcim hýbateľom vnútorných akademických záležitostí, pretože dokáže najlepšie posúdiť všetky nuansy zložitého a komplexného mechanizmu, akým vysoká škola nepochybne je. Otázka, či má akademická obec konať priamo, alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov v akademických senátoch, nemá na legitimitu týchto procesov zásadnejší vplyv. Jej zodpovedanie zrejme závisí od mnohých faktorov, akými sú veľkosť konkrétnej vysokej školy (iná bude situácia v prípade Univerzity Komenského v Bratislave, kde počet študentov počítame v desiatkach tisíc a počet zamestnancov v tisíckach, a povedzme Vysokej školy múzických umení s rádovo menšími počtami), tradícia konkrétnej inštitúcie či jej vnútorné usporiadanie (menšie a kompaktnejšie vysoké školy sa spravidla nečlenia na fakulty a pod.).

Základným prerogatívom univerzitného spoločenstva (tak vznikali prvé stredoveké univerzity, ako universitās, slobodné spoločenstvo učiteľov a študentov so silnou vnútornou jurisdikciou nad svojimi členmi) je právo voliť si spomedzi seba svojich predstaviteľov, rektorov, dekanov či iných alebo inak pomenovaných funkcionárov podľa konkrétnej historickej tradície. V súčasnosti rezortným ministerstvom preferovaný model tzv. správnych rád nemá so samosprávou vôbec nič spoločné – a tým ani s autonómiou vysokých škôl. Konštrukcia, kde správna rada má polovicu svojich členov nominovaných ministrom školstva a má zároveň kompetenciu voliť predstaviteľov univerzity, schvaľovať rozpočet vysokej školy či mať konečné slovo v nakladaní s majetkom, nemožno nazvať inak ako politizáciou akademickej pôdy. Nominanti ministra školstva (akéhokoľvek „dobrého“ a „osvieteného“, budúcnosť však môže priniesť aj menej lichotivé adjektíva) sú, či už chceme, alebo nechceme, politickými nomináciami, navyše s preferovanou príslušnosťou k externému prostrediu, teda k biznisu, územnej samospráve či k zamestnávateľským zväzom. Títo ľudia spravidla netušia nič o vnútorných vzťahoch a väzbách na vysokých školách, o výskume, finančných tokoch, o vzdelávaní už vôbec nie. A to nehovorím o najdôležitejšom argumente a tým je legitimita, ktorá sa oddávna odvodzuje od zdroja moci, a dôvera od akademického prostredia. Zavedením takýchto mechanizmov riadenia by legitimita a dôvera od akademického prostredia boli do veľmi veľkej miery nahradené dôverou politickou...

Ak, podľa aktuálneho návrhu, prakticky zaniknú fakultné senáty, a vysokým školám sa odoberie prerogatívum voliť si svojich reprezentantov, ktorí (okrem iného) negociujú s vládou a reprezentantmi priemyslu, bude to koniec princípov, ktoré jediné sú garantom slobody výskumu. Ak funkcionári, reprezentanti vysokých škôl budú priamo dosadzovaní aktuálnou politickou garnitúrou, budú len bábkami a figúrkami v rukách mocných. Skončí sa skutočná sloboda tam, kde (vari ako v jedinom type inštitúcií) bola (v istej forme a miere, ale predsa) prítomná vždy, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. A inštitúcie sú pre demokraciu to najpodstatnejšie – inštitúcie silné, svojbytné a autonómne. A medzi nimi na čelnom mieste majú byť vysoké školy. Je povinnosťou nás, ich dočasných predstaviteľov, bojovať za tieto princípy, chrániť ich a zveľaďovať.

Hanba tým, ktorí tak nerobia a mlčia!

A preto si (ostatne) myslím, že rektor univerzity má byť volený senátom (Ceterum autem censeo rectorem universitatis a senatu eligendum esse).

 

Za cenné rady a pripomienky, ktoré dostali tento text do finálnej podoby ďakujem svojim kolegom a priateľom: Zlatici Plašienkovej, Jozefovi Masarikovi, Radomírovi Masarykovi, Andrejovi a Slávke Démuthovcom, Emilovi Višňovskému, Františkovi Gahérovi a Jane Šmelkovej.

 

Marek Števček, rektor Univerzity Komenského v Bratislave