Anorexia nie je logická, jej podstatou je strach

Jej prvou oficiálne potvrdenou diagnózou bola mentálna anorexia. Po viac ako roku liečenia sa však objavili znaky mentálnej bulímie, s ktorou bojuje doteraz. Sama by sa opísala ako workoholička, ktorá rada tvorí veci, ktoré majú hodnotu a vidí v nich zmysel. Jednou z nich je aj projekt Chuť žiť, s ktorým precestovala celé Slovensko a zorganizovala desiatky workshopov s vyše šesťtisíc účastníkmi. Cez vlastné skúsenosti na nich vysvetľuje podstatu a pomáha pri prevencii porúch príjmu potravy. Aj o tom, ako môžete pomôcť svojim kamarátom trpiacim niektorou z porúch príjmu potravy, sme sa porozprávali s Valentínou Sedilekovou.


Niekde som o tebe čítala, že trpíš anorexiou a o pár článkov neskôr zas bulímiou. Ako to teda je?

Moja prvá diagnóza bola mentálna anorexia. Štatisticky to býva tak, že približne 25 % pacientov, ktorí trpia mentálnou anorexiou, môže počas liečby prejsť do bulímie, medzi nimi som aj ja. Po asi jeden a pol roku liečby anorexie mi diagnostikovali mentálnu bulímiu, teraz teda bojujem viac s prejedaním. Nedeje sa to zákonite, ale nie je to ani nič výnimočné.

Takže od úplného hladovania si prešla k chorobnému prejedaniu?

V skratke áno. Ten prechod je ale v skutočnosti zložitejší, deje sa jednak na fyziologickej, ale aj na chemickej i psychologickej úrovni. Človek trpiaci anorexiou vyhladuje telo do tzv. „survival mode“, to znamená, že príde do momentu, kedy telo všetky živiny a energiu dáva len do orgánov potrebných na nutné prežitie ako srdce, obličky a podobne. V dôsledku toho dochádza napríklad k rednutiu kostí, vypadávaniu vlasov alebo vynechaniu menštruácie. A keď je len v takomto nastavení, kedy telo len doslova zachraňuje samé seba a má nedostatok živín, tak je prirodzené, že keď zrazu začne človek normálne jesť, tak postupom času si to telo pýta viac, pretože sa potrebuje vyživiť. To telo potrebuje vedieť, že už je v poriadku, že už nebude hladovať. Je to biologicky normálne, ale postupom času, tým, že je to chorobné, tak sa začínajú meniť aj chemické a psychologické procesy.

Čo sa udeje po psychologickej stránke?

Pri anorexii si človek vytvára veľa „food rules“ – najskôr si nedovoľuje jesť sladkosti, mastné veci, postupne takto vyradí mnoho druhov surovín či jedla. Začne mať negatívny vzťah k jedlu všeobecne. Je nutné povedať, že ľudia s poruchou príjmu potravy (PPP) majú čiernobiele myslenie. To je aj jedna z vecí, ktoré sa počas liečby učia zmeniť. V praxi to potom vyzerá asi takto: Zatiaľ čo normálny človek si dá štvorček čokolády, povie si, OK, moje potreby boli uspokojené a stačí mi. Človek s PPP jej úplne odolá, alebo si povie: Preboha, nie, všetko svoje úsilie som pokazila, už na tom nezáleží, môžem zjesť celú čokoládu, dnešok sa neráta. A tak príde k záchvatu prejedania. Z toho sa neskôr, ak to nestihneme podchytiť včas, stane návyk, ako zo všetkého, čo robíte opakovane. A pri každej negatívnej myšlienke alebo nejakom inom emocionálnom spúšťači sa človek začne prejedať. Funguje to podobne ako droga. Mozog si pýta dopamín. Pri anorexii sa vyplavuje počas hladovania, kým pri bulímii je to práve pri záchvatovom prejedaní. A toto sa nedá vyliečiť len silou vôle. Aj ja si častokrát hovorím, že som strašne slabá. Ako to, že to neviem ovládať? No existuje viacero aspektov, prečo k tomu dochádza a v konečnom dôsledku to dáva logiku.

Zapojte sa do univerzitného výskumu o duševnom zdraví. Ak ste študentom alebo zamestnancom UK, vyplňte anonymný dotazník a pomôžte nám zistiť, ako sa má naša univerzita.

Je to vôbec liečiteľné?

Každá z týchto chorôb je liečiteľná. Hoci mám pocit, že asi robíme niečo zle, keďže štatisticky je stále vysoký počet tzv. chronických pacientov. No na druhej strane je tu aj množstvo vyliečených, čo dokazuje, že sa to dá. Existujú terapie, farmakoliečba, rôzne aktivity, ktoré v liečbe pomáhajú.  Konkrétne pri bulímii je veľmi účinný kognitívno-behaviorálny prístup. Vďaka nemu sa učíme napríklad, ako pracovať s myšlienkovými vzorcami, vedome odstraňovať spomínané čierno-biele myslenie, ale aj vedome jesť. Človek si píše denník, aby dokázal pochopiť, čo je spúšťačom prejedania a podobne. Tých spôsobov je mnoho. Napriek tomu je to ale frustrujúce, lebo ide o beh na dlhú trať. Môžeš skúšať veľa vecí a občas máš pocit, že ti nikto nevie pomôcť, lebo tá choroba má veľa relapsov. Liečba trvá priemerne 7 – 9 rokov. Ak je človek dospelý, je to o to ťažšie. Nemôže mať kontrolu 24/7. Ak tá liečba ale prebieha dlhodobo a správne, funguje to. Hoci pomaly. A ty sa často cítiš, ako keby si sa nikam nepohla. Ja som sa napríklad pred dvomi rokmi prejedala trikrát každý deň, teraz ma nárazové jedenie chytí tak raz za dva týždne. Stále je to problém, ale je to oveľa lepšie. Problém je, že ľudia očakávajú, že keď niečo človeku logicky vysvetlia, tak tomu predídu. No tá choroba je strach, nie je založená na logike a keď sa nepodchytí odborne, bude sa v tom človeku len budovať a čakať na príležitosť, kedy vypuknúť.

Čo je pri PPP spúšťačom? Môžu to byť aj externé vplyvy ako propagovanie nezdravého ideálu krásy všade navôkol, ktorému sa chcú ľudia podobať, alebo ide o výsostne geneticky podmienenú poruchu?

Takmer 8 miliárd ľudí žije vo svete, kde sa propaguje extrémna štíhlosť alebo maskulinita. Napriek tomu netrpí PPP všetkých 8 miliárd ľudí. Sú to multifaktoriálne ochorenia. Nepoznáme jednu konkrétnu príčinu vzniku tohto ochorenia. Ale poznáme súbor rizikových faktorov, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť výskytu. Úlohu zohráva genetika a osobnostné črty a predispozície. Ďalším faktorom je aj okolie. Ak niekto vyrastá v okolí, kde je veľký dôraz na výkon alebo krásu, veľmi ho to môže ovplyvniť. Riskantná môže byť aj šikana. Ak v detstve zažívaš šikanu spojenú napr. s váhou, samozrejme, že sa ti vybudujú veľmi negatívne emócie s tým spojené. Tá choroba nevznikne hneď, musí do seba zapadnúť viac vecí. Potom už ale stačí len nejaká stresujúca udalosť – rozchod rodičov, neúspech v škole a je to. A samozrejme, že istý vplyv na to majú médiá a propagovanie konkrétneho typu ideálu krásy. 

Existujú teda nejaké spoločné osobnostné znaky pre ľudí, ktorí sú náchylnejší na niektorú z PPP?

Nedá sa asi zovšeobecňovať. Ale ľudia s PPP zvyknú byť úzkostliví, perfekcionisti, zameraní na výkon. A, čo je kľúčové, nevidia svoju sebahodnotu, teda majú aj veľmi nízke sebavedomie. Princípom PPP je prepojenie vlastnej sebahodnoty s extrémnou štíhlosťou. To znamená asi toľko, že si poviem, že nič neznamenám, som škaredá, hlúpa, tučná – ale – keď schudnem pár kíl, možno budem mať nejakú sebahodnotu, budem aspoň niečo znamenať a aj ostatní ma budú mať radšej. Na začiatku tejto choroby nie je primárnym cieľom vidieť nejaké konkrétne číslo na váhe. Skutočnou príčinou je túžba je mať sebahodnotu.

Kedy si spozorovala, že sa s tebou niečo podobné deje?

Reálne chudnúť som začala v pätnástich, ale príznaky som mala od nejakých ôsmich rokov. Vtedy som si vravela, že sa nenávidím, myslela som si, že som tučná, že mám veľké bruško. Zaťahovala som si veľmi silno nohavice opaskom. Začala som sa viac zaujímať o telo a jedlo. Začala som sa otca pýtať, či si môžem natrieť chlieb maslom a či z toho priberiem, postupne som prestala jesť sladkosti. To sú malé náznaky, ktoré často skrývaš. 

Ako na to reagovali rodičia?

Napriek náznakom to mamka najprv v sebe popierala. Povedala si, že moje diétovanie je len znakom puberty, ktoré časom prejde. Tatko rezignoval, lebo jeho snaha vysvetliť mi to logicky nemala výsledky. Snažil sa to riešiť cez psychologičku, ale nepomáhalo. Neskôr to už začalo byť naozaj zlé, okrem toho, že som bola veľmi vychudnutá, začala som byť aj agresívna a depresívna. V tom čase som bola aj s mojou tetou na výlete. Práve ona si kedysi tiež prešla bulímiou, takže ma mala prečítanú a okamžite volala našim, že máte doma anorektičku, začnite s tým niečo robiť. A kým som prišla domov, bola som objednaná k psychiatričke. Výhodou, ktorú som v tom veku mala, bolo práve to, že som nebola dospelá a oni ma tam mohli doslova dotiahnuť. V dospelosti je to o to ťažšie. Čo je stále rovnako nebezpečné, je to, že ak sa človek sám nechce liečiť, vždy si nájde cestu, ako okolie oklamať. 

A čo spolužiaci alebo kamaráti?

Problém, ktorý sa všeobecne spája s anorexiou, je ten, že ti sľubuje, že keď schudneš, ostatní ťa budú mať radšej. Paradoxom je, že to sa naozaj deje. Viac si ťa začnú všímať. Mala som 15 rokov, nikdy som nemala nadváhu, robila som výkonnostnú atletiku. Napriek tomu som v chorobe počúvala na moju adresu veľkú chválu o tom, aké mám sebazaprenie, obdiv za to, ako sa dokážem zdravo stravovať a podobne. V podstate ma okolie nepriamo povzbudzovalo v zabíjaní sa a ani si to neuvedomovalo. Nevyčítam im to, len sa snažím upriamiť pozornosť na to, aké je nebezpečné mať v hlave zakorenené, že chudnutie je automaticky zdravé.

Ako by ľudia mali správne reagovať, ak majú tušenie, že ich blízky trpí anorexiou, alebo inou formou PPP?

Práve tomu sa venujeme v našom prevenčnom programe v rámci Chuť žiť, kde o tom hovoríme so študentmi. Ukazujeme im, aké sú príznaky poruchy príjmu potravy, ako sa takíto ľudia správajú, aby to vedeli vypozorovať, a následne im radíme čo robiť. Zásadná vec je nerobiť diagnózy, nie sme lekári. Možno človek schudol, lebo má Crohnovu chorobu, možno má rakovinu. Určite preto radím nechváliť za to, keď niekto schudne, alebo nemať štipľavé poznámky, keď niekto priberie. Pretože PPP je aj o záchvatovom prejedaní aj o bulímii. Takže váha nemusí ísť len dole, ale aj hore. Nehľadieť na človeka ako na telo, ale ako na osobnosť. To znamená, že ťa zaujíma, prečo sa človek mení, prečo sa odťahuje, prečo stráca záujmy, prečo stráca priateľov alebo sa z extroverta stáva introvert. Človek s PPP sa zvyčajne veľmi odťahuje, býva nervózny, prípadne agresívny, lebo nechce, aby mu niekto zasahoval do režimu. Režimu, ktorý sa točí okolo cvičenia, úzkosti, kalórií, tabuliek. Je to všetko jeho tajomstvo. Jeho a tej choroby. Aj okolie by malo byť vytrvalé, zaujímať sa oňho, ale nehodnotiť. Zbytočne nekomentovať a radšej povedať, že si tu pre neho, chceš mu pomôcť a získať si dôveru, aby si bol/a človek, ktorému sa kamoš/ka s PPP otvorí. A následne riešiť. Motivovať, aby vyhľadal/a odborníka, navrhnúť, že tam pôjdem s ňou/ním. Pokiaľ sa toto nepodarí a ja vidím, že sa mi ten človek ničí pred očami a ja mu nemám ako pomôcť, tak vyhľadať niekoho dospelého. Učiteľa, rodiča, staršieho súrodenca. Povedať mu obavy a riešiť to. Je to náročné spraviť, lebo to kamaráti často vnímajú ako zradu. A viem, že je to náročný pocit, ale tu už ide o život. Toto sú všeobecné preventívne postupy. Ak teda máte pocit, že sa s vaším kamošom, kamoškou niečo deje, že je iná či iný, než ste boli zvyknutí, pozvite ju na kávu a opýtajte sa ich, ako sa majú. Možno im zachránite život.

Ak máte pocit, že potrebujete pomôcť, obrátiť sa môžete aj na bezplatnú online poradňu Chuť žiťkde vám radi pomôžu psychologičky. Fungovanie poradne podporuje Nadácia pre deti Slovenska zo zbierky Hodina deťom.

 

Zapojte sa do univerzitného výskumu o duševnom zdraví. Ak ste študentom alebo zamestnancom UK, vyplňte anonymný dotazník a pomôžte nám zistiť, ako sa má naša univerzita.