Americkí vedci zistili...

Slovenské redakcie len zriedka dávajú väčší priestor vede a ešte zriedkavejšie majú na vedu vyčlenených redaktorov, ktorí sa venujú výlučne popularizovaniu vedeckých poznatkov. Vedeckých novinárov tak u nás nie je veľa. Svetlou výnimkou je redakcia Denníka N, kde sa vede venuje novinár Otakar Horák. Dokonca má od tohto roka posilu – redaktorku Zuzanu Vitkovú. Áno, veda nie je čítaná ako bulvár alebo politika. Ale čo by sme vedeli napríklad o novom koronavíruse, nebyť vedcov a vedkýň, hovorí Otakar Horák. Jeho vedecké texty sa na sprofanovanú frázu z titulku rozhodne neobmedzujú.


21. 12. 2020 11.23 hod.
Od: Redakcia NU

Päť rokov sa venujete písaniu o vede, tematicky ste pokrývali oblasti od medicíny, biológie, fyziky, životného prostredia až po psychológiu a ďalšie vedné oblasti. Ako sa to dá, keď ich človek neštudoval?

Stále mám obavy, že napíšem nezmysly, a nerobí mi to dobre. Chyby som spravil a aj ich spravím. Rozumný spôsob, ako písať o vede, je pýtať sa priamo vedcov a vedkýň, čítať recenzované časopisy a pýtať sa odborníkov na spätnú väzbu. Riziko omylu je aj tak nenulové, ale predsa len je nižšie. Vytáča ma, ak sa veda „popularizuje“ spôsobom, že sa niečo odpíše z BBC alebo tlačovej správy. Nielenže to nie je popularizácia vedy, ale odpisovanie, navyše hrozia chyby. Spomínam si, ako pred štyrmi rokmi vydala ČTK správu, že „štvorica fyzikov“„uznávanom časopise“ vydala „nové zistenia“, ktoré spochybňujú oficiálnu verziu o páde dvojičiek v New Yorku 11. septembra 2001. Viaceré slovenské denníky aj televízie správu nekriticky prebrali, pričom pravda bola taká, že článok nevydala štvorica fyzikov, nevyšiel v uznávanom časopise a neobsahoval ani „nové“ zistenia o páde budov. Podarilo sa mi spojiť s poprednými inžiniermi, ktorí veci uviedli na pravú mieru. V Denníku N mám luxus, že za deň nemusím vychrliť dva či tri články a na niektorých veciach môžem robiť dlhšie, čo bol aj tento prípad.

Čím vás baví veda? Kedy a prečo ste sa rozhodli jej viac venovať ako popularizátor?

Vyštudoval som filozofiu a novinárom som sa stal zhodou okolností, keď sa po odchode časti redakcie zo SME zakladal na prelome rokov 2014 a 2015 nový Denník N. Písať v inej rubrike ako Veda by som nechcel. V N-ku som od februára 2015 a za ten čas som vydal cez 1400 článkov. Na Univerzite Palackého v Olomouci som dostal dobré základy – naučili ma, že ak ma baví myseľ či etika, s Platónom a Descartom si nevystačím, lebo potrebujem aj články z časopisov ako ScienceNature. Ak som chcel pochopiť ľudské správanie, musel som si čítať o evolučnej biológii a psychológii či o kognitívnej a morálnej psychológii. Mám pocit, že filozof je najužitočnejší hlavne vtedy, keď popularizuje vedu. Líši sa snáď tým, že si kladie trochu abstraktnejšie otázky než vedci.

Prečo je vôbec popularizácia vedy dôležitá?

Dobre to vidno na súčasnej pandémii. Ak by vedci a vedkyne na verejnosť kašlali, čo by sme o novom koronavíruse vedeli? Poznatky nás posúvajú ďalej. Navyše, vedci a vedkyne nás učia myslieť istým spôsobom – nie „zdá sa mi“ a „mám taký pocit“, ale dáta a dôkazy. Takto nás kultivujú. Samozrejme, aj medzi vedcami – tak ako medzi lekármi, sudcami, policajtmi, učiteľmi či novinármi – sa nájdu lepší aj horší. Gaussova krivka nepustí.

Akú čítanosť majú texty o vede v porovnaní s inými témami?

V porovnaní s domácim spravodajstvom rádovo nižšiu. Ale to je pochopiteľné. Ľudí prirodzene zaujíma, kedy sa dostavia diaľnica okolo ich obce, aké budú dôchodky, čo sa stane s objednávateľom vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej alebo prečo sa klčuje les v národnom parku. Článok o hadoch z Libanonu, graféne, CERN-e, predsudkoch či omyloch mysle je istým spôsobom prepych, na ktorý si čitateľ nemusí nájsť čas, lebo iné veci sú dôležitejšie. Sú však témy, ktoré vystúpia – napríklad nedávny let SpaceX na ISS. Samostatnou kapitolou je korona – za päť rokov písania mám v top desiatich článkoch väčšinu práve o novom koronavíruse.

Je nejaká oblasť vedy, ktorá je populárnejšia, čítanejšia než iné?

Neviem to posúdiť. Popravde, nikdy som sa neriadil tým, aby som písal o veciach, ktoré sa najviac čítajú, lebo potom by som mohol kalkulovať, aby som písal hlavne o nich. V inej redakcii som nikdy nepracoval, ale v N-ku mám ten luxus, že môžem robiť aj na témach, ktoré mám rád. Tak môžem písať o kognitívnej religionistike, morálnej psychológii či behaviorálnej ekonómii, o čom sa predtým skoro nepísalo, ak vôbec. Samostatnou kapitolou je korona – ľudí zaujíma, či fungujú rúška alebo to, ako sa nákaza šíri. Články o súčasnej pandémii sa v priemere čítajú viac ako iné vedecké témy, ale je to spôsobené výnimočnosťou situácie.

Aké témy alebo vedné oblasti sa ťažšie popularizujú? Je niečo, čo sa popularizovať nedá?

Asi závisí od novinára. Ak by o vede písal vyštudovaný stavebný inžinier, o materiálových technológiách by sa mu písalo ľahšie než mne. Záleží aj na tom, ako veľmi nám vedci pomôžu. Musia chápať, že nepíšeme heslo do Wikipédie, ale príbehy. Možno je samotný výskum „nuda“, ale čo ak zistenia možno potenciálne využiť v medicíne na liečbu závažného ochorenia? Čo ak vedec robil na výskume s nobelistom? Čo ak skoro zošedivel, lebo mu grantová agentúra robila problémy? Čo ak ho výskum zaviedol na Sibír alebo do Pakistanu? To všetko je zaujímavé a cez to sa dá povedať oveľa viac ako „gén XY kóduje to a ono“.

Prečo je vôbec potrebné prplať sa v témach, ktorým „aj tak nikto nerozumie“ alebo nemajú priamy vplyv na náš život?

Práveže majú. „Nerdi“ v CERN-e objavili web. Pôvodne si len chceli vymieňať informácie a dnes ich nápad úplne zmenil svet. Počítač, na ktorom píšem, a telefón, ktorým volám, vymysleli vedci. O zmene klímy, masovom vymieraní či o živote Mayov vieme iba vďaka vedcom. Koľko technológií používame vďaka tomu, že sa ľudia chceli vydať do vesmíru? Bez Einsteina by nefungovala GPS. Komu by napadlo, že záujem o bakteriálne procesy povedie až k metóde CRISPR/Cas9, za ktorú tento rok udelili nobelovku? Táto technológia má obrovský potenciál v biomedicíne, ale povedie aj k „vzniku novej šľachty“ vylepšených ľudí? Nech nám pomôžu vyznať sa v tom etici a morálni psychológovia. Aj tých treba.

Ktoré témy vyvolávajú najväčšie diskusie?

Tento rok píšem hlavne o korone, a keďže nám na Slovensku pandémia prerastá cez hlavu, tak aj čitatelia reagujú všelijako. Ak vynechám koronu, viac sa hovorilo o témach z morálky či psychológie, keď som písal o slobodnej vôli alebo depresii. Očakávam, že keď pandémia pominie, do centra diania sa dostane klimatická zmena. Ako Denníku N povedal klimatológ Jozef Pecho zo SHMÚ, koronakríza je „iba ‚light‘ verzia klimatickej krízy, ktorá nás čaká“.

Na univerzite sa občas stretávame s názorom, že články v populárnych časopisoch nie sú dôležité, lebo odoberajú čas vedcom, ktorí by ho mali stráviť písaním vedeckých článkov do impaktovaných časopisov. Za tieto publikácie sú totiž posudzovaní kolegami, ale aj širokou komunitou vedcov. Na základe toho je hodnotená v konečnom dôsledku aj univerzita alebo vedecká inštitúcia a je to významné kritérium pri rozdeľovaní financií zo spoločného balíka. Čo by ste odkázali vedcom s takýmto názorom?

Niekto môže povedať, že čas, ktorý venoval médiám, mohol namiesto toho venovať zmysluplnej vedeckej práci, z ktorej by vzišlo niečo zaujímavé. Fajn. Ale médiá ho nebudú otravovať 365 dní v roku. Vedci sú platení z peňazí nás všetkých, takže by mohli pociťovať záväzok podeliť sa o svoj výskum s verejnosťou. Pragmatický prístup je, že ak sa o ich práci dozvie stredoškolský študent, možno sa prihlási na ich odbor, ktorý pre malý záujem nezavrú. Alebo sa o ich práci dozvie investor, ktorý podporí vznik startupu. Katedry a ústavy by mali vedcov finančne oceniť za popularizáciu, čo u nás často chýba. Vznešená odpoveď by bola, že vedci a vedkyne sú elitou krajiny a posúvajú ju ďalej. Ak sa o ich práci ľudia nedozvedia, upadá krajina aj prestíž vedy. Vďaka korone sa možno časť verejnosti spamätala, že tu nejakí vedci aj sú. Kde by sme boli, ak by si matematik Richard Kollár, epidemiologička Alexandra Bražinová, virológ Boris Klempa, imunológ Vladimír Leksa, molekulárny biológ a genetik Tomáš Szemes, molekulárny biológ Peter Celec, biochemik Pavol Čekan či epidemiologička Zuzana Krištúfková povedali, že sa s nami o svoje cenné poznatky nepodelia?

Predstavme si, že máte vedca, ktorý chce popularizovať svoj výskum, ale nevie ako. Čo by ste mu poradili?

Možnosti sú prakticky neobmedzené. Môže písať blogy alebo byť aktívny na sociálnych sieťach. Môže aj kontaktovať novinárov. Skvele o vede píšu Ed Yong (Atlantic) alebo Carl Zimmer (New York Times). Od nich sa treba učiť – akú má text štruktúru, aké slová volia, ako text členia. Na YouTube sledujem napríklad kanál Veritasium od Dereka Mullera alebo Brain Scoop od Emily Graslie. Nerobte len výpočet faktov – aj recept na bábovku sa dá urobiť ako nudný záznam ingrediencií alebo zábavná šou. Samozrejme, nikto nehovorí, že cieľom článku o vede je primárne pobaviť, lebo potom môže uniknúť podstata. Ale ak čitateľ pri prvej vete zaspí, článok bol zbytočný. Všetko nadbytočné vyhoďte. Prípadnú prvú vetu textu, v ktorej vedec vymenuje dvadsať spoluautorov štúdie so všetkými titulmi a afiliáciou, vymeňte za „S kolegami sme zistili, že...“.

Na čo je potrebné sa zamerať pri popularizácii výskumu?

Ako som už spomínal, popularizačný vedecký článok nie je recept napísaný v bodoch, nákupný zoznam ani krátke heslo do slovníka – zomrelo toľko druhov zvierat, žili tam a tam, živili sa tým a oným a merali 30 centimetrov. Pri písaní šetrite slovom. Vyhýbajte sa dlhým súvetiam na niekoľko riadkov. Skúste sa vžiť do roly čitateľa. Prečo začínať text takto: „Pri príležitosti Medzinárodného dňa XY v dňoch XY zverejnil úrad AB, CD, EF v spolupráci s vysokou školou XY zbierku 50 predmetov“, ktoré v odseku na 20 riadkov vymenujete? Možno máte pocit, že na každom predmete a inštitúcii záleží, no ani vy by ste si v novinách taký neústretový text neprečítali. Z tých 50 predmetov si vyberte jeden, ním začnite a vysvetlite, čím je zaujímavý.

Ktorá téma alebo ktorý vedec bol pre vás najťažší oriešok?

Ide o témy, ktorým sa bežne nevenujem. To sa však dá vyriešiť prípravou. Niekedy sa ľudia čudujú, že sa o ich prácu zaujímam. No nechcem vedcov haniť, som s nimi v dennodennom kontakte a vysoko prevažujú pozitívne skúsenosti. S niektorými mám priateľské vzťahy a tykáme si. Mnohí si ukroja zo súkromného času, len aby mi vyhoveli a čo najskôr odpovedali. Sú super.

Zažili ste nejaké výnimočné stretnutia s vedcami, na ktoré rád spomínate?

Spomeniem iluzionistu a skeptika Jamesa Randiho, ktorý nedávno zomrel vo veku 92 rokov. Pred tromi rokmi sme sa rozprávali v hoteli na Václavskom námestí v Prahe. Pôvodne sme mali začať o jedenástej, no jeho program sa natiahol, a keď sa o dvanástej konečne uvoľnil, dostal hlad. Celý rozhovor prebehol počas hodinového obeda. Našťastie, Randi bol veľmi milý a ústretový. Zabával ma vtipmi a kúzlami. Keď 20. októbra zomrel, napísal som text, ktorý som zakončil týmito slovami: „Myslite ako James Randi. Pamätajte, že ľudská myseľ je omylná, preto buďte pokorní. Nasledujte fakty bez ohľadu na svoje pocity a pri mimoriadnych tvrdeniach vyžadujte mimoriadne dôkazy. Ak už nie z iného dôvodu, tak minimálne preto, aby ste nenaleteli šarlatánom. V čase pandémie na tom mimoriadne záleží.“

Mgr. Otakar Horák, PhD.

V r. 2010 úspešne ukončil štúdium filozofie na Univerzite Palackého v Olomouci, kde v r. 2014 získal aj doktorát z filozofie. Je novinár, v Denníku N píše najmä o vede. Je autorom námetov a scenárov relácie Experiment o vede na Dvojke. V r. 2016 mu vyšla kniha Filozofické poradenstvo – kritika. Na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v minulosti externe prednášal o behaviorálnych vedách.

Lenka Miller

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita