Ako si novovzniknutá univerzita poradila s budovaním internátov

Pokiaľ ide o ubytovanie pre študentky, Univerzita Komenského prevzala po Bratislavskej uhorskej kráľovskej Alžbetinej univerzite dievčenský internát umiestnený v pôvodne jednopodlažnej budove na Cintorínskej ulici, ktorý od r. 1920 viedla Mária Nováková, rod. Slaná. V počiatkoch jestvovania univerzity plne postačoval potrebám nízkeho počtu poslucháčok, no v lete 1925 prebehla jeho veľká rekonštrukcia za 1 000 000 Kč, ktorú financovalo ministerstvo školstva. Počas nej sa prebudovala jedáleň, budova sa zvýšila o jedno podlažie, čím vznikla ubytovacia kapacita pre ďalších 28 študentiek. Neskôr pribudla čitáreň, hudobná miestnosť a tzv. hovorňa – miestnosť s telefónom. Cena za 4-, 3-, 2- a 1-posteľové izby sa pohybovala v rozpätí 100 až 120 Kč/mesiac vrátane poplatku za vodu, svetlo a kúrenie. Posteľnú bielizeň, plachty, vankúše a periny/paplóny si študentky museli priniesť z domu.


13. 11. 2020 09.11 hod.
Od: Redakcia NU

Bývalé kasárne, ústav pre hluchonemých či barak

Oveľa horšie boli na tom s ubytovaním v internáte poslucháči univerzity. Kuratórium univerzitného internátu a akademickej menzy muselo hľadať iné riešenia. Zástupcovia univerzity rokovali so zástupcami vojenskej správy o prenechaní časti honvédskych kasární pre potreby internátu. Vojenská správa na základe zmluvy napokon prenechala univerzite 14 miestností zadarmo, tie si však vyžadovali rekonštrukciu. Hoci univerzita požiadala už 5. decembra 1919 ministerstvo verejných prác v Prahe o dotáciu na adaptáciu vo výške do 50 000 Kč, peniaze neprišli včas a s prácami sa ani nezačalo. Preto kuratórium internátu hľadalo náhradné riešenie. S riaditeľstvom ústavu pre hluchonemých na Korunnej ulici (dnes Sasinkova ulica) sa v januári 1920 dohodlo na prenechaní štyroch miestností na 2. poschodí za opravu ústredného kúrenia, čiastočnú úhradu kuriva, náklady na upratovanie chodieb a izieb, ktoré boli vyčlenené pre internát.

Ďalšie riešenie, opäť dočasné, sa našlo v štátom postavenom baraku pre chlapčenský internát na Prayovej ulici (dnes Ul. 29. augusta) za 2 000 000 Kč, ktorý sa využíval od decembra 1920, no vnútorné zariadenie v hodnote 200 000 Kč muselo hradiť kuratórium zo svojich zdrojov. Od štátu sa pomoc nedala čakať, preto sa v novembri 1921 rozhodlo požiadať o finančné príspevky verejnosť. Táto drevená budova určená pre 215 poslucháčov, ktorej prevádzkovanie si vyžadovalo vysoké náklady na každoročnú rekonštrukciu, pričom tu sústavne hrozilo nebezpečenstvo požiaru, však bola čoskoro nevyhovujúca zo zdravotných dôvodov – jediné dve vane neodtekali, boli tu plesne, nehovoriac o preplnených izbách. V lete 1929 budovu napokon zatvorili (aj z dôvodu malého počtu miestností a vysokého počtu žiadostí o ubytovanie) a neskôr dokonca zbúrali.

Pri dnešnej FTVŠ UK malo vyrásť celé univerzitné mesto 

Univerzita sa snažila riešiť svoju zlú priestorovú situáciu kúpou pozemkov v dnešnej časti Lanfranconi, kde by sa postavili internáty, neskôr celé univerzitné mesto. Výstavba budov internátu Lafranconi sa realizovala v r. 1927 – 1933. V prvej etape to bol chlapčenský internát, ktorý pre študentov otvorili 1. októbra 1929. Obytné krídlo tvorilo prízemie a štyri poschodia pre ubytovaných, na každom poschodí sa nachádzali štyri umyvárne s 20 umývadlami a ôsmimi sprchami. Ubytovaní poslucháči mali k dispozícii čitáreň, knižnicu, herňu, prijímaciu miestnosť s telefónom a tmavú komoru. Za ubytovanie platili mesačne 150 Kč, výška stravného na deň (raňajky, obed, večera) predstavovala naďalej 8 Kč. Budova bola vybavená ústredným kúrením, elektrickým osvetlením, studenou a teplou vodou, na 5. poschodí boli v prípade potreby pre ubytovanie 20-člennej skupiny k dispozícii dve veľké a dve malé miestnosti. Dostupnosť internátu do centra mesta, kde sa konali prednášky, zabezpečovala električka premávajúca v desaťminútovom intervale, študentský preukaz na ňu stál 30 Kč mesačne.

V r. 1930 sa vybudovali športoviská – futbalové, volejbalové a tenisové ihriská, atletické dráhy, ako aj záhrada. Nové hospodárske krídlo, v ktorom sa nachádzala kuchyňa, jedáleň, telocvičňa a byty pre personál internátu, sa otvorilo 7. mája 1933.

V druhej etape sa plánovala výstavba dievčenského internátu a podľa pôvodných plánov malo byť Lafranconi naozaj univerzitným mestom. Ostalo však len pri víziách – do realizácie zámeru zasiahla svetová hospodárska kríza a štát by finančne neuniesol výstavbu v troch univerzitných mestách – v Prahe stavbu nemocnice v Motole a nemeckej univerzity, v Brne Masarykovej univerzity a v Bratislave Univerzity Komenského.

Bez dokladov ani na krok

Ťažko by sa bolo bývalo študovalo najmä mimobratislavským študentom, keby tu nemali možnosť ubytovania. Bývalo sa na privátoch i v univerzitných internátoch na Lafranconi a Cintorínskej ulici, neskôr i v kolégiu sv. Svorada na Palisádach, ktorý bol tiež chlapčenský.

Žiadosti o ubytovanie sa podávali na predpísanom tlačive spolu s nasledujúcimi dokladmi: osvedčením o štátnom občianstve ČSR, svedectvom chudoby, resp. vysvedčením nemajetnosti, ktoré vydával na predpísanom tlačive príslušný daňový úrad (v dokumentoch nazývaný berný úrad), dokladom o zápise, dokladmi o postupe a výsledkoch štúdia (išlo o kolokvijné vysvedčenia, prehľady o prospechu, osvedčenia, že sa žiadateľ nachádza v období skúšok, vysvedčenia o štátnych a prísnych skúškach a pod.), lekárskym posudkom o dobrom zdravotnom stave.

Ubytovanie v internátoch mohli získať tak riadni, ako aj mimoriadni študenti československej národnosti s dobrým prospechom na obdobie jedného akademického roku. Nemajetní poslucháči s výborným prospechom mohli získať štipendiá od ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe a Krajinského výboru v Bratislave.

Internát Lafranconi poctil návštevou i prezident Masaryk

Univerzitný internát Lafranconi bol svojho času najmodernejším internátom v medzivojnovom Československu. Pozrel si ho aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk počas svojej cesty do Bratislavy v dňoch 11. až 13. októbra 1930 pri príležitosti medzinárodného zjazdu právnikov.

Archívne dokumenty podrobne zachytávajú jeho príchod na bratislavskú hlavnú stanicu, kde prebehlo slávnostné privítanie za prítomnosti ministra školstva Ivana Dérera, zástupcu prezidenta Krajinského úradu, starostu mesta, generality, predstaviteľov štátnych úradov. Na slávnostne vyzdobenom nástupišti stála čestná rota i vojenská hudba, po vystúpení z vlaku mu podal hlásenie prednosta stanice a nasledovalo 15-minútové oficiálne privítanie v staničnom salóniku. Kancelária prezidenta vypracovala podrobný itinerár jeho cesty, na ktorého 3. strane určujúcej program dňa 12. októbra 1930 sa dozvedáme, že po obede a hodinovom odpočinku v hoteli Carlton, kde bol ubytovaný, ho auto medzi 15.00 a 15.05 hod. previezlo k univerzitnému internátu Lafranconi. Tam ho privítali zástupcovia univerzity na čele s jej rektorom Albertom Milotom, absolvoval prehliadku internátu a oboznámil sa s plánom výstavby univerzitného mesta. O 15.30 hod. nastúpil do auta a v priebehu nasledujúcich 30 minút sa odviezol na Murmanskú výšinu, kde absolvoval 20-minútový výklad o meste.

S plánmi výstavby univerzitného mesta na niekdajších Lanfranconiho pozemkoch sa svojho času oboznámil aj minister zahraničných vecí ČSR Edvard Beneš, neskorší prezident ČSR a čestný doktor Univerzity Komenského v Bratislave.

Mária Grófová

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita