Revolúciu začali s dcérou v kočíku
V novembri r. 1989 Renáta a Pavol Vitkovci študovali na Univerzite Komenského a boli rodičmi šesťmesačnej Zuzky. Na protestný pochod študentov 16. novembra išli aj s kočíkom. „Otázkou bolo, či v prípade policajného zásahu budeme bežať aj s kočíkom, alebo ho necháme napospas osudu a pobežím so Zuzkou v náručí,“ spomína Pavol Vitko. Pochodom sa preňho začali udalosti Novembra 1989. Intenzívne ich zachytával svojím fotoaparátom a vytvoril jedinečné svedectvo o tom, ako sa na UK a v celej krajine menili dejiny.
Vitkovci boli obaja študentmi žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK. Bývali na manželských internátoch a snažili sa skĺbiť štúdium, rodičovstvo aj prácu – rodinu bolo treba živiť. Pavol preto ako fotograf spolupracoval s viacerými novinami a po víkendoch fotografoval svadby. Keď mu však spolužiaci povedali o chystanom protestnom stretnutí na „Mierku“ (dnes Hodžovo námestie), bolo mu jasné, že nechce zostať bokom.
Renáta Vitková chodievala často dcérku kočíkovať do ticha na cintorín Slávičie údolie. V ten novembrový večer jej však manžel navrhol, aby šli do centra mesta, vraj sa tam stretnú so spolužiakmi. „O plánovanej demonštrácii som jej veľa nehovoril, aby som ju zbytočne nevystrašil. Veď napokon, veľa som toho nevedel ani ja. V Mlynskej doline sme naložili kočiar do autobusu číslo 39, vystúpili sme na Zochovej. Renke som po ceste na Mierko len hmlisto vysvetlil, o čo by malo ísť. Prekvapila ma, vôbec sa nezľakla. Necúvli sme. Zuzku ešte dojčila, takže ju predtým na internáte nakŕmila – a tá si v kočiari spokojne spala. Keď sme sa blížili k Mierovému námestiu pred vtedajší Pioniersky, dnes Prezidentský palác, partie študentov tam už postávali. Zaradili sme sa medzi svojich. Vzrušene sa potichu debatovalo. Prichádzali ďalší a potom sa naša reťaz pohla.“
Študenti v živej reťazi kráčali z Mierového námestia a skandovali požiadavky ako „Chceme slobodu! Chceme školské reformy! V jednote je sila!“ Prešli cez centrum Bratislavy až pred budovu Univerzity Komenského, kde sa spontánne rozhodli položiť kvety na mieste, kde sovietski okupanti v auguste 1968 zastrelili 15-ročnú Danku Košanovú. O udalostiach komunistický režim dvadsať rokov zakazoval rozprávať, študenti preto veľmi dobre vedeli, že za toto symbolické gesto im hrozia problémy.
Pavol Vitko rok predtým, v marci 1988, zažil, ako dokáže komunistický režim zakročiť proti pokojnej občianskej akcii. Na vlastné oči videl, ako vodné delá a obušky rozhnali ľudí na tzv. Sviečkovej manifestácii. Bol tam so spolužiačkami zo žurnalistiky Máriou Mikovou a Elenou Linczényiovou. Preto aj počas študentského pochodu mal obavy, snažil sa ich však nedávať najavo. „Manželka bola navonok pokojná, čo upokojovalo aj mňa. No tak či tak – v každom okamihu som pozeral do bočných uličiek, či sa odtiaľ nevyroja policajti s obuškami alebo s nejakým vodným delom. Neustále som prepočítaval, kadiaľ budeme utekať s kočíkom, ak vybehnú z tej alebo onej strany. No čo ak sa vyroja zo všetkých strán? Otázkou bolo, či budeme bežať aj s kočíkom, alebo ho necháme napospas osudu a pobežím so Zuzkou v náručí.“
Vitkovci aj so stále spiacou Zuzkou v kočíku kráčali najskôr vpredu a potom sa držali na konci študentského sprievodu. Zostali až do konca akcie, ktorá sa skončila skandovaním pred vtedajším ministerstvom školstva na Dobrovičovej ulici a improvizovanou debatou s vtedajším komunistickými funkcionármi Gejzom Šlapkom a Jánom Porvazníkom. Až potom sa malá zobudila a bolo sa s ňou treba ponáhľať nazad na internát.
„Nebolo až tak veľa času na rozmýšľanie, či v nasledujúcich dňoch vyhodia zo školy mňa alebo moju ženu. Musím povedať, že mi to bolo celkom jedno. Cítil som sa vnútorne oslobodený – a od tohto momentu som stopercentne veril v budúcu slobodu. Nevedel som, kedy príde, no vedel som, že nech bude akokoľvek, svoju manželku a dcérku uživím, aj keby nás vyrazili zo školy aj z internátu. No a nasledujúci deň svitol 17. november,“ spomína Pavol.
V Prahe 17. novembra 1989 režim rozohnal študentský pochod obuškami, čím sa spustila lavína v celej spoločnosti, ktorá viedla k zvrhnutiu komunistickému režimu a nastoleniu demokracie. Pavol Vitko bol tiež pri tom a historické okamihy dokumentoval. „So svojím foťáčikom som bol pri všetkých zhromaždeniach v Aule UK od pondelka 20. novembra a azda na každej večernej bratislavskej demonštrácii. Niektoré z tých záberov už boli vystavené aj v USA či Taliansku. Bohužiaľ, v tom búrlivom čase som zabúdal na to, že mám na internáte malú dcérku a manželku. Tá vtedy musela do Mlynskej doliny väčšinu ťažkých nákupov vláčiť z mesta v rukách sama. V študentskom areáli bola totiž iba jedna takmer vždy zatvorená predajňa potravín a o aute sme ani nesnívali. Stres revolučnej doby jej tiež nepridával na pokoji. A ja som si nevšimol, aká je strašne vyčerpaná. Až kým v decembri veľmi vážne neochorela. Kvôli nemoci musela prerušiť štúdium na ďalší rok. Napokon v roku 1993, dva roky po mne, s úspechom odpromovala aj ona. Som jej vďačný, že to zvládla...“
„Revolučné“ bábätko Zuzka je dnes tiež novinárkou ako jej rodičia, štúdium žurnalistiky absolvovala tak isto na Univerzite Komenského. Absolventom Lekárskej fakulty UK je aj syn Samuel, ktorý sa narodil už do demokratických pomerov, takže pre všetkých štyroch Vitkovcov je ich alma mater Univerzita Komenského.
„Som šťastný, že na tie dni a týždne konca roka 1989 môžeme spomínať spoločne. No a kráčať v tom protestujúcom skandujúcom študentskom sprievode 16. novembra bol skvelý pocit. Vnímal som v ňom odhodlanie, odvahu, guráž a snahu povedať pravdu. Veľmi som vnímal aj to, že kráčame správnym smerom...“
Barbora Tancerová
Použitý zdroj: Kolektív autorov: Študentský prológ k nežnej revolúcii. Bratislava, 16. november 1989. Slovenské dejiny, o.z., 2019 a aktuálny rozhovor s Pavlom Vitkom v novembri 2022.